ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Helenka, Uršula.

HELENKA, URŠULA (sedia pri malom stolíku na ľavej strane. Helenka vyšíva, Uršula štopká mužskú ponožku.)

HELENKA: Ten náš pán ujo drží dnes dlho siestu.

URŠULA (prekvapeno): Koho drží? Siestu? A kto je to, prosím vás, tá Siesta?

HELENKA: Siestou menujeme poludňajší odpočinok.

URŠULA: Chvála Pánu Bohu, to mi spadnula ťarcha so srdca. Ja som sa naľakala, že Siesta je meno dajakej poblúdilej, zvrhlej ženštiny, ktorú náš pán ujo dlho drží v objatí. (Lapí si hlavu, na srdce položí ruku.) Celá som preč!

HELENKA: Ale, teta Uršula, aké myšlienky to prechovávate vo svojej mysli? A načo sa ľakať a rozčuľovať? Keď by to aj skutočne tak bolo, že by náš pán ujo prijal návštevu dajakej ženy k vôli svojej zábave a svojmu obveseleniu, musely by sme oči prižmúriť a byť ticho, bo máme rozkázané o to dbať, aby sa u nás dobre cítil.

URŠULA: Vám sa to, slečna Helenka, ľahko povie, ale ja (rozrušeno), ja by som to neprežila — to by bol môj koncovitý koniec! (Plače, ponožkou utiera si oči a plačlive hovorí.) Ja by som sa utrápila, ja by som sa zbláznila.

HELENKA: Teta Uršula, čo je vám?

URŠULA (vstane, podráždeno): A žiarlivosť by zo mňa spravila furiu! Ja by som tú maškaru zmárnila a na capart roztrhala. (Chodí hore-dolu.)

HELENKA: Nerozprávajte, teta Uršula, také veci! Akým právom by ste to mohla urobiť?

URŠULA: Akým právom?… Právom lásky…

HELENKA (udivene): Právom lásky? To nerozumiem.

URŠULA (sadne si utíšená): To nehovorte, slečna Helenka, veď sama šialene milujete vášho Ivana. Tak ako vy, mám i ja srdce na lásku stvorené, že je staršie ako vaše, to nevadí, tým viac ohňa je v ňom, ktorý horí a blčí len pre neho… Ach, len pre neho…

HELENKA: Teta Uršula, vy ste zamilovaná?

URŠULA: Až po uši.

HELENKA (zvedavo): Do koho?

URŠULA (rozmarne): Do muža. Ale nie do medového panáčika, do takého výhonka z teplej hrady, akým je váš učiteľ. Môj milý je chlap ako sa patrí, silák, keď mi ten raz ruku stisne, cítim to až dolu v otlakoch na oboch nohách; keď ma uštipne alebo k sebe pritisne, praští to a cítim to v celom tele. (Sladko.) Ach, a keď ma bozká (bozká ponožku), cítim sa byť v raji. Lenže on nerád bozkáva, zato musím ho ja. (Bozkáva ponožku.)

HELENKA (smeje sa): A ktože je ten šťastný smrteľník, ktorého tak ohnive milujete? (Odloží vyšívanie a vstane.)

URŠULA: Uhádnite! Nie je ďaleko od nás.

HELENKA: Azda len nie —

URŠULA (skočí jej do reči): Áno, áno, on je to, na ktorého myslíte! (Vstane.)

HELENKA (neisto): Náš pán ujo?

URŠULA (radostne): Tak-tak-tak, uhádli ste. On je to, on! (Objíme Helenku.) Ach, a ja ho tak ohnive ľúbim, ja ho od samej podošvy svojho panenského srdca milujem…

HELENKA (kričí): Jóój, Uršula, veď ma rozmačknete. Pustite ma!

URŠULA (pustí Helenku): Jááj, jeho by som ja ešte lepšie pogniavila!

HELENKA: Teta Uršula, ja sa bojím, že ste chorá. (Omakáva jej hlavu a tepnu na ruke.)

