ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Naposledy treba vziať do úvahy ešte aj to, že hoci nám chýbajú o starobylosti Slovanov v Európe výslovné svedectvá súvekých spisovateľov, najmä rímskych a gréckych, predsa máme o tom jasné dôkazy, že ich v čase vstúpenia do dejín V. a VI. storočia — tohto najpamätnejšieho obdobia, keď Hunmi a Avarmi vyhnatí zo svojich sídel spolu s nimi prudko útočili na hranice rímskeho cisárstva — pokladali za národ nie nový a cudzí, ale za starý a známy. Toto je jasné vôbec z celého spôsobu, akým hovoria vtedajší spisovatelia o nich a ich zjavení sa v dejinách, i z ich výslovných tvrdení. Prokopios, keď nám podal najstarší obšírny opis mravov a obyčají našich predkov, svoju veľmi cennú zprávu zakončuje všeobecným výrokom o starobylosti Slovanov a týmito prepamätnými slovami: „Predtým mali Slovania aj Anti i jedno meno; obojich za pradávna (to palaion)^[153] volali Spormi, myslím, preto, že bývajú roztrúsene po svojich osadách, a tak zaujímajú rozsiahle územie; iste ovládajú väčšiu časť krajín na druhej strane Dunaja.“ Teda Slovania boli už za pradávna (to palaion), t. j. aspoň pred niekoľkými storočiami, lebo o predchádzajúcich časoch sa tento výraz nepoužíva, Grékom a Rimanom známi pod menom všeobecne používaným pre celý kmeň, ako hovorí Prokopios — Sporov a ako my to chápeme — Srbov. No keďže hneď potom Prokopios dodáva, že ich sídlami sú rozsiahle zadunajské krajiny, a vôbec nehovorí, že by sa na tieto územia boli prisťahovali odinakiaľ, nepochybne i sám bol tej mienky, že tieto krajiny už od pradávna obývali a boli teda i známi. Výraz „od pradávna (ek palaiu)“ používa aj predtým, keď hovorí o národnej vláde, obvyklej u Slovanov, z čoho je aspoň jasné, že sa na slovanskú starobylosť usilovne dopytoval a že si zaobstaral o nich akú-takú zprávu alebo zo starších spisov alebo z ústneho podania. Niet pochybností, že ak by sa bol pri tomto svojom výskume niečo dozvedel o nedávnom príchode Slovanov z Ázie, nebol by to veru nijako zamlčal. Nikto zo spisovateľov toho obdobia nepokladal Slovanov za ázijských vysťahovalcov súčasne s Hunmi, Sabirmi, Avarmi, Bulharmi a inými. Pritom je veľká škoda to, že grécky spisovateľ Prokopios, naskrz neovládajúci slovanský jazyk, nezachoval nám práve toto staré všeobecné meno všetkých slovanských národov v pôvodnej a presnej forme. Lebo hoci kritický bádateľ našich starožitností, ako Dobrovský, ľahko sa presvedčí, že Prokopios svoje prečudesné slovo Spori utvoril z praslovanského mena Srbi (§ 7, č. 16), jednako však už toto samotné spotvorenie slova u spisovateľa takmer jediného o našich starožitnostiach v tom období ustavične bude poskytovať príčinu mnohým domácim i cudzím mudrlantom na rozličné znásilňovanie, prekrúcanie a vysvetľovanie tohto slova, a teda vymýšľanie rôznych ohavných domnienok a bájok o pôvode Slovanov. S Prokopiovým svedectvom o starobylosti Slovanov v Európe súhlasia výroky neskorších hodnoverných svedkov i domácich i cudzích. Sem patrí predovšetkým pamätné svedectvo Guidona z Ravenny,^[154] nazývaného obyčajne Nemenovaným Ravennčanom (Anonymus Ravennas), žijúceho v IX. storočí (zomrel roku 886), ktorý napísal podľa máp rímskych ciest a iných, dnes už stratených prameňov rozsiahlu chorografiu,^[155] zachovanú pre nás a naše časy iba v chudobnom výpise, no predsa obsahujúcu mnoho veľmi cenných drobností a zpráv. O pôvode Slovanov píše sa tu totiž toto: „V oblasti šiestej nočnej hodiny leží vlasť Skýtov, z ktorej prišiel kmeň Slovanov, no stade pochádzajú aj Vites a Chymabes.