Dobrá bolesť, čo dá pojesť

Milina, predošlý.

MILINA (vystúpi oblečená k vychádzke): A ty tu, Dušík? Už si doma? (Ovinie mu ruku, okolo hrdla.)

JARSKÝ: Áno — doma. Prišiel som pozde, na šťastie však dve pravotné záležitosti preložili na iný čas a s treťou nebolo toľko práce.

MILINA (lichotive): No, chudáčik, to pre mňa si zmeškal. Nehneváš sa? (Pritúli sa k nemu.)

JARSKÝ: Nie — nehnevám sa, na teba by som sa ani nevedel nahnevať, veď láska je trpelivá, láska všetko znesie. (Objíme ju a bozká.)

MILINA: Ty si môj drahý, zlatý mužíčok!

JARSKÝ: A kam sa sberáš?

MILINA (rozpačite): No — ešte na chvíľočku von. Pobyt na čerstvom vzduchu výborne pôsobí na moje nervy. Vieš, ako mi špatne bolo a keď si odišiel, išla som na čerstvý vzduch a už som zasa čerstvá jako ryba vo vode.

JARSKÝ: Badať to na tebe, len choď, anjel môj, keď ti to dobre robí.

MILINA: S Bohom, o hodinu sa zasa sídeme. (Odíde.)

JARSKÝ: Servus! — Pá! (Pre seba.) Aká je premilá, keď je zdravá.