URŠULA: Ja že som chorá? (Smeje sa.) Ha-ha-ha! Nikdy som vo svojom živote nebola ešte taká zdravá, čerstvá a silná, ako teraz, keď mám nádej, že sa vydám.

HELENKA: A vy naozaj myslíte, že náš pán ujo pojme vás za manželku?

URŠULA: Na ozajstný ozaj…

HELENKA: Nuž a či ste uvážili ten veľký rozdiel stavu, ktorý je medzi vami? Vy ste síce statočná, poriadna osoba, ale ste predsa len služobná a on je — ako mama hovorí — viacnásobný milionár.

URŠULA: To nič nerobí. Viete, Helenka, v Amerike na také pletky nehľadia. Tam s láskou a so sobášom nerobia také centimorie, ako u nás.

HELENKA: „Ceremonie“ chcete azda povedať. Nuž, veď dobre, ale u vás to predsa len išlo veľmi rýchlo, bo veď náš pán ujo je ešte len desať dní u nás. To išlo naozaj parou.

URŠULA: Máte pravdu, tak po amerikánsky, bo v Amerike ide vraj všetko parou, tam sa parou poznávajú, parou sa milujú, parou sa bozkávajú, parou sa ženia a sobášia, parou sa deti rodia, parou bohatnú, bo na všetko toto sú mašiny.

HELENKA (smeje sa): Akú paru ste vy použila, teta Uršula?

URŠULA: Ó, ja som si našla znamenitý prostriedok, akým možno lapiť takých vtáčkov, ako je náš pán ujo. Hovorím vám, že je to prostriedok znamenitý a taký istý, že by som mohla naň patent pýtať.

HELENKA: Aký? Hovorte, teta Uršula!

URŠULA: Počúvajte! Hneď ten prvý deň, čo k nám pán ujo došiel, som zbadala, že on musí byť veľký turban.

HELENKA: Azda „gurman“ chcete povedať. Nuž a?

URŠULA: Vedela som, že on drží na dobré papanie. No, počkaj, vtáčku, už ťa mám, som si pomyslela, začala som mu dobre variť a každé nové jedlo bolo pre mňa novým víťazstvom. Tak účinkovala som žalúdkom na jeho srdce, až som si ho získala. Pamätajte si, že najistejšia cesta k mužskému srdcu vedie žalúdkom.

HELENKA: Teta Uršula, vy máte za ušami!

URŠULA: Viete, on, taký starý, maškrtný mládenec má všelijaké chúťky, no ja som mu voždy vo všetkom hľadela vyhoveť a tak som si ho podmanila, že mi sľúbil, že budeme svoji.

HELENKA: Vy ste figliarka, teta Uršula! (Zamyslí sa.) Čo však povie na to otecko a mama?

URŠULA: Čo môžu povedať? Váš pán otec musí byť ticho, bo ináč by sme mu našimi peniazmi nepomohli z kaluže dlhov, a pani matka, má-li svojho brata rada, keď ho nebude chceť zarmútiť, musí aj mňa, jeho manželku, rada mať.

HELENKA: Nepôjde to tak ľahko. Dobre viete, aká je naša mamička hrdá na svoj zemiansky rod, na svoje zemianske meno.

URŠULA: No, dnes už dá žid viac za zajačiu kožku, ako za zemiansky titul.

HELENKA: Jedno si však neviem pri tomto našom ujovi vysvetliť.

URŠULA: A čo už zasa?

HELENKA: Naša mamička nám voždy hovorievala, že jej brat, to jest náš pán ujo v Amerike, volá sa Milan, a tento hovorí, že sa volá Michal. Na listoch, ktoré mama bratovi písala do Ameriky, stálo voždy Milan Záleský a on sa predstavil Michal Záleský.

URŠULA: No, viete, slečna, Amerika je celkom iný svet než tento, v ktorom my žijeme. Možno, že tam toho svätého Milana ani v kalendári nemajú a zmenili ho na Michala, veď Milan a či Michal je všetko jedno. Tu rozhoduje priezvisko. (Dôrazne.) Záleský. —

(Očuť zvoniť.) Voľakto prišiel, musím mu otvoriť, a potom (koketne) pôjdem sa pozrieť do hosťovskej, či môjho miláčka muchy neštípu. (Odíde.)

