Dobrá bolesť, čo dá pojesť

Domovník, Dorka.

DOMOVNÍK (pozerá za odchádzajúcimi): No, nech som baran, ale tomuto nerozumiem! Ona má tú smrť ako v očenáši a predsa umreť nevie.

DORKA: Mne je to už samej čudné. Takáto komedia.

DOMOVNÍK: A človek sa pri tom zavše naľaká, až mu krv v žilách sekne. Nohy sa mu trasú ani mladému teľaťu. Musím sa potúžiť tými hofmanskými, aby som s nich nesletel. (Vytiahne fľašku a upije si.)

DORKA: Na dobré zdravie, strýčko!

DOMOVNÍK: Pánbohdaj, Dorka moja. Počastoval by som aj teba, ale sa bojím, že by si mi všetko vypila a potom to i tak panenkám na srdce škodí. (Pije.)

DORKA: Ďakujem vám, strýčko, ako by sa bolo stalo, veď ma už i tak dlho častovať nebudete.

(Očuť klopať.)

DORKA: Ktosi ide. Strýčko, choďte tadeto s tými putňami. (Ukazuje na ľavo.)

DOMOVNÍK: Už-už. (Odíde vľavo.)

(Znova klope.)

DORKA: Svobodno! (Upratuje.)