SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Osud a nádeja

Trúchlivá je moja myseľ, bars ma srdce bolí, stojím sťa ker osamelý na tom pustom poli. Keď sa víchor tým krom ženie, divo s ním lomcuje, nik neslúcha jeho žiale, len sa naň čuduje. A keď dážde doňho šibú ostrým krupobitím, nik sa nepozastavuje nad tým jeho žitím. Aj hľa, pán a jedna panna predomnou sa zjavia: „Ja Osud — panna Nádeja“ tak ku mne prevravia: „Táto panna so sľubami tvoj žiaľ mierniť bude, že sa stať muselo — najdeš úlevu v osude!“ Nuž prišli sme ťa potešiť v tvojom utrpení…“ Meravým okom pozerám na nich zamyslený.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama