ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ak sa teda Slovania či už v tamtej dávnejšej alebo tejto neskoršej historickej dobe, lebo o inej starobylejšej tu nemienime rozprávať, nemohli presídliť ani násilím a vojnou, ani ukradomky a úskokom z Ázie do Európy, treba ich pokladať za starodávnych obyvateľov tejto časti zeme tým väčšmi, že túto domnienku možno potvrdiť aj mnohými inými, nemenej opodstatnenými a závažnými dôvodmi. K takýmto dôvodom patrí predovšetkým blízka príbuznosť slovanského jazyka s jazykmi iných kmeňov toho istého indoeurópskeho plemena, od pradávna usídlených v Európe, najmä s gréckym, latinským, nemeckým a litovským. Vyskytujú sa síce slová príbuzné slovanským aj v jazykoch kmeňov ázijských toho istého plemena, najmä v sanskritskom,^[43] médskom, perskom, arménskom atď., ale prizriedkavo a podobné sú iba veľmi málo; kým pôvodné a základné slová slovanskej, gréckej, latinskej, nemeckej a litovskej reči sa zrovnávajú až na počudovanie. Celá forma a gramatická skladba slovanského jazyka je oveľa bližšia forme a skladbe ostatných indoeurópskych jazykov než ázijských toho istého plemena, čo každý bez ťažkostí spozná, ktokoľvek ich z tejto stránky pozorne a nepredpojate navzájom porovná. Tvorenie, odvodzovanie a skladba slov, skloňovanie podstatných mien, stupňovanie prídavných mien, časovanie slovies, skladba, najmä keď sa porovnávajú staršie slovanské formy so staršími gréckymi, latinskými, nemeckými a litovskými, tak sa vo všetkých týchto piatich európskych rečiach navzájom úplne podobajú a zhodujú, že v nich nemožno nepoznať viaceré sestry, dcéry jednej pramatere, ktoré sa podelili až neskôr, tu v Európe, o svoje dedičstvo, spoločný jazyk, prinesený od nepamäti z Ázie pri sťahovaní. Táto veľká príbuznosť hlavných európskych jazykov poskytla príležitosť niektorým priveľmi prenáhleným jazykospytcom, aby raz — ako Dankovský^[44] — grécku, raz — ako Solarić^[45] — latinskú, inokedy zase — ako Thunmann^[46] a iní — litovskú reč pokladali za odrodu slovančiny, alebo ako niektorí cudzinci zase naopak slovančinu za odrodu niektorej zo spomínaných štyroch rečí, pravdaže, nesprávne a nekriticky, miesto toho, aby príčiny vzniku rozkolu posudzovali z vyššieho hľadiska a všetky tieto reči pokladali iba za dcéry a vnučky jednej neznámej pramatere. Domnienka týchto bádateľov, i keď sa zakladá na omyle, jednako vždy vydáva výrečné svedectvo o veľkom a očividnom príbuzenstve spomínaných jazykov, akú príbuznosť nemožno natoľko zaznamenať medzi slovančinou a ázijskými jazykmi, čo je dôkazom, že slovančina vznikla samostatne popri gréčtine, latinčine, nemčine a litovčine, hoci nie bez ich vzájomného vplyvu, a že teda aj slovanský národ v tejto časti zeme je aspoň taký starý, ako je grécky, latinský a nemecký.