Dobrá bolesť, čo dá pojesť

Dorka, domovník, predošlí.

DORKA (nesie fľašku s octom): Tu je ocot!

DOMOVNÍK (nesie dve putne vody): A tu voda! (Odfukuje.) Posledne bolo jednej málo, doniesol som dve. (Vetrí zásterou Milinu.)

JARSKÝ: Milinka, preber sa, tak sa všetko stane, jako si to sama žiadaš.

MILINA (precítne): Ach! — Kdeže som! — Čo je so mnou?

DOMOVNÍK (stranou): To je silné plemeno! Už zasa ožila!

JARSKÝ: Nič, Milinka moja. Zasa si sa rozčulila. Vstaň, anjel môj! (Pomôže jej na pohovku.) Upokoj sa, Lipian nepríde k nám, vyhovorím sa mu, a Vrbický nech len príde, ba môže ísť s nami aj do divadla.

MILINA: Ďakujem ti, Dušanko, láskavosť tvoju viem si oceniť.

JARSKÝ: Ale jaká si bledá, poď, žienka drahá, von na čerstvý vzduch, aby si okriala. Poď! (Odvedie Milinu von.)