ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Domovník, predošlá.

DOMOVNÍK (vopchá medzi dvere hlavu, bojazlivo sa obzerá, zbadá Dorku): Pst! Pst! Pssst!

DORKA (obzre sa): Á, strýčko! Vítajte!

DOMOVNÍK: Panenka moja, zabudol som si tu svoju miništranciu, tú fľašku tam, podajže mi ju!

DORKA: Nech sa vám páči ďalej, strýčko! Nebojte sa, niet nikoho doma.

DOMOVNÍK (vstúpi): A tá mrtvá kde je?

DORKA: Išla do mesta nakupovať.

DOMOVNÍK (zadiveno): Ešte aj po smrti?

DORKA (sa smeje): Haha a vy sa nazdáte, že zomrela? Veď predsa viete, že zasa ožila aj nám do teliec nadala, držiac seba za nové vráta.

DOMOVNÍK: Viem, viem, ale som si myslel, že to fantazíruje v smrteľných úzkostiach a keď náš pán preč poslal, nazdal som sa, že jej chce poslednú lásku preukázať, že jej chce oči zatlačiť.

DORKA: Mýlite sa. On jej sľúbil, že bude môcť ísť do Tatier a tým sľubom ju vzkriesil k novému životu, zasa je čerstvá ako ryba.

DOMOVNÍK: Hm, hm. Pane Jáne, má tá osoba pevný fundament, silný život, silnejší jako líška. Čo už len já viem, zomierala aspoň sedemdesiatsedemraz a siedemdesiatsedemkrát slávila svoje tela zmrtvých vzkriešenie.

DORKA: Tá pretrvá život večný. (Smeje sa.)

DOMOVNÍK: Amen. — Ja som si myslel, že keď sa tie dve sedmičky už teraz sišly — 77 — že už raz dokoná, bo sedmička je šťastné numero.

DORKA: No ona iste až tú tretiu dočká.

DOMOVNÍK: To jej iste tá moja nemortika pomohla. A kdeže ju mám?

DORKA (podá mu fľašku): Tu je, strýčko. Nech sa vám páči.

DOMOVNÍK: Ja, veru sa mi páči. To je môj životný balzam. Neraz mávam srdcové bôle (hladí si brucho), ktoré sa až smrti podobajú, urobím si jeden glg a je po bolesti; neraz mám takú — takú ťažobu, až mi to dušu von z úst vytísa, ale si chlupnem svojej almazie a duša je na mieste. Toho, kto tento zázračný liek vynašiel, mali by hlučne oslavovať. S Bohom! (Odchádza.)

DORKA (zadrží ho): Nechoďte ešte, strýčko! Nechoďte!

DOMOVNÍK (vráti sa): Nuž a?

DORKA: Chcem vás o niečo pekne prosiť.

DOMOVNÍK: No, jak vieš pekne prosiť, teda pros.

DORKA: Strýčenko drahý, vy ste taký čananý, (hladká ho), okrúhly, chutný, „červený jak hrebíček“, buďte aj dobrý a dajte mi — —

DOMOVNÍK: Pusu?

DORKA: To nie — ale —

DOMOVNÍK (ju napodobní): Ale —

DORKA (složí ruky): Na dnes večer kľúč od brány.

DOMOVNÍK (sebou trhne): To som vedel — to som vedel. Kedykoľvek chce kľúč od brány, to som drahý, čananý, okrúhly, chutný, červený, ale len vtedy, keď chce kľúč…

DORKA: Strýčenko, prosím, prosím…

DOMOVNÍK: A načo ti je?

DORKA: Chcem ísť do divadla.

DOMOVNÍK: Do divadla a sama? To je nebezpečné pre mladé dievča nocou sa vláčiť z divadla.

DORKA: Neidem sama, strýčko. Aj môj Petrík ide so mnou.

DOMOVNÍK (sladko): Môj Petrík — môj Petríček. Hm, hm. To také lastovičky vypýtajú si kľúč od brány, stanú pred dom a čvirikajú, až im ich juričkovia doletia a potom s nimi čvikotajú. Čvikotajú celé noci o láske o pusinkách a kadeakých hlúpostiach, až vyčvikotajú čvikotu — plač — nárek a domáce panie potom berú domovníka na zodpovednosť. Nie — nie z toho nič nemáš. (Chce odísť.)

DORKA: Ale, strýčenko, už len tentokrát ešte. (Hladká ho.)

DOMOVNÍK (pozerá úkradomky na Dorku): Tisíc maľovaných, má tá oči jako lasička. Neviem jej odoprieť. (K Dorke.) No, vieš, dám ti aspoň kúsok. (Vytiahne kľúč, podá Dorke tak, že konec drží.)

DORKA (chytí druhý konec): No, strýčko, čo mám z toho, ja chcem celý.

DOMOVNÍK: To je zvláštne, že tie ženy nie sú jakživ s ničím spokojné. Dievka moja, to vieš, že kto nie je s málom spokojný, veľa nie je hoden. (Pozrie jej do očú.) Čertovské oči!

DORKA: Teda mi ho ozaj nedáte? (Začne plakať.)

DOMOVNÍK: No, Dorka, nefňukaj, lebo ja slzy a cicvárkové semiačko odjakživa nenávidím.

DORKA: Keď mi je to ľúto, že som Petríkovi sľúbila, že pôjdem s ním (plače) a teraz…

DOMOVNÍK: To je chyba. Nikdy nič nesľubuj, dievka moja, lebo kto mnoho sľúbi, sám seba hubí. No, neplač, pekne sa usmej a dostaneš kľúč.

DORKA (veselo): Ako len chcete, strýčenko, hoci aj tak na guľovato: hi-hi-hi.

DOMOVNÍK: Čertová veverica, už jej ho len dám. (K Dorke.) Dorka, tu máš kľúč (podáva jej kľúč, ale ho aj drží), ale len za obvyklú, ujednamú cenu. (Špúli ústa k bozku.)

DORKA (ostýchavo): Ach — jaj — strýčko, keď sa ja hanbím.

DOMOVNÍK: Aha, vidíš, aká je ona. Mňa sa hanbí, ale Petríka sa nehanbí. Tam ho čerti vedia, prečo sa tie dievčatá nás starých viac hanbia, jako tých mladých. — No, počkaj, aby si sa nemusela hanbiť. (Vezme s písacieho stola noviny, rozvime ich a zastiera seba i Dorku.) No tak, teraz nás už nik nevidí, ains — cvaj — draj…

DORKA (ohne noviny, bozká ho cez noviny, vytrhne mu kľúč a utečie von).