Zlatý fond > Diela > Starobylosť Slovanov v Európe


E-mail (povinné):

Pavol Jozef Šafárik:
Starobylosť Slovanov v Európe

Dielo digitalizoval(i) Eva Lužáková, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Peter Páleník.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 96 čitateľov

10. Mená národné

Medzi dôkazmi prastarého priateľstva Slovanov s inými staroeurópskymi kmeňmi, získavanými z prebohatej studnice nášho jazyka, treba určiť nie najposlednejšie miesto niektorým historicky dôležitým slovám, ktoré sa zachovali v našom jazyku, najmä však menám národným. Zhruba je známe, že z mien všeobecne používaných vznikajú mená vlastné, ako napr. z obyvateľov polí, lesov a prímoria vznikli Poľania,[51] Drevľania[52] a Pomorania;[53] ale zase opačne vlastné mená priebehom času menia sa neraz na všeobecne používané, ako napr. cigáň u Slovákov ešte dodnes znamená luhára, grk (Grék) u Srbov kramára atď. A predovšetkým možno poznamenať, že ako názov podmaneného národa stáva sa neskôr u víťazov označením pre otroka, tak opačne, meno násilného podmaniteľa u pokorených označuje neobyčajného obra, zbojníka atď.[54] Na potvrdenie a vysvetlenie toho netreba tu zhľadávať veľa cudzích príkladov; stačí pripomenúť heilotov[57] (mancipia)[58] u Sparťanov, teifalov (servi)[59] v krajine Poitou,[60] sklavov[61] a slavov (mancipia) u Grékov a Novolatinov, Hunov (gigantes),[62] Vučkov[63] a Valahov (servi, rustici)[64] u Staronemcov, Vilov a Vileny (servi, ancillae)[65] u Anglosasov atď., ktoré všetky slová vznikli z národných mien Heilotov, Teifalov, Slovanov, Hunov, Vlčkov, Vlachov. Náš domáci jazyk ešte dodnes si zachováva veľké množstvo takých historických mien, či už v pôvodnom a vlastnom, alebo v pozmenenom zmysle. Okrem iných patria sem mená a slová Vlach, Nemec, Rakúsko, Krkonoše, Sliezsko, obor, víťaz, spolin[66] čiže ispolin, Soták, skomrach, sebr atď. Menom Vlachov označovali Slovania ľud kmeňa keltského, súčasne ako Nemci, ktorí ich volali valah, vëalh, valr atď. Prenesenie mena Vlachov na Latinov, ako národ usídlený za Vlachmi, je dôkazom, že naši Slovania poznali Keltov už v tom čase, keď mali obsadené severné Taliansko. Podobne a pre tú istú príčinu nazvali napr. Lotyši celé terajšie Rusko Kreevmi podľa Krivičov,[67] usídlených medzi nimi a ostatnými národmi v Rusii, dávni Čudi celé Škandinávsko Ruotsmi podľa prímorských Ruotsov, obývajúcich kedysi Ruotslag, Čuchonci vo Fínsku celé Estónsko a Livoňsko Vironmaa podľa Virov, okrajových kedysi obyvateľov Estónska[68][69] atď. (§ 17.) Slovo Nemec zdá sa byť rovnakého pôvodu s národným menom Nemetov,[70] ktoré spomínajú Caesar,[71] Tacitus[72] a iní (§ 18, č. 10). Ptolemaiom[73] uvedené názvy dávnych malých národov Rakatov v dnešnom Rakúsku (§ 31, č. 1) a Korkontov v dnešných Krkonošiach (§ 22, č. 2) nezachovali sa čisto u nijakého národa okrem Slovanov, čo potvrdzuje, že za oných dávnych čias neboli Slovania usídlení ďaleko od týchto končín. Podobne treba chápať aj meno Slez, Slezan, pochádzajúce od niekdajších Silingov,[74] ktorí sídlili na rieke Sleza neďaleko hory Sobotky (Zobtenberg) a vysťahovali sa stade s Vandalmi už začiatkom IV. storočia (roku 333 vyskytujú sa už v Panónii, roku 407 v Galii, kde aj zanikli; § 18, č. 5). Slovko obor, poľ. ołbrzym, staropoľ. obrzym (ambro, gigas) rovnako možno odvodzovať od Avarov ako i od keltských Ombronov,[75] ktorých jedna vetva bola v III. storočí pred n. l. osadená až za Bojmi[76] na dnešnej rieke Obre[77] v oblasti Poznane (§ 17, č. 8). Taktiež aj naše víťaz (heros, vietor) sa spája s menom mohutných Vitingov na baltickom pomorí, ktorých spomína už Trebellius,[78] Sidonius,[79] Aurelius Victor[80] a iní, ako naše peniaz, cyr. penez, poľ. pieniądz so staronem. pfeninc; kňaz, cyr. knęz so staronem. kuninc, gót. kuniggs; mosadz s nem. messinc atď. (§ 18, č. 8.) Do cyrilského prekladu biblie vsunuté slovko spolin alebo s obvyklou rusínskou predponou ispolin (gigas)[81] vzniklo vlastne z mena Spali čiže Spalei, kedysi veľkého národa na Done a pobreží Čierneho mora, o ktorom sa možno dočítať u Plinia a Jornanda (§ 15,. č. 2). Podobne je príbuzné cyr. čud čiže ščud (gigas) s názvom Čudov čiže Fínov (§ 14, č. 8) a srb. tudj (alienigena),[82] rus. čužij, slovenské cudzí a staročes. cuzí so staronem. a litov. názvom pre Nemcov Thiuda, Tauta (§ 18, č. 10). Nemožno pochybovať, že meno dnešných Sotákov v severnom Uhorsku pochádza od niekdajších Satagov, ktorí sa do toho územia kladú už v polovici V. storočia (§ 11, č. 10). Niekdajší Scamari, v V. a VI. storočí zlopovestný národ na dolnom Dunaji, sú príčinou vzniku a pôvodu slov. skomrach, rus. skomoroch (sannio, nebulo),[83] podobne i spojenci Hunov Sabiri čiže Seberi, isteže sa vyskytujú obe formy, podmanení neskôr Bulharmi a Slovanmi, slov. sebr (servus, plebeius),[84] ktoré slovo sa často používa v starosrbských zákonoch a inde (§ 15, č. 3, 6). Či takéto a podobné príklady, ktorých je poruke oveľa viacej, než tu možno uviesť, nie sú jasným a dostatočným dôkazom toho, že ten národ, v reči ktorého sa zachovali takéto historické, zväčša staroeurópske mená, nemohol prísť až v V. storočí z neznámych púští strednej Ázie, ale už od pradávna musel byť usídlený tu v Európe; a to v susedstve Keltov a Nemcov?[85]