“^[156][157] Treba dodať, že náš zemepisec túto Skýtiu, skadiaľ podľa neho Slovania pôvodne prišli, kladie medzi krajiny Normanov, Fínov, Karpov a Roxolanov^[158] a výslovne ju odlišuje od starej Skýtie, ležiacej ďalej na východ, v oblasti desiatej nočnej hodiny, nazývajúc ju „stepnatou a starou Skýtiou“.^[159] Guidonovo svedectvo je tým pozoruhodnejšie, že je nepochybne prebraté z dobrých a spoľahlivých prameňov, t. j. z latinských spisovateľov nemeckého pôvodu zo VI. a VII. storočia, dnes už stratených, ktorých menovite uviedol, a podľa ústneho podania ľudí zbehlých a skúsených, s Guidonovým výrokom čiastočne súhlasí to, čo čítame o Slovanoch v zemepisných záznamoch jedného rukopisu v Mníchove, pochádzajúcich pôvodne z konca IX. storočia: „Zeriuani (t. j. Srbi), ktorých krajina je taká veľká, že z nej vyšli a v nej vznikli, ako (sami) tvrdia, všetky slovanské národy.“^[161] (Porovnanie tohto miesta s inými v týchto zápiskoch isteže dokazuje, že táto veľká krajina Srbov, pravlasť a kolíska všetkých vtedajších Slovanov, neodlišuje sa od Bieleho Srbska cisára Konštantína Porfyrogeneta^[163] a Guidonovej menšej Skýtie.^[164] Podobne i pápež Ján X. (914 — 929) vo svojom liste kniežatám Tomislavovi^[168] Chorvátskemu a Michalovi Zachlumskému^[169] vraví medziiným toto: „Ktože by pochyboval o tom, že slovanské kráľovstvá sa počítajú medzi prvotiny apoštolov a všeobecnej cirkvi, keďže hneď v kolíske prijali pokrm učenia apoštolskej cirkvi s mliekom viery ako Sasi v našom čase od nášho predchodcu blahej pamäti pápeža Gregora“ atď.^{[170][171][172]} S tým, čo tu pápež spomína, veľmi súhlasí to, čo Nestor, najstarší ruský letopisec, rozpráva vo svojom letopise o pôvodných sídlach Slovanov na Dunaji a v starom Illyriku,^[173] o činnosti apoštolov Pavla a Andreja^[174] medzi Slovanmi v Illyriku a v Rusii atď. (§ 11, č. 3 a nasl.). Táto zhoda dvoch vzdialených a od seba nezávislých svedkov o tej istej veci je isteže nezabudnuteľná a pozoruhodná. Vieme síce dobre, že legendu o účinkovaní apoštolov Pavla a Andreja medzi Slovanmi nemožno dokázať a potvrdiť nijakými historickými dokladmi, no to nám vôbec neprekáža, aby sme z týchto vyslovených svedectiev nevyvodzovali neprestajne aspoň to, čo nám tak dobre vyhovuje pre tento náš problém, t. j. že v prvej polovici stredoveku bola medzi učencami všeobecná mienka o pôvodnosti a starobylosti Slovanov v Európe. Z tohto hľadiska zdá sa nám byť veľmi dôležité najmä svedectvo Nestorovo. Tento bol rodený Slovan, žil medzi najväčším slovanským národom, Rusmi, písal koncom XI. storočia a svoje zprávy čerpal z rozličných domácich prameňov, z ústneho podania starých, z národných povestí a spevov atď. Isteže je nepravdepodobné, že by u Slovanov, keby sa boli prisťahovali do Európy až v IV. alebo V. storočí, nebola sa o tom zachovala pamiatka aspoň v národnom podaní, v piesňach a spevoch do X. alebo XI. storočia. O tom však nikde ani tej najmenšej zmienky, čo je práve opačne jasným dôkazom toho, že Slovania sa sami pokladali za národ praeurópsky, ktorý sídlil v Rusku už za apoštolských čias, a kedysi pradávno niektorými svojimi vetvami siahal až ďaleko na juh do podunajských krajín, do niekdajšieho Illyrika.^[175]