Dobrá bolesť, čo dá pojesť

Dorka, domovník, predošlí.

DORKA (vbehne s citronom a fľaškou octu a vidiac, čo sa robí, volá do dverí): Vodu! Vodu! Pani umiera! (Beží k panej, dá jej citron privoňať, ocot postaví na stolík.)

JARSKÝ: Tam je voda! Chytro!

DORKA (beží ku stolíku, naleje do pohára): Voda, voda, chytro voda! (Podá Jarskému pohár s vodou.)

DOMOVNÍK (donesie v putni vodu): Tu je voda. (Komicky zalomí ruky.) Bože, daj jej ľahko duši a netrestaj ju za naše strachy, ale už predsa raz azda dokonala! (Plače.)

JARSKÝ (položí jej pohár k ústam): Upi si, Milinka. Bože — Bože, ona sa nepreberá!

DOMOVNÍK: Voda je slabá na také silné smrteľné kŕče, pán veľkomožný. (Vytiahne z vrecka tú samú fľašku, v akej je ocot a núka.) To je lepšie ako voda. Pravá hornotrenčianska.

JARSKÝ (odtisne fľašu): Nesmysel!

DOMOVNÍK: Nie, to je pravá slivovica, reže jako britva i mrtvého prebere. (Položí fľašu na stôl.)

MILINA (preberá sa z mdloby).

JARSKÝ (radostne): Ona žije! Milinka, ja to nemyslel tak zle. Môžeš ísť do Tatier. Požičiam si peniaze a pôjdeš, anjel môj.

MILINA (precitne, pohladí Jarského): Ty si dobrý muž!

JARSKÝ: Už ti je lepšie, dušička?

MILINA (sadne): Už je zasa dobre. (Rovná si vlasy.)

JARSKÝ: Chvála Bohu!

MILINA (k Dorke a domovníkovi): No, čo sa na mňa dívate jako telce na nové vráta?

DOMOVNÍK (s úsmevom): Prosím ponížene, ja mám už šesdesiatpäť rokov, to už stará teľacina.

MILINA (k Dorke): Nemáš žiadnej roboty?

JARSKÝ (k domovníkovi a k Dorke šeptom): Odstúpte, prosím vás, aby sa znova nerozdráždila!

DORKA (odchádzajúc, k domovníkovi): Čím ďalej, tým je horšia. (Odíde.)

DOMOVNÍK: Škoda tú z mrtvých kriesiť. (Odíde.)