Dumky

Kope hrobár na cmiteri, hrudy zeme pohýna, už vykopal jednu jamu, druhú kopať začína. Vrany kváču ponad neho, on pozerá v šíry svet, „Dneska,“ vraví, „všetko kvitne, zajtrá prchne ako kvet.“ Zvony zvonia, vyzváňajú, smutno zvučí dedinou, v dome plač a siene husto zastaté sú rodinou. A ja si tu pohvizdujem v cmiteri nad hrobami, chladne z hrobov vyhadzujem ľudské kosti s hrudami. Na hrob plakávať chodieva, koho morí ťažký žiaľ, on slzami hrob zalieva, ja nakladiem naňho skál. Z druhých smrti ja sa živím, ja poslednú dávam česť, ale to povedať neviem, do akých duch prejde miest? Aj, tu dákasi kotrba! kto vie, komu patrila, lebo jej robili krivdy, lebo ona robila. Kto chce dlho žiť na svete, nechce videť moju tvár, ale duši umučenej, vďačná mojho oka žiar. Nejeden z môjho pohľadu, lepší začne život viesť, ale keď ma zriedka vída, nechce sa mu krivdy niesť. Zvony zvonia, vyzváňajú, umretému na pohreb; hreb motyčka tmavú jamu; hreb motyčka, — hreb, len hreb! Tak mi dáko v očach mrká, prechodí ma čudný mráz, hneď mi je tak úzko, desno, hneď horúce, zima zas. Či dlho tak kopať budem, ešte druhým ľuďom hrob, ktože ozaj mne vykope? Kop motyčka — kop len, kop! Načo že sú mi dve jamy, jedna tu a druhá tam? Oj, už viem teraz pre koho kopal som, pre seba sám!“