ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Oľga, Helenka.

OĽGA, HELENKA (vystúpia hlavným vchodom. Helenka ide za Oľgou a utiera si vreckovkou oči.)

OĽGA: Teraz už darmo plačeš, to ti nepomôže. Čo sa stalo, už sa neodstane. Taký škandál uvalily ste na náš dom i na celú našu rodinu, ktorý sa ničím, ani tvojím plačom, sotrieť viac nedá.

HELENKA: Nehnevaj sa, mamička drahá, veď my sme len dobre chcely, držiac sa prísneho rozkazu oteckovho.

OĽGA: Ako ste mohli byť také neopatrné, celkom cudzieho chlapa považovať za nášho pána uja, pojať ho do domu, desať dní ho kŕmiť samými dobrými jedlami ako papagája a konečne sa pred ním ešte aj zasnúbiť? To je dačo hrozného!

HELENKA: Prepáč, mamička, ja som nášho pána uja ešte nikedy nevidela, nemohla som súdiť, či je to on alebo nie je on.

OĽGA: Ale si videla jeho fotografiu.

HELENKA: Z jeho mladých rokov, lenže človek sa behom času neraz premení na nepoznanie.

OĽGA: To je pravda, ale ste ho mohly požiadať, aby sa legitimoval. Takto ste mohli aj dajakého lotra, zbojníka alebo vraha prijať do domu miesto uja, ktorý by vás bol mohol okradnúť, zavraždiť. Až ma mrazí, keď na to pomyslím.

HELENKA: Ja som mu hneď od počiatku akosi nedôverovala. Mýlilo ma to, že ty si milá, nežná, inteligentná a elegantná dáma ako v reči, tak vo spôsoboch obcovania, a v každom hnutí; kdežto on — tvoj vlastný brat — nemal by mať ani jednu z týchto tvojich krásnych vlastností? Za druhé, spamätala som sa na adresy listov, ktoré si nášmu ujovi do Ameriky posielala, že na nich stálo Milan Záleský, a tento sa nám predstavil Michal Záleský.

OĽGA: A predsa si ho za uja uznala a s ním celé ceremonie skvelého pohostinstva prevádzala.

HELENKA: Nuž, keď Uršula mi povedala, že v Amerike je iný svet, ako u nás, že tam to meno „Milan“ iste ani v kalendári nemajú a preto ho nazývajú Michalom.

OĽGA: Uršula a zasa len Uršula! Veru sa ti čudujem, Helenka, že si necháš taký nesmysel na nos zavesiť od šialenej osoby, akou je Uršula. Trápi ma to, dievka moja, že si ešte taká naivná.

HELENKA: Mamička zlatá, netráp sa nad mojou naivnosťou. Uršula to takou určitosťou hovorila a všetko to išlo takým rýchlym tempom na rováš vyhovenia oteckovmu rozkazu, že nebolo ani času premýšľať, či je to správne a či nie je správne.

OĽGA: A tak teda pod týmto argumentom ste sa aj zasnúbili, nemajúc času premýšľať, či je to správne zasnúbiť sa v neprítomnosti otca a matky, bez ich privolenia…

HELENKA: Ach, mamička! Uršula to tak rýchle sosnovala a zariadila, hovoriac, že si to náš pán ujo žiada a nám otecko prísne rozkázal, každej jeho žiadosti vyhovieť, aby sa u nás dobre cítil.

OĽGA: Tým však otecko na žiaden pád nemyslel vyhovieť žiadosti vášho zasnúbenia. Ty celkom dobre vieš, že otec je rozhodne proti tomu, že by si sa zasnúbila s Javorom; týmto ste si to ešte zhoršili u neho. On zasnúbenie vaše neuzná, vyhlási ho za neplatné, a ty, nechceš-li sa stať terčom posmechu celého mesta, musíš na dlhší čas k sestre a Javor by tiež veru dobre urobil, keď by sa na inú učiteľskú stanicu hlásil. (Očuť klopať.)

HELENKA: Voľakto ide. (Odíde do spálne.)

OĽGA: Slobodno!

Baran, Šidlo, predošlá.

BARAN: Ruky bozkávam, milostivá pani, vítajte u nás s takej ďalekej cesty! (Bozká jej ruku.)

ŠIDLO: A-a-a t-t-taká ste driečna, ni-ni-nič nepoznať n-n-na vás. (Bozká ruku.)

OĽGA: A čo by malo byť poznať na mne? Či azda únavy cesty? Veď kúpele, v ktorých som bola, nie sú ďaleko, a posledné časy bola som u dcéry a tá býva ešte bližšie.

BARAN: To vieme, milostivá, že to nie je ďaleko, ale…

ŠIDLO: A-a-ale Rí-rí-rí-Rím je ďaleko!

OĽGA: Prepáčte, páni súsedi, čo ja mám s Rímom?

