Dobrá bolesť, čo dá pojesť

Milina, Dorka.

MILINA (obráti sa): Dorka, zatvor oblok na spálni, bo je taký prievan, že dvermi plieska.

DORKA: Oblok je, prosím, zatvorený.

MILINA: Bola si u tej krajčírky?

DORKA: Ešte nie, prosím.

MILINA: Ešte nie? A prečo? Ani u modistky?

DORKA: Nie, prosím.

MILINA: No a u práčky, to sa ani nepýtam, lebo to je najďalej. To je s tebou pliaga, s takým lenochom!

DORKA: Ja som, prosím…

MILINA: Ani muk, ešte odmlúvaj, ty ledačina! Načože ťa mám, keď nevykonáš, čo ti kážem? Čo sa nazdáš, že pre tvoju lenivosť nepôjdem do Tatier?

DORKA: Ja som, prosím, nevedela, že —

MILINA: Čit! Ani slova! Ty jazyčnica! Už to s tebou nie je na vydržanie a ja sa s tebou nebudem veru toľko jedovať, o štrnásť dní môžeš ísť!

DORKA (prosí): Milosťpani! (Plače.)

MILINA: Ani muk! O 14 dní pôjdeš! (Odíde do spálne.)