[51] Poľania — slovanský národ na strednom Dnepri so svojím strediskom Kijevom

[52] Drevľania — bývali na území Volynska

[53] Pomorania — slovanský kmeň medzi dolným tokom riek Odry a Visly s hlavným mestom Štetínom

[54] J. Grimm, Deutsche Rechtsalterthümer.[54] Götting 1828. 8°, str. 322 a nasl. F. J. Mone,[55] Untersuch. zur Gesch. der deutsch. Heldensage. Quedl. und Leipz. 1836. 8°, str. 86, § 79.

[5454] Deutsche Rechtsaltertümer — Nemecké starožitnosti práva, dielo Jacoba Grimma, ktoré vyšlo v Göttingách

[5455] Franz Josef Mone (1796 — 1871) — profesor histórie v Heidelbergu, ktorého kniha o dejinách nemeckej hrdinskej povesti vyšla v Quedlinburgu (Prusko) a Lipsku.

[57] Heilotes (helóti) — spartskí štátni otroci

[58] Mancipia (lat.) — majetok nadobudnutý kúpou; špeciálne otroci, ktorých kupovali a predávali

[59] Servi (lat.) — sluhovia

[60] Poitou — krajina v západnom Francúzsku, bývalá provincia

[61] Sklavi — otroci

[62] Gigantes (lat.) — obri

[63] Vučkovia — Veleti, slovanský kmeň pri Pomorí

[64] Rustici (lat.) — sedliaci, neokrôchanci

[65] Ancillae (lat.) — slúžky

[66] Spolin, ispolin — obor — Tieto výrazy osvetľuje Šafárik v tomto výbere na str. 124; ide o vsunuté slová v cyrilskom preklade biblie.