BARAN: No, veď vám predsa Pán Boh požehnal dvojčiatka.

OĽGA: Mne?

ŠIDLO: Á-á-áno!

OĽGA: Azda mojej dcére myslíte.

BARAN: Vašej pani dcére, ale aj vám.

OĽGA (smeje sa): To vám akiste šialená Uršula zavesila medveďa na nos.

BARAN: Ona povedala nám tú veľkú novinu, že vaša pani dcéra a aj vy ráčite mať dvojičky, že štyri deti pribudnú razom do rodiny.

ŠIDLO: Ta-ta-tak je!

BARAN: My ako dobrí súsedia sme išli zaraz vášmu pánu manželovi gratulovať a on vo svojej otcovskej radosti a majstrovskej hrdosti prečítal nám aj váš telegram.

ŠIDLO: Ta-ta-tak je!

OĽGA: Jeden blázon sto iných spraví. To nikomu nenapadlo pozrieť, kde, v ktorom meste je telegram daný. Ja už bola vtedy u dcéry a nevediac, že zať už telegrafoval môjmu, telegrafovala som mu tú radostnú rodinnú udalosť.

BARAN: To teda oba telegramy vzťahovaly sa na dvojičky vašej pani dcéry?

OĽGA: Pravdaže. Azda by ste mi len nepriali, že by som ešte mala dvojičky?

BARAN: Prečo nie? Ráčite skvele vyzerať, taká ste driečna, mladistvá, že by vám tie dvojičky celkom dobre pristaly.

OĽGA: Ďakujem pekne. To by bola paráda: jedna dcéra vydatá, druhá pred vydajom a dvojičky. (Smeje sa.)

BARAN: A kde je pán súsed, aby sme sa s ním porátali, že nás tak oplel.

ŠIDLO: Ta-ta-tak je!

OĽGA: Hoj, ten má dnes plné ruky práce a plnú hlavu starostí. Ráčte azda druhý raz si to s ním vyrovnať, bo dnes je nervózny, veľmi nervózny.

BARAN: Necháme si to na nedeľu. Ruky bozkávam! (Odchádza.) Ráčte prepáčiť. (Odíde.)

ŠIDLO: S-s-sluha po-po-ponížený! (Odíde.)

OĽGA: Do videnia! (Pre seba.) Blázni! (Chce ísť do spálne, v tom vstúpi Uršula.)

Uršula, predošlá.

URŠULA (veselo robí úklonky): Ruky bozkávam, milosťpani, čo mám, prosím, dnes variť?

OĽGA (odmerane): No, veď si nám toho navarila za ten čas, čo sme doma neboli, že máme čo požierať.

URŠULA: Ja som robila, čo náš pán rozkázal. Keď odchádzal, nariadil, že by sme ničím nešetrily a uhostily nášho pána uja, keď príde, ako len najlepšie budeme vedieť. Ja som sa dľa toho držala, vyvárala som tie najlepšie jedlá, aké som len vedela, a to pomohlo (víťazne), lebo som sa mu dostala žalúdkom do srdca a teraz už tam sedím.

OĽGA: Ty si blázon! Ja dobre hovorím, že musela si zasa svoje obvyklé obdobie staropanenského šialenstva zažívať, keď si v našej neprítomnosti toľké bláznovstvá povyčíňala.

URŠULA: Tak-tak-tak! Aké bláznovstvá?

OĽGA: Za jedno, ako si len mohla po meste rozkričať, že naša dcéra má dvojičky a že aj ja mám dvojičky, že štyri deti pribudly razom do našej rodiny, keď som ja žiadnych dvojičiek nemala, ani nemám.

URŠULA: No, Bože, milosťpani, za to ja nemôžem, že tie dvojičky nemáte, toho vinu nesie náš pán.

OĽGA: Teraz sa už ani na ulicu nebudem môcť od hanby ukázať. Ľudia budú na mňa čudno pozerať a všakové poznámky robiť.

URŠULA: Nie tak, milosťpani. Ak sa má kto hanbiť, to je náš pán. Keby ste len vedeli, ako sa on tešil a pýšil, keď došiel váš telegram, že nie je len dedom, ale aj otcom dvojičiek. Bol by od radosti a pýchy do neba vyrástol, každému sa s tým chválil a teraz, keď mu bocian zluhal, nech sa on hanbí.

OĽGA: Netáraj! Či aj to na pána svalíš, že si prijala do domu miesto nášho pána uja neznámeho chlapa z ulice, desať dní si ho krmila najlepšími jedlami, napájala najvzácnejšími nápojmi a tak ďalej, a tak ďalej?

URŠULA: No, čo len to, ale ja som ho aj hladkala, objímala, bozkávala a tak ďalej, a tak ďalej.

