Dumky

Noc je temná, vietor hviždí, ztriasa okno na väži a pri okne hlásnik stojí učupený na stráži. A načúva ako duje, ktorou stranou zaberá, dolu vo tme stoja domy a on na ne pozerá. Zrazu plameň sa vyrúti, udre na zvon hodina: „Staňte hore,“ hlásnik volá: „Horí naša dedina!“ Vietor duje, drevo praští, plameň šľahá oblokom a ľud pomatený beží s vedierkami k potokom. Plač a krik znie po dedine, matka beží s maličkým a v kotúčoch plamenistý šudrí sa zo šopov dym. Vychytené veci z domov do zahrád vynášajú, prehorené trámy, poval treskom dolu padajú. Detí strežú po zahradách majetok vynosený, bučiac blúdi po záhumní statok z maštáľ pustený. Shorela už tá dedinka a len uhlie kde bola, smutný roľník železivo vyhrabuje z popola. Aj hľa, ide k nemu dcéra, s plačom vypovie tu reč: „Beda! Kde sa podejeme otec môj, všetko je preč!“ „Nenariekaj, dievka moja, ešte nie sme ztratení, v srdci máme taký poklad, čo nehynie na zemi!“ V tom sa dcéra k nemu skloní, ako toto rozpráva, hľadí mu do tichej tvári, slza v očach jej stáva. Oblapí ho kolo hrdla, a ticho sa usmeje: „Oj, otec môj, vidím v tvojej tvári silu nádeje!“