Ivan, predošlá.

HELENKA (pozerá za Uršulou): Neviem, čo si mám o tom celom myslieť.

IVAN (vstúpi prostriedkom): Dobrý deň, Heluška! (Bozká jej ruku.) Vidíš, už som tu zasa. Bez teba mi hrozne otupno, clivo. A potom si myslím, že treba využiť každú minutu času, kým tvoj pán otec dojde domov.

HELENKA: Netreba sa ti omlúvať. Ja som rada, že si prišiel, aspoň ti môžem neobyčajnú novinu hneď za horúca sdeliť.

IVAN: Novinu? Akú? Čo sa stalo?

HELENKA: Pomysli si, naša Uršula je po uši zamilovaná do nášho pána uja.

IVAN: To nie je nič zvláštneho, veď ona sa zamiluje do každých nohavíc. No a pán ujo je chlap driečny. Taký pravý Amerikán.

HELENKA: Veď nielen, že sa ona do neho zamilovala, ale aj on ju vraj ľúbi a sľúbil jej vraj, že budú svoji.

IVAN: I to je možné, bo takí americkí milionári nevedia, čo od svojvôle robiť, nuž vyčíňajú rozličné prechmaty a konečne „de gustibus non est disputantum“, jednému sa páči hus a druhému sýkorka.

HELENKA: Tým pádom by sa stala Uršula našou tetou milionárkou.

IVAN: Myslím, že pre nás by to bolo veľmi prospešné. Uršula je nám obom priaznive naklonená, ona by získala pána uja pre nás a keby si pán ujo zažiadal, aby sme sa sobrali, neosmelil by sa otecko proti tomu ohlásiť, aby neztratil priazeň a pomoc ujovu.

HELENKA: To máš pravdu. Lenže mne to celé, i sám ten náš ujo, zdá sa byť takým záhadným.

IVAN: Prečo, anjel môj?

HELENKA: Naša mamička je nežná, vzdelaná, inteligentná a elegantná dáma. Náš pán ujo je jej vlastný brat a nemá ani najmenšej čiastky z týchto jej vlastností. Naopak on nevyzerá ako viacnásobný milionár, lež skôr ako robotník z dajakej továrne.

IVAN: Helenka moja, tichšie, bo neraz majú aj steny uši, aby sme si to u pána uja nezkazili.

Uršula, predošlí.

URŠULA: Náš pán ujo je už hore, teraz sa koľkosi riadi, a potom príde sem.

HELENKA: Azda ste ho zobudili, teta Uršula?

URŠULA: Tak pekne buvíčkal, až chrápal. Ja som sa nevedela zdržať, bočinkala som ho. On sa zaškeril a spal ďalej, ja ho bozkala znova. On sa prebral zo sna, ja som čakala, že ma objíme, a on sa ma spýtal, že či som česnak jedla… Môj Ty Bože, ja a česnak jesť! Jedávam ho len raz do roka, a to na Štedrý večer s oblátkou, že by som bola celý rok zdravá.

IVAN: Teda mu tie vaše bozky nechutnaly? Azda ste ich málo pritísali, teta Uršula.

URŠULA: No, potom sa už rozkrákoril a povedal, že sa u nás pod mojou opaterou veľmi dobre cíti. A potom som mu vytknúla, že keď prišiel, prečo zapieral, že je on náš pán ujo?

HELENKA: A on čo na to?

URŠULA: On povedal, že chcel preskúmať naše domáce pomery a preto prišiel inkorito.

IVAN (smeje sa): Ha-ha-ha, azda „incognito“, teta Uršula?

URŠULA: Tak-tak-tak, to povedal. Ale teraz, deti moje, choďte sa za chvíľočku do záhrady prechádzať, ja mu sem dám olovrant a budem s ním vo váš prospech rozprávať. Keď vás bude tu treba, nuž vás zavolám.