OĽGA: A už to najhoršie, čo si vykonala, je, že si moju dcéru Helenku pred tým naničhodným, drzým votrelcom Javorovi zasnúbila. Čo to bude posmechu a rečí…

URŠULA: Milosťpani, čo je na tom to najhoršie? Pán Javor miluje slečnu Helenku odvtedy, ako do nášho mesta prišiel, a ona ho tiež ľúbi, nuž, čo sa ľúbi, nech sa snúbi a čo sa snúbi, nech sa hubí. Teraz sú už zasnúbení, odbavte im len čím skôr veselie a bude konec všetkým rečiam, keď bude raz ruka v rukavici.

OĽGA: Nazdávaš sam že ti všetko len tak ľahko prepláva? To sa mýliš! Ten tvoj vymyslený „pán ujo“, ten drzý chlap, ktorý sa tak nehanebne vodral do nášho domu, bude mať ešte aj s policiou do činenia.

URŠULA: Čože? Môj dobrý Miško má mať s policiou do činenia? To vám rovno poviem, že si ho ja na policiu vziať nedám a čo by som sa s ňou do krvi prať mala. Rada som, že som si konečne muža ulovila, za ktorého sa môžem vydať, a teraz mi ho mala policia chňapnúť. Hoj, nie! Nechtami, zubami si ho budem brániť, ale vziať si ho nedám.

OĽGA: No, ja sa s tebou dožúvať nebudem a poviem ti zkrátka, že po tých pochabých výčinoch, ktoré si stvárala v našej neprítomnosti, v našom dome viac miesta nemáš. Vypovedám ti službu. Si voľná.

URŠULA: Tak-tak-tak-tak-tak, ja vám pekne ďakujem za vašu službu, ja vašej služby viac nepotrebujem (pyšno), lebo sa vydám a budem taká pani, ako ste aj vy. (Sebavedome odchádza.)

OĽGA: No, len sa vydaj!

URŠULA (medzi dverami): Aj sa vydám! (Odíde.)

OĽGA (narovnáva veci na malom stolíku).

URŠULA (sa vráti a povie panovite): A just sa vydám! (Odíde.)

OĽGA (sa smeje).

Milan, Helenka, predošlá.

MILAN (elegantný pán v najlepšom mužnom veku, vedie Helenku): Ako vidíš, milá sestra, my dvaja sme sa už celkom spriatelili.

OĽGA: To ma teší a úfam, že sa Helenka vynasnaží, aby sa stala hodnou tvojho milého priateľstva a zaslúžila si tvoju vzácnu priazeň.

HELENKA: Mamička drahá, náš pán ujo je práve taký milý, dobrý, inteligentný a elegantný, ako ty, že človek hneď pri prvom stretnutí sa s ním musí ho ctiť a mať rád. (Pritúli sa k nemu.)

MILAN (žartovne): Ktorý pán ujo? Ten Uršulin?

HELENKA: Hoj, nie ten, ale tento! (Objíme Milana.)

MILAN (vezme nežne jej hlavu medzi svoje dlane a bozká ju na čelo): Ty si taká lichotivá mačička!

OĽGA: Ona chce si ťa získať ako zastáncu v hrmavici, ktorú otec isto vyvolá pre to ich nerozumné zasnúbenie.

MILAN: Prečo by mal hrmavicu vyvolať? A na koho? On by ju musel sám na seba vyvolať, bo hlavnú chybu nesie on sám, že dal domácim taký nejasný rozkaz. Ony robily len to, čo im švagor sám uložil.

OĽGA: Všetko by sa dalo už akosi prekonať a vyrovnať, len to nešťastné zasnúbenie, to najviac roztrpčuje otca, bo on je rozhodne proti tomu, aby Helenka išla za učiteľa Javoru a teraz v našej neprítomnosti sa zasnúbila. Vyzerá to ako podskok, lesť…

MILAN: Čo má Vendelin proti Javorovi? Helenka mi ukázala jeho podobizeň a mne sa páči. Je to sympatická tvár a jeho oči prejavujú dobrotu srdca a šľachetnosť duše.

HELENKA: A keby ste ho, ujo, živého videli a poznali, to by sa vám ešte len páčil. On je taký milý a dobrý. Či nie, mamička?

OĽGA: Ja by som nič nemala proti nemu, ale otec ani očuť nechce o ňom.

MILAN: Či mu to azda málo „učiteľ“? To by som sa však divil, bo stav učiteľský je ten najkrajší a najvznešenejší stav, keďže on šľachtí mládež, prospieva obci, národu i človečenstvu.

HELENKA: Ach, keby aj otecko tak smýšľal!

MILAN: Neboj sa, Helenka, my tento proces proti oteckovi, až Boh dá, vyhráme. Ja budem tvojím advokátom.

HELENKA: Ujčičko môj drahý, do smrti vám budeme povďační!