[67] Kriviči — kmeň pri prameňoch Dnepra

[68] A. J. Sjögren, Ueb. Wohnsitze der Jämen, v Mém. de l’Acad. VI. Sor. T. I, p. 305 — 306.

[69] Anders Johan Sjögren (1794 — 1855) — fínsky jazykovedec a archeológ

[70] Nemeti — germánsky národ na ľavom brehu Rýna. Názov Nemec sa ináč odvodzuje od slova nemý (cudzinec, s ktorým sa nedá dohovoriť).

[71] Caius Iulius Caesar (100 — 44 pr. n. l.) — najväčší rímsky vojvodca, ktorý napísal Zápisky o galskej vojne

[72] Cornelius Tacitus (ok. 55 — ok. 120 n. l.) — skvelý rímsky historik, autor diela Germania

[73] Claudius Ptolemaios († ok. 178 n. l.) — grécky zemepisec a astronóm

[74] Silingovia — vandalský kmeň, ktorý bol v rokoch 416 — 18 skoro celkom zničený

[75] Ombronovia — keltský kmeň, ktorý sa podľa Ptolemaia osadil pri prameňoch Visly v okolí Tatier

[76] Bójovia — keltský kmeň, ktorý sa okolo r. 400 pr. n. l. rozpadol na dva kmene a jeden z nich sa dostal do Čiech

[77] Obra — ľavý prítok Warty

[78] Trebellius Polio — jeden z autorov zbierky viacerých spisovateľov, ktorá sa nazýva Scriptores historiae Augustae a obsahuje životopisy rímskych cisárov

[79] Apollinaris Sidonius (430 — 487) — rímsky dejepisec, ktorého deväť kníh listov je dôležitých pre poznanie vtedajších dejín

[80] Sextus Aurelius Victor — rímsky historik, napísal v 4. storočí dejiny rímskych cisárov od Augusta až do r. 360 (De Caesaribus)

