Dobrá bolesť, čo dá pojesť

Jarský, Milina.

MILINA: Teda mi dovolíš ísť na leto do Tatier?

JARSKÝ: Nuž, keď to tvoje zdravie vyžaduje, dovolím. Musíme to na inom ugazdovať, musíme sa v inom uskrovniť, ale zdravie je zdravie. Akonáhle obstarám peniaze, môžeš ísť.

MILINA (vstane, objíme Jarského): Dušanko, ty si zlatý človek. Teraz vidím, že ma miluješ.

JARSKÝ: A či si kedy o tom pochybovala? Ľúbim ťa viac než seba samého, než vlastný svoj život. (Bozká ju.)

MILINA: I ja teba.

JARSKÝ (pozre na hodinky): Dovoľ, žienka drahá, už musím k súdu. Moji klienti ma už isto netrpelivo čakajú.

MILINA: Ja som ťa zdržala. Odpusti! Kým sa vrátiš, pôjdem trochu na čerstvý vzduch do záhrady.

JARSKÝ: To ti dobre poslúži, len choď! (Vezme so stolíka aktá, s vešiaka klobúk a palicu, bozká Milinu.) S Bohom žienka! Dobre sa maj! (Odíde prostriedkom.)

MILINA (volá za ním): S Bohom! Mnoho zdaru! (Zazvoní.)