(Zvonku počuť Bachráčika; „Daj mi pokoj ty maškara, s tebou sa ináč poshováram!“)

OĽGA: Otec ide! Helenka, vzdiaľ sa, aby ťa prvý úder búrky nezastihol!

HELENKA (vbehne do spálne).

Bachráčik, predošlí.

BACHRÁČIK (vbehne nazlostený): Mňa zlosť udusí!… Ja sa od hanby pominiem!… Ja zošaliem od tých bláznivých kotrmelcov, čo tá naničhodná stará basa vyčíňala, keď sme neboli doma! Jeden škandál za druhým!… To je hrôza!!

OĽGA: No, len sa mierni, aby ti hnev neuškodil!

BACHRÁČIK: Ako sa môžem, keď každý, kto do obchodu príde, pobáda ma k novej zlosti?

OĽGA: Ako to?

BACHRÁČIK: Príde jeden a gratuluje mi, že máme dvojičky, že štyri deti pribudly razom do rodiny; príde druhý, že máme tu uja milionára z Ameriky u nás a že si bude brať za ženu našu Uršulu; tretí gratuluje k zasnúbeniu našej dcéry Heleny s tým hladokrkom, s tým učiteliskom, a tak nevychodí človek z hanby a zo zlosti. Ale ja tú starú potvoru na pagáč zmlátim a vyhodím okamžite z domu.

OĽGA: Ja som jej už vypovedala.

BACHRÁČIK: A toho drzého votrelca, toho lumpa, oznámim policii a nechám ho náležite potrestať, nechám ho zavrieť!

MILAN: Len pomalšie, švagorko môj, a nie tak prudko! Takéto veci treba dokonale premyslieť, preskúmať a nakoľko možno, doma vybaviť, bez policie, bez súdu, aby zlo nestalo sa horším a škandál ešte väčším.

BACHRÁČIK: Ako to myslíš?

MILAN: V prvom rade treba sa opýtať toho človeka, čo zaviedlo ho do vášho domu? Ako sa opovážil vydávať sa za člena rodiny, ktorým nie je, a nadužívať pohostinstvo domu, ako aj zasahovať do rodinných záležitostí a zasnúbiť niekomu dcéru domu? Až potom na základe jeho výpovedi — ak bude treba — môžeš narábať s policiou a súdom.

OĽGA: Milan má pravdu. Možno, že tým dostane tá vec celkom iný zvrat.

BACHRÁČIK: Dobre. Urobím vám po vôli. (Otvorí dvere naľavo a volá.) Poďte sem!

Michal, predošlí.

MICHAL (s malým kufríkom a svrchníkom, pokloní sa): Som vám k službám!

BACHRÁČIK (odmerano): Kto ste? Čo ste? Legitimujte sa!

MICHAL: Som Michal Záleský, obchodník z Ameriky. Tu je môj pas. (Vytiahne z vrecka pas a podá ho Bachráčikovi.)

BACHRÁČIK (pozrie doň a podá ho Milanovi).

MILAN (ho pozrie a podá ho Michalovi zpäť): Správne.

BACHRÁČIK: Čo zaviedlo vás do môjho domu?

MICHAL: Obchodná záležitosť.

BACHRÁČIK: Aká?

MICHAL: Chcejúc si svoj obchod v Amerike rozšíriť, zväčšiť, vybral som sa do svojej starej vlasti, aby som tu svojich dlžníkov ponavštevoval a peniaze od nich zinkasoval.

BACHRÁČIK: No, u mňa nemáte čo hľadať, ja som vám predsa nič nie dlžný.

MICHAL: Mýlite sa, pán Bachráčik. (Položí kufrík a svrchník na stoličku.)

BACHRÁČIK: Nemýlim. Nikdy som vás predtým nevidel, nikdy som s vami neobchodoval, nuž je to podlá drzosť od vás, mňa medzi svojich dlžníkov započítať.

MICHAL: Poznáte, prosím vás, doktora Mazánka?

BACHRÁČIK: Poznám. Čo chcete s ním?

MICHAL: To je môj švagor, ktorému už od rokov dlhujete desať tisíc Kč. On teraz tento dlh na mňa cedíroval. (Ukáže písma.) Tu je to čierne na bielom. Ja som si chcel u vás ten dlh zinkasovať, keď ste však neboli doma…

BACHRÁČIK: Nuž ste využili túto vhodnú príležitosť, usalašili ste sa v mojom dome, rušiac tak domáci pokoj, vydávali ste sa za nášho pána uja, žili ste veľkopansky za celých desať dní, nechali ste sa kŕmiť, napájať, obsluhovať, slúžku ste pobláznili, že ju pojmete za ženu, a konečne ste tak ďaleko zašli vo svojej neobmedzenej drzosti, že ste sa opovážili zamiešať sa do rodinných záležitostí a zasnúbili ste moju dcéru s tunajším učiteľom.