IVAN: Vy ste zlatá duša!

HELENKA: Naša dobrá teta Uršula! (Obejme ju a pohladká.)

URŠULA: No, keď to Pán Boh dá a stanem sa ženou nášho pána uja, to jest vašou opravdivou tetou, to vám čo len pol milióna — ale počkajte — no — to neviem, koľko je to a málo vám nechcem dať, nuž ale pekných pár stovečiek dám vám predsa do vena. Teraz však choďte, bo už ide. (Koketne.) Čujem jeho vzácny krok! (Posiela bozky v tú stranu, s ktorej vystúpi.)

IVAN, HELENKA (smejú sa, odídu).

Michal, Uršula.

MICHAL (statný muž v tmavomodrom obleku dľa amerického strihu): No, už som tu, moja drahá!

Uršula (pre seba, sladko): „Moja drahá“ povedal!

Michal: Ako vidíte, my, Amerikáni, nerobíme veľké komédie s našou toaletou. Nám je drahá každá chvíľočka času. Raz-dva a už sme hotoví.

Uršula: Tak-tak. Raz-dva a už sme hotoví… (S poklonami.) Nech sa len páči sadkať, ja olovrant zaraz donesiem. Nech sa len páči poshovieť na minutku. (Odíde.)

Michal sám.

MICHAL (prejde ku obloku a díva sa von): Ahá, tam v záhrade prechádza sa náš mladý párik verných zaľúbencov. Ha-ha-ha, dobre vám je. Keď kocúr vyjde z domu, majú myši hody. Ach, tie ženy — tie ženy, tie sú naša pliaga — naše nešťastie! I táto zvädlá kamelia drží ma stále za kabát ako žena Putifárova biblického Jozefa. Zvedavý som, ako sa skončí celá tá komedia.

Uršuľa, predošlý.

URŠULA (donesie na podnose kávu, pečivo, nárez, koňak, sýr, postaví to na stôl): Tak-tak, už je to všetko. Nech sa páči, môj najmilejší.

MICHAL (pozerá oblokom, povie pre seba): To je láska!

URŠULA: Ach, tá láska! (Lapí sa za ľavý bok.) On to cíti, ako aj ja! (Pošle mu bozk, potom ide k nemu, nežne ho oblapí.) Nech sa páči!

MICHAL (trhne sebou): Čo zasa? Tak často čujem od vás to: „Nech sa páči!“, že sa už teraz zakaždým preľaknem, keď to čujem.

URŠULA (koketne): Netreba sa ľakať, veď ja nenúkam pánu ujovi nič zlého (sladko), len samé dobré veci, samé lahôdky, samé sladkosti. Teraz núkam dobrý olovrant.

MICHAL: A ták… Ja so myslel, že zasa bozky. (Smeje sa.)

URŠULA: No — veď — ak cukor kávičku dosť neosladí, môžeme to bozkami nahradiť.

MICHAL (strasie sa): Brrr!

URŠULA (preľaknuto): Čo je vám?

MICHAL: Hm — nič — nič — smrť ma preskočila! (Sadne k stolu a ujedá počas celej reči.)

URŠULA: To je dobre, bo sa hovorí, že sa to splní, čo si v tom čase človek myslí. (Sadne tiež k stolu.)

MICHAL: A či viete, čo som si myslel?

URŠULA: Zaiste to, čo aj ja, že či budeme už skoro svoji? (Prisadne bližšie.)

MICHAL (zakašle, sadne o kúsok ďalej).

URŠULA: Čo je vám?

MICHAL: Zakuckal som sa.

URŠULA: Dajteže pozor, prosím vás, bo keď by sa vám čo stalo, ja by som hneď zomrela. (Prisadne kúsok bližšie.)

MICHAL: No, to tak, aby som vám ešte musel ísť na pohreb! (Odsadne a pošmykne podnos k sebe.)

URŠULA (lichotive): Ja by som predsa len rada vedela, načo ste mysleli, keď vás tá smrťka preskočila?

