ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Milina, Eva.

MILINA (otvorí dvere): Nech sa ti páči.

EVA: To teda je chrám tvojho rodinného šťastia?

MILINA: Áno. Vítaj u nás Evuška! (Obejme a bozká ju.)

EVA: Je to náhoda, že sme sa takto sišly. Čo? Veď od tých čias, ako sme z ústavu vyšly, sme sa nevidely. To sú už roky.

MILINA: Veru — veru — ale, nech sa ti páči, sadkaj si u nás. Boly to veselé časy!

EVA (sadne na pohovku): Ej, veru boly, tak často na ne spomínam.

MILINA (sadne): Či pamätáš, ako sme tej predstavenej chrústov napúšťaly do spálne, že nemohla celú noc spať? (Smeje sa.)

EVA: Oj, pamätám dobre, ale ešte lepšie pamätám, keď som jej myš zavrela do ridikula a keď brala ručník, myš jej prebehla cez ruku a ju div že od ľaku neporazilo. Smiech bol v celej škole, až sa múry triasly a ja bola celý deň zavretá o vode a suchom chlebe a celý týždeň som nesmela z izby von.

MILINA: Bola si ty dobrý vtáčik, Evuška.

EVA: A ty možno ešte lepší, Milinka. Teraz sa len teším, že sme sa po toľkých rokoch sišly a budeme spolu v jednom meste bývať.

MILINA: To budeme denne spolu. Ale kde je môj muž?

EVA: Možno tu bol Lipian a išli spolu mňa hľadať.

MILINA: No, keď ťa nenájdu, prídu nazpäť.

EVA: No, a či si šťastná, Milinka, v tom stave manželskom?

MILINA: Áno, som, ale to šťastie si musí človek sám zabezpečiť.

EVA: Ako to?

MILINA: Žena musí vynájsť prostriedok, ktorým by muža stále v šachu držala, a prinútila ho, aby jej vôľu plnil.

EVA: A ty máš ten prostriedok, máš takú čarovnú moc nad svojím mužom?

MILINA: Pravda, že mám.

EVA: Milinka, prosím ťa, vyzraď mi tú tajnosť, i ja chcem šťastnou byť.

MILINA: To je ťažká vec.

EVA: Prečo, Milinka? Neboj sa, ja to nikomu neprezradím.

MILINA: Daj ruku na to, že ma nevyzradíš.

EVA: No, tu je ruka. (Podá pravicu.)

MILINA: Dobre. Teda počúvaj! Ja pred svojím mužom hrám malú komediu nervózy.

EVA: Čože? Komediu nervózy?

MILINA: Áno. On žije v tom mylnom presvedčení, že som nadmieru nervózne chorá. Keď mi nechce dačo po vôli urobiť, začnem nariekať na svoje nervy, zamdliem a on v strachu, že mu zomrem, splní všetko, čo si žiadam.

EVA: A on nepozná, že je to falošná hra?

MILINA: To poznať nemôže, robím to tak prirodzene, že to ani sám lekár nepozná.

EVA: To je dačo báječného a najvýš zaujímavého. A necítiš žiaden rozruch pritom?

MILINA: Rozruch? Ešte že čo? Dnes som, vidíš, mala už dva nervové záchvaty a som čerstvá ako ryba.

EVA: Nuž a tvoj pán manžel nevolá lekára?

MILINA: Ba volá, ale náš lekár mi odporúča premenu vzduchu a ja sa pri tom dobre mám. Vlani som bola cez leto v Luhačoviciach a toho roku idem do Tatier.

EVA: Opravdu?

MILINA: Skutočne. K vôli týmto Tatrám som už mala dnes silný nervový záchvat. Muž v strachu všetko sľúbil a ja som si už objednala krajčírku, kúpila dva páry topánok, dva nové klobúky a o nejakých 14 dní už pôjdem.

EVA: Ach, ty to máš báječné zariadené.

MILINA: Veru mám a radím ten spôsob aj tebe, aby si nemusela byť odkázaná na mužovu milosť, až sa on smiluje a kúpi ti raz do roka dajaké šaty, alebo klobúk. Naši páni manželia sami chcú, ba nútia nás, aby sme ich v tomto ohľade klamaly.

EVA: No, ja by som môjho Paľka nevedela klamať. Milujem ho všetkými silami duše i srdca, milujem ho pravou láskou a pravá láska nezná pretvárania, netrpí klamu, bo prestala by byť láskou pravou.

MILINA: Počkaj, počkaj, keď budeš dva roky vydatá ako ja, budeš ináč rozprávať.

EVA: Možno, že moja šialená láska k nemu bude mojím nešťastím, ale ja ho budem milovať, zakiaľ mi srdce bude biť.

