ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jde horou zadumený, zrak má k zemi namierený, tento zlostiplný svet nechce viac videť. Na zmar vyšly jeho sily, túžby sa mu nesplnily, akú pretrpel pohromu nevraví nikomu. Viac neprosí, nežaluje, ni neklaje, nebeduje, taký smútok v jeho duši, že už čuší. Za ním samotným, jeho clivý stín sťa zakliata duša, tajomne sa rúša; ide ten svoj ťažký žiaľ šmariť do prepasti skál. Nádeja pohľadu smutného zticha za ním sa poberá, nevýslovne miluje ho, ale ten sa neobzerá, o jej lásku viac nestojí, ide v hroznom nepokoji, nedbá ani na jej sľuby, už ju nechce, viac neľúbi. Aj hľa, na vrchu skaliny stojí, hľadí do hlbiny, a chce v svojom trápení, ten život užialený, tam pochovať na veky. Rozbiť svoj veliký žiaľ na končitých drapoch skál, zahlušiť dlhé náreky Ale jeho milá, Nádeja spanilá, k nemu sa dostaví, dotkne sa mu pleca a prevraví: „Pre Boha! čo robíš môj milý, zabudnul’s už na to, že sme sa ľúbili?“ „Jak to?“ „Vtedy si ma tak rád mal, ach, a teraz zanechal!“ „Moja duša, daj mi pokoj, darobný bol sľub tvoj, nikdy’s ma rada nemala, nesplnila’s čo si sľubovala! „Ó môj milý, mám ťa rada, vždy ťa moja duša hľadá a vernou ti ostanem, až kým ťa neschová zem. Budem ťa vždy potešovať a ťarchy ti obľahčovať, a že som sľub nesplnila? To nemôžem! — Veď by som nežila. Vtedy len mám svoju cenu, keď nedávam sľúbenú odmenu, jaknáhle v skutok prechádzam, nádejou byť prestávam! Oj môj milý, bez nádeje, človeku na svete zle je, smutný býva, opustený, bez útechy, utrápený; miluj ma, môj poklad zlatý! Po čom túžiš, splní sa ti!“ Ale ten rukou ju odhŕňa len a opakuje tú reč: „Choď odomňa preč!“ Jaj! A tá milenka jeho, od zármutku velikého, zalomí rukami, žalostne skríkne: „Beda mne!“ K nebu pozre so slzami, a plače náramne. A on — v tom okamžení chce skočiť so skalnej steny; zrazu sa mu vyše hlavy nebeská postava zjaví, prstom hrozí mu a zrak naň upiera; a on žasnúc napne oči, v strachu trnúc sa potočí, zvolá: „Kto mi to hrozí?“ „Viera!“