MICHAL (smeje sa): Ha-ha-ha, to je ženská zvedavosť! A zaujíma vás to naozaj?

URŠULA: Veľmi! (Prisadne bližšie.)

MICHAL: Nuž, myslel som si, že — či…

URŠULA (zvedavo): Že — či?

MICHAL: Že či ten zaľúbený párik, Helenka s Ivanom, budú skoro muž a žena. Príde zrazu otec domov, ukáže učiteľovi dvere a úbohej Helenke sa srdce pukne.

URŠULA: Tak-tak-tak, to máte pravdu, a preto… (Sadne si celkom k nemu.)

MICHAL (odfukuje): Prosím vás, nesadnite si na mňa, bo horúca káva, silný koňak a ešte aj vy — nuž zhorím — zhorím… (Pre seba.) Fučí ako lokomotíva.

URŠULA: A či som ja pre vás naozaj taká horúca, že by ste pri mne mohli zhoreť? Nebojte sa! (Pritúli sa k nemu.) Od lásky ešte nik nezhorel.

MICHAL (cíti sa nevoľno): No, ja neviem, hovorí sa však, že v starej peci chlieb zhorí skôr, ako v novej. (Vstane a zapáli si na cigaretu.)

URŠULA (koketne mu hrozí): Ej, vy ste figliar! Ale sadnite si ešte, veď rada by som vám dačo vážneho a dôležitého sdeliť.

MICHAL: Prosím, hovorte! Ja budem fajčiť. (Stranou.) Viem, čo mi chce povedať. Celé litánie jej lásky, ktoré som storáz očul.

URŠULA (medzitým urovnávala veci na stole): Spomínali ste, že či ten zaľúbený párik, Helenka s Ivanom, budú skoro muž a žena. Na to som vam chcela povedať, že to záleží len od vás.

MICHAL (zadivene): Odo mňa? Ako to?

URŠULA: Keby ste vy dovolil, že by sa oni pred vami zasnúbili, starý by proti tomu nemohol nič namietať, lebo by sa bál, že by ztratil vašu priazeň, vašu pomoc a tým dvom by ste dopomohli k šťastiu. (Vstane.)

MICHAL (smeje sa): Ha-ha-ha, to je dobrá vec! (Pre seba.) Z jednej komedie do druhej… (Uršule.) Panna Uršula, vy máte znamenitý diplomatický talent, ja sa čudujem, že vás za dajakého ministra nezvolili, keďže majú teraz ženy s mužmi stejné právo.

URŠULA: Čo nie je, ešte môže byť. Ubezpečujem vás, že to by bol jediný prostriedok, aby sa ten náš zaľúbený párik dostal do blaženého prístavu manželstva, keby sa pred vami zasnúbili. Ich šťastie závisí jedine od vás.

MICHAL: A čo ja dbám, pre mňa sa môžu ešte aj dnes zasnúbiť, ak sa im páči.

URŠULA (natešená): Naozaj? Ach, tí vám budú do smrti vďační! (Volá von oblokom.) Helenka! Pán Javor! Nech sa vám páči k nám!

MICHAL: Azda vás neočuli.

URŠULA: Oj, očuli! Bude to radosť! (Koketne.) A potom — aj my…

Helenka, Ivan, predošlí.

HELENKA: Dobrý den, pán ujo!

IVAN: Služobník!

MICHAL: Vítajte! (Podá ruku Ivanovi.) Dobrý deň!

HELENKA: Čo si prajete, teta Uršula?

URŠULA: Chcem vám sdeliť radostnú zprávu.

HELENKA, IVAN: Akú?

URŠULA: Náš pán ujo si praje, že by ste sa hoci aj dnes zasnúbili.

HELENKA, IVAN: Naozaj?

MICHAL: Ja nemám nič proti tomu. Má-li to slúžiť k vášmu šťastiu, nuž čím skôr, tým lepšie.

HELENKA: Ach, ujo drahý, vy ste zlatý človek! (Chce mu bozkať ruku.)

MICHAL (si nedá bozkať ruku): No-no-no!

