Starobylosť Slovanov v Európe
Autor: Pavol Jozef Šafárik
Digitalizátori: Eva Lužáková, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Peter Páleník
Predovšetkým je isté, že každý národ, ktorý teraz obýva Európu, musel mať nejakých predkov a nemohol vzniknúť z ničoho. Pravda, nejeden národ v priebehu tisícročia vyhynul a zanikol tak dokonale, že nezostalo po ňom nič okrem jeho mena v starých dejepisoch; no každý dnešný veľký národ musel mať svojich predkov už v dávnej minulosti. Ďalej i to je jasné, že každý terajší pôvodný, rýdzi a samostatný kmeň národov, ako je napr. slovanský a nemecký, už aj začiatkom historickej doby, t. j. asi pred tisíc rokmi, musel byť zvláštnym kmeňom, lebo ak by bol vznikol zmiešaním sa iných kmeňov iba neskôr, v dobe historicky objasnenej a známej, tým činom prestal by byť kmeňom pôvodným, rýdzim a samostatným.[1][2] Kto by teda so zdravým rozumom mohol tvrdiť, že Slovania nie sú kmeňom pôvodným a opravdivým, ako Nemci, Kelti, Latinovia, Gréci a iní, ale že až v novšej dobe, asi po Kristovom narodení, vznikli z miešaniny iných kmeňov, asi ako dnešní Valasi zo starých Gótov a Rimanov? Ktokoľvek by takto usudzoval, tým by sa už prezradil, že vôbec nepozná dejiny starých národov, prirodzené, telesné i mravné vlastnosti Slovanov a nadovšetko ich rýdzi, svojrázny jazyk. Lebo slovanský jazyk, nech už zatiaľ nehovoríme nič o povahe Slovanov, poznačený zo stránky obsahovej i formálnej očividnou rázovitosťou neporušenej pôvodnosti, je nevyvrátiteľným dôkazom kmeňovej pôvodnosti samého národa. Niektorý starý kmeň, pravda, bez straty iných znakov svojej pôvodnosti, mohol si osvojiť alebo cudzí alebo nový jazyk, ako napr. Židia; no taký pôvodný, samostatný, číry, gramaticky dokonalý, bohatý, na toľko nárečí rozvetvený jazyk, ako je slovanský, nemohol nijako vzniknúť bez pôvodného, samostatného, prastarého národa. Hlavné a základné jazyky či európske alebo ázijské od Herodotových čias až po zjavenie sa Slovanov v gréckych, rímskych a nemeckých krajinách v VI. storočí sú bádateľom ľudských jazykov viac-menej známe: nech sa teda niekto pokúsi rozobrať slovančinu, ak vôbec myslí, že je ako jazyky románske a valašské novým plodom a zmiešaninou, aby z nej po odstránení cudzorodých súčiastok neostalo nič pôvodne slovanské či zo stránky obsahovej alebo formálnej.[3] Že boli teda Slovania od pradávna zvláštnym kmeňom ako aj ostatné pôvodné eurázijské kmene a podobne ich jazyk ako ostatné pôvodné jazyky, je závažnou mienkou všetkých nepredpojatých bádateľov.
[1] Porovnaj slová Fr. Palackého v Monatschr. d. Gesch. d. vaterl. Museums in Böhmen. 1829. M. Juni, str. 488 a nasl.
[2] Monatsschrift der Gesellschaft des vaterländischen Museums in Böhmen (= Časopis Společnosti vlastenského museum v Čechách) — bol to nemecký časopis redigovaný Palackým, ktorý vychádzal nákladom Českého musea od r. 1827 mesačne. Popri ňom vychádzal aj český štvrťročník s uvedeným názvom.
[3] Sme tej mienky, aby túto skúšku uskutočnili znalci jazykov, ako bol napr. nebohý Rask,[3] V. Humboldt,[4] Klaproth,[5] a z terajších Grimm,[6] Bopp,[7] Pott[8] a iní, a nie daktorý nevyspelý slovotepec, napr. Parrot, Liebusch, Halling[9] a pod., lebo títo poslední, v jazykospyte všemohúci, pravda, dokážu všetko, čo si len zaumienia a čo možno aj ľahko dokázať.
[33] Rasmus Christian Rask (1787 — 1832) — významný dánsky jazykovedec
[34] Wilhelm Humboldt (1767 — 1835) — nemecký porovnávací jazykovedec
[35] Heinrich Julius Klaproth (1783 — 1835) — nemecký orientalista
[36] Jacob Grimm (1785 — 1863) — zakladateľ germánskej filológie
[37] Franz Bopp (1791 — 1867) — zakladateľ indoeurópskeho porovnávacieho jazykospytu
[38] August Friedrich Pott (1802 — 1887) — profesor v Halle, venoval sa najmä porovnávaciemu hláskosloviu v indoeurópskych jazykoch
[39] Liebusch, Halling — bližšie dáta sme v prístupnej literatúre nenašli