MILINA: I ja milujem môjho Dušana a nechcela by som bez neho žiť, ale vieš, mužovia sú sobci, oni nedoprajú žene to, čo sami plným dúškom užívajú a preto múdra žena si to musí vymáhať, ako sa dá, ako môže. Ja si pomáham nervózou a jej záchvatmi.

EVA: To by som ja nevedela. Akože to, prosím ťa, robíš?

MILINA: No, pozri takto. (Chytí si hlavu a srdce.) Moje nervy! Ach… moje nervy… Ja… zam… zamrem… (Sklesne na pohovku.) Keď má byť záchvat silnejší, sveziem sa s pohovky na zem a to už isto pomôže.

EVA: Znamenite to máš naštudované. Ja by som to, vidíš, nevedela. Nemám herecký talent.

MILINA: Skús to! Ani nevieš, kedy to môžeš potrebovať.

EVA: Ja som v pretváraní veľmi nemotorná, zaraz sa prezradím.

MILINA: Len to skús, Evuška.

EVA (napodobní Milinu v zamretí): Ach! Moje nervy! Moje nervy — ja zamrem! (Sklesne s úsmevom na pohovku.)

MILINA: No, smiať sa nesmieš, bo tak ti neuverí. Ešte raz, Evuška! Pôjde to, len to rob vážne!

EVA: Nuž, teda celkom vážne. (Jednou rukou chytí si hlavu, druhú tisne k srdcu.) Ach — jaj — tak mi je — zle — ja — ja — zamrem. (Sklesne.)

MILINA: No, tak je dobre — veľmi dobre.

JARSKÝ, LIPIAN (čapkajú rukami): Znamenite! — Výborne! (Vyjdú z úkrytu.) Gratulujeme!

EVA, MILINA (zľaknú sa): Jaj! Beda! Oni tu.

JARSKÝ (predstavuje): Moja žienka, môj dobrý priateľ Lipian.

LIPIAN (tiež tak): Moja snúbenica, slečna Eva Drahošová.

JARSKÝ: Ja som mal už to šťastie.

EVA: Pamätám sa. A vy ste boli tu?

LIPIAN: Áno, tu za predstenou.

MILINA: A všetko ste počuli?

JARSKÝ: I všetko videli cez dierky, ako cez ďalekohľad.

LIPIAN: A obdivovali sme vašu spôsobnosť.

JARSKÝ: A vaše umenie. (Pozre na Milinu a pohrozí jej.) Dobrá bolesť, čo dá pojesť.

MILINA (hodí sa na prsia Jarskému): Dušan môj, odpusti mi. (Plače.) Ja hanbím sa ti do očú pozreť.

LIPIAN (hrozí Evuši): Neuvoď nás v pokušenie!…

EVA: Amen. (Bije sa v prsia.) No, od vás, páni moji, nebolo to čestné jednanie, ukryť sa pred nami, aby ste mohli naše tajnosti vyočuť.

JARSKÝ: Neukryli sme sa s tým úmyslom, slečno.

LIPIAN: Vonkoncom nie. My sme len chcely na vás z úkrytu húknuť, aby sme vás trocha nastrašili, ale z takého zaujímavého rozhovoru vás vyrušiť, bolo by bývalo trestuhodným priestupkom.

EVA: Radšej ste, pravda, všetko vyočuli, aby ste nás mohli náležite podesiť. Ó, vy muži! (Miline.) Milinka, neplač, veď nám oni ešte raz tiež sadnú na lep.

JARSKÝ: Milinka, čo plačeš? Buď rada, že sa tak stalo, aspoň si raz navždy vyliečená.

MILINA: A nehneváš sa? Odpustíš mi moje previnenie?

JARSKÝ: Odpustím vďačne v opojení radosti, že už nie si a nebudeš viac nervózna, bo ma miluješ a pravá láska nezná pretvárania, ona netrpí klamu, bo prestala by byť láskou pravou.

MILINA: Ale do Tatier už nepôjdem?

JARSKÝ: Pôjdeš, anjel môj, a my pôjdeme s tebou. Či súhlasíte s tým, drahí priatelia?

EVA: Pravda, že súhlasíme. Po sobáši odcestujeme do Tatier.

LIPIAN: My odbavíme tam svoje ľúbačky.

JARSKÝ: Sláva! Nepôjdeme ta čo nezdraví, nervózni ľudia, ale ľudia zdraví, aby sme sa náležite mohli tešiť z báječných krás čarokrásneho Slovenska, tohoto pozemského raja našej drahej vlasti. Sláva! (Obejme Milinu. Eve a Lipianovi podá ruku.)

VŠETCI: Sláva!

Opona padne.