[81] Gigas (lat.) — obor

[82] Alienigena (lat.) — cudzinec

[83] Sannio, nebulo (lat.) — šašo, vetroplach

[84] Plebeius (lat.) — plebej, sprosták

[85] Čo sa tu iba zbežne a niekoľkými slovami podotýka o zmenách mien vlastných na všeobecné, to v rozšírení nášho diela nájdeme väčšmi rozvedené a potvrdené, dôkladnejšie skúmanie isteže prinesie na svetlo veľmi veľa iných, sem patriacich príkladov. Tuná uvedieme k spomenutým príkladom ešte čo len daktoré. Z biblie vieme, že kanaanských[85] praobyvateľov, ktorí sa zachovali v horách, Enakim a Refaim,[86] neskorší Židia nazývali obrami (5. Mojž. 2, 10, 11, 20, 21; Joz. 11, 21 a nasl.). U Grékov skythaina (famula),[87] t. j. Skýtka. u Aristofana, skythés (barbarus) Coloss. 3, 11 u Aristofana podľa Svidasa[88] thratta (serva),[89] t. j. Tráčka; kar (miles stipendiarius),[90] t. j. Karčan,[91] obyvateľ ostrova Karos (porovnaj Davus a Geta,[92] mená sluhov v neskoršej gréckej komédii, § 11, č. 8). U Nemcov staronem. hüne (gigas) od Hunov; anglosaské ent, množ. čís. entas (gigas), staronem. ent, enz, t. j. Ant, Slovenin (§ 25, č. 7); škandinávske âs (semideus,[93] heros) podľa Grimma to isté ako etruské aesares, aesi, podľa mojej mienky vzniklo pravdepodobnejšie z národného mena Asi, t. j. Alani (§ 16, č. 10); škand. vanr, množ. čís. vanir (genius), t. j. Vendi, Vindi (§ 8, č. 11); škand. thurs (gigas), ktoré slovo odvodzuje Grimm od Tyrrhenov,[94] spájam ja so severským národom Thursami[95] (§ 20, č. 6); škand. iötunn, množ. čís. iötnar, iotr, množ. čís. iötar (gigas) od čudského kmeňa Jutov[96] čiže Jetov (§ 14, č. 8); škand. troell (servus) porovnáva Grimm s gréc. tralleis (miles stipendiarius — servus Thracicus); a vari aj stredolat. slovko litus, letus, latus (servus, colonus),[97] franské, starosaské, frízske, litovské, latinské, staronem. laz súvisí s menom Litvanov a Lotyšov (§ 19, č. 6). U Litvanov milžins, milžinis, milžinas (gigas), u Lotyšov milzis, milzenis, milzu virs je vlastne meno niekdajšieho slovanského národa Milčanov,[98] Milčenov (§ 44, č. 10); starosrb. neropch[99] (rusticus) pochádza od Neropov,[100] obyvateľov niekdajšej Paeonie čiže južného Srbska (§ 20, č. 4); srb. kursar, gursar, gusar (pirata, latro),[101] tal. corsaro azda od ázijského národa Chorsarov. Starorus. smrd (rusticus), mordanica (servitus) treba spájať s menom národa Mordva, Mordvan (kmeň oboch je perské merd, t. j. človek, muž); rus. Kazak vzniklo z Kazachov čiže Kasogov, ináč Čerkesov čiže Zychov (u Turkov kazak znamená už zbojníka); a je známe, že kresťanin, t. j. kresťan, v Rusku znamená od tatárskeho obdobia podnes toľko ako sedliak (pre kresťana používa na cyrilská forma christijanin). U Drevľanov na Polabí, pred ich vyhnatím, slovo nemtjejnka (t. j. Nemka) znamenalo slečnu a nemec (t. j. Nemec) mladého pána, panáčika. U Slovákov, Moravanov, Starosrbov a iných Slovanov výraz vlach, valach používa sa pre pastiera, ovčiara (§ 11, č. 5, § 17, č. 2). Národné meno Velet, u Rusov zmenené na Volot (gigas), u Nemcov na Villt (to isté § 44, č. 3). Albánske charput (barbarus, peregrinus)[102] pochádza azda od dalmátskych Chorvátov, v stredoveku povestných morských pirátov. Je známe, že mnohí slovo kacír odvodzujú od Kazarov čiže Kozarov, sprznených hnusnými židovsko-mohamedánskymi obradmi (iní zase, pravda, ináč); lež kto nám dokáže pôvod a prameň slov, ktoré sú v našom jazyku, napr. rus. koldun (mendicus,[103] porovnaj maď. koldús, národ Coldes u Jornanda), staročes. goledbati se (superbire,[104] porovnaj Goljad, Goljadin, § 19, č. 5), slov. ljudi (homines,[105] porovnaj Ljudy, Ludi, Luudi, čudská vetva) atď.

[8585] Kanaan — krajina po oboch brehoch rieky Jordán

[8586] Enakim (Anakim), Refaim — podľa biblických histórií údajne obrovské národy v Palestíne v časoch predizraelských

[8587] Famula (lat.) — slúžka, otrokyňa

[8588] Svidas (Suidas) — grécky slovnikár z 11. storočia, ktorý vo svojom slovníku má aj životopisné poznámky o starých spisovateľoch

[8589] Serva (lat.) — slúžka

[8590] Miles stipendiarius (lat.) — žoldnier

[8591] Karia — krajina (nie ostrov) v Malej Ázii (v dnešnom Turecku)

[8592] Davus a Geta — postavy prihlúplych otrokov v rímskej komédii (napr. u Terentia)

[8593] Semideus (lat.) — poloboh

[8594] Tyrrhenovia — obyvatelia časti Itálie (sev. od Ríma), nazývaní tiež Etruskovia

[8595] Thurso — najsevernejšie mesto v Škótsku

[8596] Jutovia — obyvatelia severnej časti Dánska (Jütland)

[8597] Colonus (lat.) — sedliak-nájomník, osadník

[8598] Milčania — kmeň polabských Slovanov

[8599] Neropch — v starosrbských zákonoch poddaní sedliaci. Šafárik túto etymológiu neskôr pozmenil, odvodzujúc slovo neropch od nur (zem) a pahati (orať).

[85100] Neropovia, Noropovia — trácky kmeň v Paeonii, v severozápadnom Macedónsku

[85101] Latro (lat.) — lúpežník

[85102] Peregrinus (lat.) — cudzinec

[85103] Mendicus (lat.) — žobrák (pod. maď. koldus; rus. koldun = kúzelník)

[85104] Superbire (lat.) — vynášať sa (novočes. holedbati se = vychlúbať sa)

[85105] Homines (lat.) — ľudia

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.