Dobrá bolesť, čo dá pojesť

Milina, predošlý.

MILINA (vstúpi s pravej strany v elegantnom župane): Ty tu?

JARSKÝ: Áno, anjel môj, ešte som doma. Mal som vzácnu návštevu.

MILINA: A koho?

JARSKÝ: Bol tu Paľko Lipian, môj starodávny dobrý priateľ. Býva teraz tu v meste. Stal sa správcom tunajšej dielne na hospodárske stroje a bude sa ženiť. To nám zasa pribudne jedna milá rodinka do našej spoločnosti.

MILINA: Kto vie. To bude záležať od okolností.

JARSKÝ: A ty sa jako cítiš?

MILINA: Už trochu lepšie. Keď som zatvárala na spálni oblok, práve šiel okolo náš lekár. Pýtal sa ma, jako sa mám a keď som mu všetko rozpovedala, hovoril, že musím ísť toho roku zasa do kúpeľov alebo do Tatier. No, však ma pustíš, Dušanko?

JARSKÝ: To ťažko pôjde, duša drahá. Ešte som nezaplatil dlh, ktorý som na seba uvalil vlani, keď si išla do kúpeľa a teraz naň nový priložiť… Kam by sme to zašli? — To neide.

MILINA: Pováž, že sa tu o zdravie jedná.

JARSKÝ: Možná sa to dá niečim iným, dajakým liekom nahradiť. Opýtame sa lekára.

MILINA: Ty si bezcitný človek!

JARSKÝ: Nie, anjel môj, neodsudzuj ma! Mienim to správne. (Vezme so stolíka zápisnú knižku.) Tu hľa som práve sostavil bilanciu našich príjmov a výdajov a presvedčil som sa, že pracujeme s minusom. Výdaje ďaleko prevyšujú príjmy. A teraz novým dlhom sa obťažiť? Uznaj, drahá, tak nemôžeme gazdovať. A potom, keď ty odídeš na dlhší čas z domu, mne je náramne smutno a clivo.

MILINA (obzre ho opovržlivo, chytí sa stolíka stojaceho napravo): Ó, Bože! Bože! (Chytí sa za hlavu a začne sa triasť na tele.)

JARSKÝ (hľadí na Milinu): Milinka, čo ti je?

MILINA: Moje nervy! Ach — moje nervy! (Sklesne na pohovku.)

JARSKÝ: Pre Boha, Milinka, pamätaj sa! (Podloží jej ruku pod hlavu.) Milinka! Milinka! — Ona zamiera! (Volá medzi dvermi.) Dorka, Dorka, vody! Dones ocot, citron!