Dobrá bolesť, čo dá pojesť

Domovník.

DOMOVNÍK (komicky prekvapený): Ej, stotisíc rozvrtaných, ale ma tá dostala, ale ma tá dostala. Takto ma rozkokoší a potom — potom — utečie preč. (Utiera rukávom ústa.) No, počkaj, ty falošnica! Cítim to vo všetkých kostiach. (Striasa sa.) Až mi je tak akosi nevoľno. (Vytiahne fľašku a hladká ju.) Šťastie, že mám tu tieto kvapky a môžem sa potúžiť. (Upije si a zmraští tvár — odpľúva.) Tfuj, veď je to ocot! Tá cifrena mi to zamenila. (Obzerá sa.) Ahá, tu mám svoju nemortiku. Poď sem, poď, ty moje jedinké potešenie. (Uschová svoju fľašku a tú s octom odkladá.) Odstúp, satane — apage — (Vonku očuť panej hlas: „Dorka! Dorka!“) Ó, svätý Floriane, to bude teraz tuš, ak ma tu najde. Kade von? Tade nemôžem, tam by som ju stretol. Už je tu. (Stane si za vešiak.)