Starobylosť Slovanov v Európe

Domnienka, že Slovania vtrhli do Európy spolu s Hunmi, Avarmi a inými kočovníkmi až v IV. alebo V. storočí zo severnej Ázie, naráža na neprekonateľné prekážky a po dôkladnom výskume bez predsudkov vyvracia sama seba. Grécki a rímski spisovatelia, keď nám oznámili najstaršie zprávy o Slovanoch, útočiacich začiatkom VI. storočia na pomedzie niekdajšieho rímskeho, v tom čase gréckeho cisárstva, najmä Jornandes, Prokopios, Agathias,^[20] Menander,^[21] Ján z Bikláru,^[22] Mauricius,^[23] Theofylaktos^[24] a iní, nečinia ani len najmenšiu zmienku o tom, skade tí ľudia prišli, kde mali svoje starodávne sídla a z ktorého rodu a plemena pochádzali; ale opačne o nich vravia stále ako o všeobecne známom národe. Na tieto dôležité zvláštnosti sa pri nijakom inom, prvý raz sa vyskytujúcom alebo dotiaľ neznámom, hoci malom národe nielen nezabúdalo mlčaním, ale práve s veľkou usilovnosťou sa skúmal jeho pôvod a spoločenské zriadenie v tých najodľahlejších končinách Škandinávie, na Kaukaze, ba aj v samotných neznámych krajinách severnej Ázie. Toto zamlčanie príchodu Slovanov z Ázie u spisovateľov VI. storočia isteže nie je náhodné, ale je dôkazom, že v ich časoch Slovania sa pokladali za domáci, od pradávna v Európe osadený, a nie za nový, cudzí a až v tom čase z Ázie práve dosťahovaný národ.