IVAN: Tým stanete sa naším najväčším dobrodincom. My budeme vám do smrti vďačnými.

MICHAL (podá mu ruku): Môžeme-li niekoho šťastným urobiť, prečo by sme to zameškali?

URŠULA: Tak-tak-tak, a môžeme-li šťastnými byť (postaví sa k jeho boku), prečo by sme to zameškali? A čo môžeš dnes urobiť, neodkladaj na zajtrok.

HELENKA: No, dnes by to už azda neišlo.

URŠULA: Prečo?

HELENKA: Nie sú žiadne prípravy porobené.

URŠULA: Prípravy? Akéže prípravy potrebujete? Zavoláme našich súsedov ako svedkov; vy si môžete zavolať svoje priateľky; pán učiteľ si môže tiež niekoho pozvať; nárez, víno, koňak, likéry vezmeme z obchodu a o dajaké zákusky sa ja už postarám. Len s chuťou do toho a bude to hotovo. Či nie, pán ujo? (Pritúli sa k nemu.)

MICHAL: Hrom a peklo, vy ste podivná žena, ženiete všetko parou, ako dáka vyprobovaná mašina, už dostávam z vás strach. No, ale to sa musí nechať, súca na všetko a výtečná kuchárka.

URŠULA: Tak-tak-tak, súca na všetko a vyznám sa vo všetkom. Či nie, pán ujo? Hovorím vám, že budete mať so mnou radosť a život ako v raji.

MICHAL: Nuž hej, vy ste taká svodná Eva (stranou), lenže s kyslým jablkom.

URŠULA: Čo ste to povedali: „lenže“?

MICHAL: Lenže neviem, ako sa to všetko skončí.

URŠULA: Všetko sa to dobre skončí, len s chuťou do toho a bude to hotovo!

(Opona padne.)

Premena

Javisko to isté, len pohovka a malý stolík chýba. V úzadí väčší stôl, na ňom prestreté pre deviatich, jedlá, fľaše, kvety.

Helenka, Ivan, Uršula, Michal, Baran, Šidlo, Anička, Darinka, Želka.

VŠETCI (sedia kolo stola. Helenka v ľahkých šatách, Ivan v smokingu, Uršula v nápadnej večernej toalete, na hlave a na prsiach má veľkú červenú mašľu, a Michal sedí na čestnom mieste. Pri vyhrnutí opony všetci si živo štrngajú a pijú, veselo volajúc: „Živili! Sláva snúbencom!“ Potom Baran zazvoní na pohár, nato nastane ticho.)

BARAN: Veľavážená spoločnosť! Dostalo sa nám nemalej cti, že sme boli pozvaní do tohoto cteného domu na zasnúbenie dvoch milujúcich sa párov.

VŠETCI (okrem snúbencov): Sláva! Živili!

ŠIDLO: Ži-ži-ži hm živili!

HELENKA, IVAN, URŠULA (ďakujú kývaním hlavy).

BARAN: Pri tomto vážnom rodinnom deji vidím, že zraky všetkých tu prítomných priateľov a priateliek obrátené sú na milých snúbencov.

URŠULA (popravuje si pyšno mašľu).

ŠIDLO: Ta-ta-ta-tak je!

BARAN: A z tých zrakov čítam, že srdce každého vám úprimne praje, že by sľub lásky a vernosti, ktorý ste si už medzi sebou pred Bohom urobili, teraz tiež tu pred nami sladkým bozkom obnovili a potvrdili.

VŠETCI (okrem snúbencov): Tak je, tak je! Sláva!

IVAN (bozká Helenke ruku a potom sa nežno pobozkajú).

MICHAL (nemá sa k bozku).

URŠULA (ho oblapí okolo hrdla a tuho bozkáva).

MICHAL (kričí): Dosť už — jaj — zaškrtíš ma! (Vyprostí sa, zamračí a zapije.) Taká stará dulcinea by najradšej človeka hneď na prvý raz zjedla.

URŠULA (sladko): Dobré to bolo, Michalko, jááj! (Túli sa k nemu.) Dobré…

MICHAL (odťahuje sa): No, no — s dobrým pomaly!

