Dobrá bolesť, čo dá pojesť

Jarský, predošlá.

DORKA (plače).

JARSKÝ (ražno vstúpi, odloží klobúk a palicu na vešiak a písma na stolík, zbadá Dorku): Aá, ľaľa, čo, ty plačeš?

DORKA (lepšie plače).

JARSKÝ: Čo ti je, Dorka? Čo sa stalo?

DORKA: Pani mi dali výpoveď, o 14 dní musím odísť.

JARSKÝ (zamračí tvár, po chvíľke): Dorka, neplač! Ty si dobré, statočné dievča, ja môžem ti dať to najlepšie svedectvo, ale pani — veď vieš — je nervózna — je nezdravá — nesmieme ju roučuľovať. Nuž, čo robiť?

DORKA: Ako odísť… (Plače.)

JARSKÝ: Neplač, ja ti nájdem dobrú službu. Môj priateľ Lipian sa žení, založí svoju domácnosť, budem ťa jemu odporúčať.

DORKA: Ďakujem úctive. (Pokloní sa a odíde, ale hneď sa vráti a donesie na tácke list.) Prosím, dopis.

JARSKÝ (odobere list).

DORKA (odíde).

JARSKÝ (otvorí list a číta): „Drahý priateľu! Buď opatrným a venuj o niečo viac pozornosti pomeru tvojej pani manželky a nadporučíkovi Vrbickému, ktorý denne tvoj dom navštevuje a schádza sa s tvojou manželkou. Svet má oči, všetko pozoruje a možno, mylno posudzuje. No, trpí tým dobrá povesť rodiny i domu. Tvoj dobrý priateľ.“ — List bez podpisu. List anonymný hádže sa do koša. (Zamyslí sa.) Bolo by to možné, že by Vrbický bol takým podlým charakterom a pod kepienkom priateľstva spriadal milostné styky s mojou ženou? A bolo by možné, že by moja žena… (Zamyslí sa.) Nie — nie — to klebeta, podlosť. (Odhodí list do koša a sadne k písaciemu stolíku.)