ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sedím v otupnej, studenej chyži o lakeť opretý, — bolí ma hlava jeden lotor ku mne sa blíži, v rozbitom poháre vody mi podáva; z mojej nemoci, chudoby šklebí sa a posmech robí. Nemám noci, ani dňa, tento kujon vždy trápi ma. Žiaľom mi už srdce strávil, do života nalial jedu, na krk uvalil mi biedu, radosť zkazil, o česť ma pripravil. V mojom trápení skríknem naň: „Choď už v čerty, — ty oplan! kap mi z očú! a za ním ten pohár s vodou šmarím. Ale ten uškŕni sa len, ku mne sa zbližuje: „Nešťastím“ sa menuje. Idem poľom do hory, taký utrápený, chorý, prídem na dolinu, sadnem si na skalinu, sedím, sedím, dlho sedím a stĺpom do zeme hľadím, pošmúrny, trúchlivý, neviem či som živý. Zrazu tľapne ma po pleci, mládenec krásny, veselý: „Čože, tak zle stoja veci?“ Obozrem sa, — zrak utkvelý na tvár jeho oborím, nič nehovorím. „Nuž život ti nemilý, osud ťa prenasleduje?“ Moje oko tlie bez sily, mlčky naň sa čuduje. „Aj aj, nezúfaj, ak nemáš priateľa, budem ti ja! Budem bývať u teba, lež toho, čo máš u seba ďalej trpeť nesmieš, vieš? Lebo to nepriateľ môj, medzi nami vždy je boj, nikdy sa nesrovnám s ním, hrozne ho nenávidím, bo on života radosti kazí bez ľútosti.“ „Vitaj, kamarát, toho prepustím rád!“ poviem vľúdne pozrem naň a podám mu dlaň; ale buď mi dovoleno, tvoje poctivé meno? V tom do pazuchy siahne, navštívenku vytiahne, a podá mi ju milostne. „Šťastie?“ skríknem radostne: Oj, kde si, kde si? sliedim okolo, už ho nebolo. — Iste zaškúlil naň ten trhan! —