ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Smutná je duša tvoja, a blädý pohľad tvoj, prečo nemáš pokoja, či nerád život svoj? Či že si človek hrudy hoc duchom ozdoben, preto duch tvoj sa trudí, keď si len prach a zem? Či že ti krivdu robí, zplanený tento svet? a žiješ také doby, v nichž potešenia niet? Hľa, vidíš, ako je to na tej šírej zemi, keď bývaš smutným, preto zle si posúdený.“ „Tichá je duša moja, hoc smutný pohľad môj, zdám sa nemať pokoja, ale ja mám pokoj! Zármutkom srdce jaté, až k smrti klesá mi, povedal na Golgate Pán ukrižovaný. Kto nevie, čo je smútok, môže byť čímkoľvek; para je v ňom, — či duša, keď on nie je človek? Smútok je boľasť ducha, a trápna veleba, v trpení prosba hluchá a pohľad do neba!“