ŠIDLO: To-to-to bola pu-pu-pusa a-a-ako lopata!

VŠETCI (sa smejú, pritakávajú snúbencom a pijú).

BARAN: Hlavnou podmienkou šťastného a blaženého manželstva je láska.

URŠULA (sladko): Počuj, Michalko môj, „láska“!

MICHAL: Mhm… (Pije.)

ŠIDLO: Veru, veru, la-la-láska! (Pije.)

BARAN: Manželstvo bez lásky — neúrodné klásky. Život manželský bez lásky je ťažkým bremenom. A naopak, kde je pravá láska, tam anjelov na sta.

IVAN: (dvíha pohár): Nech žije láska!

URŠULA (dvíha dva poháry, v každej ruke jeden): Živio, láska! (Pripije Ivanovi, položí jeden pohár, obejme Michala.) Michalko môj zlatý, nech žije láska!

MICHAL: Aká? (Pije.)

URŠULA (bozká Michala, sladko): Ach, tá láska!

VŠETCI (čapkajú): Brávo! Nech žije láska! (Priťukávajú si a pijú.)

ŠIDLO: T-t-to je la-la-láska a-ako ko-ko-ko-pyto! (Ukazuje na Uršulu.)

VŠETCI (sa smejú).

BARAN: My vám prajeme, aby slnko lásky svietilo cestou celého vášho života! (Priťukne snúbencom a pije. To samé robia aj ostatní.)

IVAN: Ďakujeme vám, pán Baran, za pekný prívet a srdečné blahoželanie, ráčte byť ubezpečený, že vo svojom šťastí budeme často aj vás spomínať. Boh vás živ! (Priťukne mu.)

VŠETCI: Živili! (Dvíhajú pohárky a pijú.)

IVAN: Veľactená spoločnosť, ťažko by som sa prehrešil proti vďačnosti, keby som nevyniesol zdravicu na vášho šľachetného dobrodincu, ktorý vám vlastne toto vaše zasnúbenie umožnil, preto dvíham svoj pohár a zo srdca plného vďaky, privolávam: „Nech žije náš pán ujo!“

VŠETCI: Sláva! Nech žije pán ujo! (Pripíjajú.)

MICHAL (vstane, vezme do ruky pohár, pozerá po všetkých, rozmýšľa za chvíľočku, potom nadvihne pohár a povie): Ďakujem. (Sadne a pije.)

BARAN: Brávo! Bolo to trochu krátke, ale dobré.

URŠULA (vezme pohár a vstane).

VŠETCI: Čujeme! Čujeme!

URŠULA: Nech žije teta Uršula, ktorá našim mladým svojím orodovaním u nášho pána uja k tomuto zasnúbeniu dopomohla!

VŠETCI (so smiechom): Brávo! Nech žije!

IVAN: Predbehli ste ma, teta Uršula, so svojou zdravicou, veď som ju mal na programe.

URŠULA: Mal, mal, ale ste ju nepovedal. Človek sa musí svojho práva sám domáhať.

BARAN: Tak pekne, hladko ide nám zábava, len aby bola veselšia, mohli by sme si zaspievať.

ANIČKA, DARINKA, ŽELKA: Ba zatancovať!

URŠULA: Veru hej! Dievčence majú pravdu.

ŠIDLO: J-j-ja mám do-do-doma gr-gr-gramofon, j-j-ja ho do-do-donesiem. (Chce odísť.)

BARAN (zadrží ho): Počuj, Šidlo, aby si potom nedoniesol miesto gramofonu svoju starú.

ŠIDLO: B-b-ba če-če-čerta rohatého!

BARAN: Ja som počul, že si ty často vyspevuješ. (Spieva na známu nótu: „Štyri kozy, piaty cap“ atď.)

ŠIDLO (hnevá sa): Ho-ho-ho-hovädo! Ba-ba-baran drc! (Odíde.)

VŠETCI (sa smejú).

Predošlí bez Šidla.