MICHAL: Dovoľte, pane…

BACHRÁČIK (vpadne mu do reči): Nič nedovolím! Jednanie vaše je drzé, podlé, je to rušenie domáceho pokoja, je to lesť, podvod, okrádanie!

MICHAL: No, dovoľte, pane, nech vám…

BACHRÁČIK: Ja nič nedovolím! Vaše jednanie je bezočivé, drzé, podlé a trestuhodné!

MICHAL: Ale, dovoľte, nech vám vec vysvetlím…

BACHRÁČIK (s úsmevom): Už som vám povedal, že nič nedovolím! Uvalili ste na môj dom posmech a hanbu, ktorú by som ani za tých vašich desať tisíc neprijal.

OĽGA: Celé mesto a okolie nás má v reči.

MICHAL: Vy na mňa útočíte, vy ma bijete a brániť sa mi nedovolíte.

MILAN (rozpráva šepmo s Bachráčikom).

BACHRÁČIK: Hovorte teda, čo máte!

MICHAL: Keď som vás nenašiel doma, chcel som sa pobrať ďalej, ale vaša kuchárka, Uršula, mi hneď vzala kufrík a hovorila: „Pán nariadil, aby ste dočkali, kým sa vráti, a nám rozkázal, vás náležite uhostiť a všetko podujať, aby ste sa u nás dobre cítili.“ Na to uviedla ma do domu. Ja som to nevedel pochopiť, ako ste mohli vedieť, že ja prídem. Zrazu však Uršula zavolá vašu slečnu dcéru a predstaví ma: „Náš pán ujo z Ameriky!“ Slečna, plná radosti, oblapila ma kolo hrdla a pobozkala ma.

OĽGA: Škandál! (Desí sa.) Ešte aj to!

MILAN (smeje sa).

BACHRÁČIK (podráždene): A vy ste sa opovážil bozk ten prijať? To je už nehanebná kriminálna drzosť!

MICHAL: Ja som bol vo vytržení, bo tak krásne som ešte ani u jedného svojho dlžníka nebol privítaný, ako u vás.

MILAN: To verím! (Smeje sa.)

OĽGA: To je hrozné!

MICHAL: Ja som premýšľal, v akom stupni príbuzenstva by som mohol byť s vami a nedojdúc ku žiadnemu výsledku, odmietal som to vzácne vyznačenie, povedal som zreteľne, že ja nie som ujo, som cudzí človek, Michal Záleský, obchodník z Ameriky. — „Tak-tak-tak, Záleský volá sa náš pán ujo. Ó, ja som hneď vedela, že ste to vy!“ odpovedala panna Uršula a od tej chvíle nevedel som sa viac vymaniť z jej štedrého pohostinstva, ako aj z pozornosti slečny dcéry, že som chtiac-nechtiac musel prevziať úlohu „nášho pána uja“.

OĽGA: Toho nepravého, lebo pravý stojí tu.

MILAN (predstaví sa): Som Milan Záleský, tiež obchodník z Ameriky. Ako vidno, tu totožnosť priezviska a povolania zapríčinila hlavný omyl.

BACHRÁČIK: Čože by totožnosť, Uršula, tá pochabá žena, ten blázon, zapríčinil celý zmätok. No, vyhodím ju z domu, že sa rozplaští ako žaba.

OĽGA: Už sa len toľko nerozčuľuj!

BACHRÁČIK: Keď by som sa vedel nad všetko toto povzniesť, no, to vám nemôžem odpustiť, že ste zasnúbil moju dcéru učiteľovi. Akým právom?

MICHAL: Snahou každého človeka má byť prispôsobiť sa Bohu smýšlaním i skutkami a preto chceme-li dačo božského vykonať, pripravme iným na zemi raj. Ja som každý boží deň videl, ako sa ten zaľúbený párik milkuje a bozkáva ako párik holúbkov. Uršula mi zrazu povedala, že v mojich rukách leží ich šťastie, že keď by som ja dovolil, aby sa predo mnou zasnúbili, že by mi boli do smrti vďační. „A čo ja dbám, pre mňa sa môžu ešte aj dnes zasnúbiť, keď sa im páči“, odpovedal som.

VŠETCI: Nuž a?

MICHAL: Panna Uršula dokázala svoju kuchársku zručnosť a výbornú pohostinskú znalosť. Ani na povel čaroprúta bol stôl obťažený tými najvyberanejšími lahôdkami a nápojmi, hostia a svedkovia zavolaní, ešte ani gramofon nechýbal, a celé zasnúbenie odbavilo sa slávnostne.

BACHRÁČIK: Uršula a Uršula a voždy len Uršula! Teda kto navliekol vlastne to osudné zasnúbenie, vy a či Uršula?

MICHAL: Stalo sa tak, ako vám hovorím.