BARAN: Ale je nasrdený ako sršeň.

ANIČKA: Áno, teraz ste ho nahnevali a viac nepríde.

DARINKA: A nedonesie gramofon.

ŽELKA: Ani si nebudeme môcť zatancovať.

URŠULA: Nebojte sa, slečinky, on príde, aj gramofon donesie, bo on si sám rád zatancuje.

BARAN: Chudák, veď toho tancu má aj doma dosť, lenže doma musí tak tancovať, ako mu žena zahrá alebo zanôti, a keď neposlúchne, hneď ma kopyto na hlave.

VŠETCI: Chudák!

IVAN: On zdá sa byť dobrákom.

BARAN: On je veľký dobrák, ale jeho žena je hotová Xantipa.

Šidlo, predošlí.

ŠIDLO (nesie gramofon): T-t-tu je!

VŠETCI: Sláva, tu je muzika! (Vstanú od stola.)

URŠULA (urobí miesto na stole pre gramofon): Sem ho, pán Šidlo, položte a dajakú veselú nahotujte.

ŠIDLO: Va-va-valčík. (Gramofon hrá valčík.)

IVAN (pojme Helenku a tancujú elegantno, potom pretancuje s každou z tých dievčeniec).

URŠULA (vytiahne Michala do tancu, ten však tancovať nevie, vrtí ju dokola na jednom mieste, potom ju pustí a sadne za stôl. Táto tancuje so Šidlom šúchaný, starodávny valčík, tancujú komicky, s afektáciou. Ona má vlečku tak spravenú, že keď ju dvihne, vidno vyšívané biele spodky. Celá zábava musí ísť veselo a keď je v najlepšom prúde, čuť zvonec. Prestanú tancovať.)

HELENKA: Teta Uršula, voľakto zvoní.

URŠULA (nahnevano): Ký čert ani v noci pokoja nedá! (Odíde.)

HELENKA (Ivanovi): Kto to môže byť? Taká som preľaknutá.

IVAN: Čo sa ľakáš, anjel môj? Nemáš príčiny.

HELENKA: Akási predtucha čohosi zlého ma celý večer prenasleduje a ruší moju veselosť.

URŠULA (donesie telegram): Telegram došiel, adresovaný na vás, Helenka. (Podá Helenke telegram.)

HELENKA: Na mňa? (Vezme telegram, prečíta a preľaknuto zvolá.) Ach, Bože!

IVAN: Čo ti je, Helenka? Čo sa stalo?

HELENKA (podá Ivanovi telegram): Tu máš! Čítaj!

IVAN (číta hlasite): „Sme na ceste domov. Pripravte všetko. Náš pán ujo ide s nami.“ Ako to máme rozumieť?

HELENKA: Ach, moje tušenie ma nesklamalo.

VŠETCI (napnute počúvali, pozerajúc na Michala a povrávajú šeptom medzi sebou).

URŠULA (vzrušená): Čo je to? Akože je to? Nože mi to ešte raz prečítajte!

IVAN (číta hlasno telegram).

MICHAL (vstane a pozerá do telegramu.)

URŠULA: Načo telegrafujú, že náš pán ujo ide s nami, keď náš pán ujo je už tu? (Pritúli sa k Michalovi.)

IVAN: Na to vám neviem odpovedať.

BARAN: To musí byť azda dajaký omyl v telegrame.

ŠIDLO: Ho-ho-ho-hovoríš pr-pr-pravdu!

IVAN: Pán Záleský, vy nám môžete najlepšie vysvetlenie podať.

HELENKA (Michalovi): Áno, prosím vás, povedzte nám pravdu, či ste vy náš pán ujo alebo nie ste?

URŠULA: Ale je, isto je!

ELENKA: Moja mamička má len jedného brata a my máme len jedného uja. Takto by boli však dvaja: jeden je tu a druhý ide s rodičmi.

IVAN (vážno): Hovorte, pane, kto ste vy?

MICHAL (ostáva chladnokrvným, zapaľuje si na cigaretu celkom ležerne.)

(Opona spadne.)