OĽGA: Uršula pospiešila so zasnúbením mladých, aby sa mohla ona s vami čím skôr zasnúbiť. Či nie?

MICHAL: To už neviem. Ja som pochodil ako Noe, neznajúc silu vášho vína, opil som sa a na všetky otázky, ktoré mi panna Uršula predkladala, odpovedal som kývnutím hlavy. A tak nie ja, ale ona sa mi nahovorila aj zasnúbila. Či je to platné, neviem.

BACHRÁČIK: No, prajem vám s ňou mnoho šťastia!

OĽGA: A svätej trpelivosti! (Smeje sa.)

MILAN: Gratulujem aj ja! (Tiež sa smeje.)

MICHAL: Ďakujem. Vidím, že ste vy dobrí ľudia a nerád by som sa s vami po zlom rozišiel. Načo by sme po súdoch chodili a čas i peniaze márnili, keď sa môžme sami medzi sebou priateľskou cestou pokonať.

BACHRÁČIK: Ako to myslíte?

MICHAL: Ja uznávam, že som chybil, nadužívajúc vaše pohostinstvo, ale nechcem byť špinavcom. Pán Bachráčik, tu máte vašu zmenku na desať tisíc Kčs aj s listom. Polovicu ráčte mi vyplatiť a z druhej polovice ráčte dať tri tisícky snúbencom do vena a dve tisícky ráčte láskave prijať na vyrovnanie môjho účtu za pohostinnosť, byt a obsluhu.

BACHRÁČIK: Ale, ale, čo by to!

OĽGA: To nie — nie!

MICHAL: Už nech je to tak, ako som povedal. (K Milanovi.) Ctený pane, ráčte mi preukázať kúsok rodáckeho priateľstva a zariaďte tú vec tak, ako som udal. Päť tisíc dostanem.

MILAN (vytiahne tobolku, dá mu päť tisíc Kčs): Nech sa páči! (Zmenku s listom vopchá do vrecka.)

MICHAL: Týmto by sme boli vyporiadaní. Či hej?

VŠETCI: Áno — ale áno…

MICHAL: Porúčam sa vám a nezazlievajte mi toto moje dobrodružstvo. (Podá ruku.)

BACHRÁČIK: Len tú radu vám dávam, nehrajte si nikdy na falošného pána uja!

MICHAL (vezme kufrík a svrchník): Bože uchovaj! S Bohom! (Odíde.)

VŠETCI: S Bohom!

Predošlí bez Michala.

BACHRÁČIK: On je preč. Čo však teraz s jeho snúbencami? Ako odvolať toto pochybné zasnúbenie?

OĽGA: Pre Boha, Vendelín, ty ho chceš naozaj odvolať?

BACHRÁČIK: Na každý spôsob ho odvolám. Nemôžem predsa uznať zasnúbenie svojej dcéry, ktoré sa stalo návodom šialenej slúžky pred cudzím človekom v našej neprítomnosti, bez nášho rodičovského privolenia.

OĽGA: Ale rozmyslel si si a dobre uvážil, koľko to zasa rečí, posmechu a klebiet bude o nás, o našom dome, o našej rodine?

BACHRÁČIK: K vôli tým rečiam, posmechom a klebetám mám to nechať bežať? To verím, to by sa tým mladým páčilo, a najmä tomu vyziablemu učiteľovi.

MILAN: Prosím ťa, švagor môj, povedz mi, čo máš proti tomu učiteľovi? Videl som jeho podobizeň, je to driečny, sympatický človek, ako počúvam, statočný, poriadny šuhaj a výborný pedagóg, ktorý sa do svojho povolania znamenite rozumie.

BACHRÁČIK: Ale je predsa len učiteľom. Nezaslúži si moja dcéra dačo lepšieho, ako učiteľa?

MILAN: A ták, učiteľ ti je málo? Odpusti, to prechovávaš mylnú mienku. Bohatstvom muža je česť, ktorá spočíva v jeho povinnosti, a každý, kto svoju povinnosť svedomite koná, je úcty hoden, či je to drevorubač a či minister. Javor, ako očúvam, je čestný človek.

OĽGA: Tie deti majú sa tak rady, škoda ich deliť.

MILAN: Kde je láska, tam je pokoj, šťastie a radosť. Švagor môj, netráp už toľko tých mladých ľudí. Neodvolávaj, ale radšej potvrď ich zasnúbenie tým, že si ho odbavíme vo svojom úzkom rodinnom krúžku ešte raz. Dopraj im, že by šťastní boli!

BACHRÁČIK: No, keď si to náš pán ujo žiada, nemôžem mu žiadosť odoprieť. (K Oľge.) Kde je Helenka?

MILAN: Zavolám ju. (Odíde do spálne.)

Predošlí bez Milana.

OĽGA: Ďakujem ti, môj drahý, že konečne svoľuješ, aby Helenka išla za učiteľa Javora.

BACHRÁČIK: Čo môžem robiť? Keď si to Milan žiada, musím mu to k vôli urobiť. Som celkom v jeho moci, bo mi sľúbil, že mi obchod uvedie hmotne do poriadku, dlhy prevezme a poskytne aj koľkýsi kapitál na ďalšie obchodovanie.

OĽGA: No a pri výbave a vene Helenkinom iste nebude skúpym.

BACHRÁČIK: Ja si tiež myslím.

Helenka, Ivan, Milan, predošlí.

MILAN: Náhodou vediem oboch delikventov.

IVAN (pokloní sa, Oľge bozká ruku): Služobník! Ruku bozkávam, milostivá pani!

OĽGA: Vítajte!

BACHRÁČIK (vopchá ruky do vrecák na nohaviciach, urobí komickú pózu, líčenou prísnosťou): No, čo vy dvaja hriešnici? Čo s vami urobiť? Ako vás potrestať, he?

IVAN: Ráčte dovoliť, pane…

BACHRÁČIK: Nič nedovolím, len vy dovoľte, že by som sa vás spýtal, či vy to takým pekným príkladom vštepujete deťom morálku štvrtého prikázania božieho: „Cti otca i matku svoju“, že pri takom dôležitom fakte života, akým je zasnúbenie, o ich prítomnosť nestojíte, ba ich celkom fumigujete?

IVAN: Prepáčte, prosím, to naše zasnúbenie prišlo veľmi náhle, Uršula povedala, že si ho náš pán ujo žiada a žiadosť jeho musí nám byť dľa vášho cteného nariadenia svätou. Behom pár hodín bolo už všetko pripravené a my stali sa ihračkou Uršulinho rozmaru.

BACHRÁČIK: I tu Uršula, a zasa len Uršula! No, malo to s vami špatne dopadnúť, bo ja som sa na vás škaredo pristrájal a môžete ďakovať tu nášmu pánu ujovi, že ma prehovoril vo vaše dobro.

IVAN (padá ujovi ruku): Moja najsrdečnejšia vďaka!

MILAN: Prosím! Kto iným radosť nerobí, ten sám radosti nemá.

HELENKA: Ďakujem ti, zlatý náš ujo, za to budeš mojím…

MILAN (vpadne jej do reči): Kmotrom?

VŠETCI (sa smejú).

HELENKA: Ale nie… „Družbom,“ som chcela povedať.

BACHRÁČIK: Ja vaše Uršulou sbúchané zasnúbenie nedržím za platné, aby ono pravej platnosti dosiahlo, musíme ho budúcu nedeľu v našom najužšom rodinnom krúžku zopakovať.

IVAN: Prosím!

HELENKA: Dobre, otecko!

Uršula, predošlí.

URŠULA (v tej večernej toalete, ktorú mala pri zasnúbení): Kde je môj Miško?

BACHRÁČIK: Hľadaj ho friško! On hrá sa s tebou na slepú babu!

OĽGA: Ba na schovávanku!

URŠULA (otvorí dvere napravo a volá): Haló, Miško! Tu ho niet! (Otvorí dvere na ľavom boku.) Miško Záleský! Ani tu ho niet. Kam sa podel? Už som ho všade hľadala a nájsť ho nikde nemôžem. Vy neviete, prosím vás, kam išiel?

OĽGA: Vieme a nevieme. My len toľko vieme, že sa od nás odobral, vzal si kufrík i svrchník a odišiel, ale kam išiel, nevieme.

URŠULA: Čo to vravíte, že sa odobral a odišiel? A odišiel už nadobro?

BACHRÁČIK: Celkom na dobro, ten sa už viac nikedy nevráti.

URŠULA: Ach, Bože večný, veď ja som mala ísť s ním. Teraz odišiel a mňa tu nechal. (Narieka a plače.)

BACHRÁČIK (so smiechom): Ale ťa ten previedol cez lavičku s tým vydajom!

VŠETCI (sa smejú).

URŠULA (plačlivým hlasom): No, len sa smejte! Kto má škodu, ten má aj posmech!… (Plače.)

BACHRÁČIK: No, čo tu fňukáš? Mala si sa jeho nohavíc držať alebo sa k nim prišpendliť, aby ťa tu nenechal.

OĽGA: To si mohla vedieť, že panská láska na zajačom chvoste.

URŠULA: Vám je dobre smiať sa, ale mne nie je do smiechu. (Odhodlane.) No, ja ho musím najsť, aj ho najdem, a musí ma pojať za manželku, musí (odchádza), musí! (Odíde.)

Predošlí, na koniec Uršula.

HELENKA: Úbohá Uršula, ľúto mi jej.

BACHRÁČIK: Čo úbohá, starý blázon! Narobila nám už dosť nepríjemností, nech len ide.

IVAN: Je priamo zúfalá.

OĽGA: Kto vie, prečo si tak zúfa?

MILAN: Ja, to je tajomstvo nešťastnej lásky.

OĽGA: Tak sa zdá, že to nebola láska od srdca, lež od žalúdka.

BACHRÁČIK: To je isté. Ona dobre vyvárala a on dobre papkal, chválil ju a ona to považovala za vyznanie lásky. Počula si, ako povedal, že nie on ju, ale ona jeho si nahovorila a zasnúbila. Ja tomu verím, bo pochabá za chlapmi bola voždy, nuž nech teraz pyká za svoje hriechy.

IVAN: Raz, keď bol koľkosi podgurážený, spomínal, že je ženatý a má dvoje detí. My sme to Uršule povedali a ona sa smiala, že to on len ju tak dráždi.

OĽGA (so smiechom): No, teraz ju už dokonale podráždil, keď jej odbehol!

MILAN: Ja — tak to býva: zprvu smiech — neskôr hriech.

URŠULA (na ľahkej modrej večernej toalete má natiahnutý staromódny krátky kabát, na hlave má klobúk s veľkou mašľou, kvetom a perami krášlený. V jednej ruke má starý cestovný kufrík a škatuľu, v druhej ruke dve škatule a uzlík): Aby ste vedeli, ja tu už nebudem. Ja už aj idem, a to s ťažkým srdcom od vás, lebo vy ste celému môjmu nešťastiu na vine. Vy ste ho nemali bezo mňa preč pustiť, mali ste ho zadržať. Ale pravda, vám je to nie po vôli, že by som sa vydala, bo druhého takého blázna nenajdete, ktorý by vám za mizerné tri stovky mesačného platu tak otročil, ako som to ja robila. Ale už vám viac otročiť nebudem, lebo sa vydám… veru sa vydám, či vám je to po vôli alebo nie, ale sa vydám! S Bohom! (Ražne odíde.)

BACHRÁČIK: S Bohom! S Bohom aj s batohom!

VŠETCI (sa smejú).

URŠULA (vopchá hlavu medzi dvere): A just sa vydám! (Odíde.)

BACHRÁČIK: Mnoho šťastia, mladá nevesta!

OĽGA: Daj s ňou pokoj, lebo sa ešte vráti.

Predošlí bez Uršuly.

BACHRÁČIK: Už sa nevráti! Chvála Bohu, už sa povetrie u nás očistilo a ľahšie budeme dýchať, len ešte s vami, vy dvaja mladí zaľúbenci, musím prísť do poriadku. Ako som vám spomenul, že v nedeľu napravíme to vaše nepravé zasnúbenie a kým je tu náš pán ujo, odbavíme aj veselie.

MILAN: Sláva!

HELENKA (radostne): Čuješ, Ivan? Otecko náš dobrý! (Pohladká otca, objíma ho, i Oľgu.) Mamička zlatá!

IVAN: Vďaka vám za tieto zlaté slová! (Podá ruku Bachráčikovi a Oľge bozkáva ruku.)

MILAN: Ja vám prvý gratulujem! (Podá Ivanovi ruku a Helenku bozká.) A na dobrý začiatok vášho manželstva dostali ste už päť tisíc Kčs.

IVAN, HELENKA: Od koho?

MILAN: Od toho nepravého uja, no a ten pravý ujo sa mu veru zahanbiť nedá.

HELENKA: Ivan môj, či čuješ?

IVAN: Čujem, anjel môj drahý, a vidím, že s tebou otvára sa mi nebe lásky, šťastia a požehnania! (Objíme Helenku.)

BACHRÁČIK: No-no-no, ešte nie nie sme na konci a na konci býva kyjak! (Prísno.) Počúvajte! Každý hriech musí mať svoju pokutu, svoj trest. Vy ste sa hanebného hriechu dopustili, že ste sa pred cudzími ľuďmi bez privolenia rodičov v ich neprítomnosti zasnúbili. Za tento hriech musíte byť potrestaní. (Dôrazne.) A to náležite potrestaní!

HELENKA (prosebne): Otecko!

IVAN (prosebne): Ráčte vziať do ohľadu obľahčujúce okolnosti, že Uršula…

BACHRÁČIK (prísne): Čiít! Ani slova! Potrestaní byť musíte prísnym trestom a výrok tohoto prísneho trestu znie: Tie dvojičky, ktoré sme my (ukáže na seba a na Oľgu) mali mať, musíte vy nám do takto roku ustanoviť!

VŠETCI (sa smejú).

HELENKA (zahanbene): Ale, otecko! (Skryje sa za Ivana.)

MILAN: Sláva! (Helenke.) Vidíš, Helenka, potom už budem tým kmotrom.

IVAN: Nech žije náš pán ujo, pôvodca nášho šťastia!

VŠETCI: Sláva mu! Nech žije!

(Opona spadne.)