Dumky

Hodiny bijú — zbudím sa zo sna, práve polnoc — ďalej nemôžem spať, všade ticho, hluchá, šerá tma, čujem zvonku šuchotať; počúvam, — na oblok zticha voľakto mi poklopkáva, dnu pýta sa, bôľne vzdychá, vidím — ženská postava. „Čo chceš v tento nočný čas?“ „Ach, prichýľ ma zkrvavenú, zbitú, utrápenú,“ ozve sa žalostný hlas. Pustím ju dnu, — a do tvári svietim jej, dívam sa na ňu, vidím pred mnou blädú pannu, oko jej boľasťou žiari, hlava prebitá, zkrvavená, tvár slzami zatečená. Ustrnutý zvedave sa pýtam: „Kto si, odkiaľ, jak sa voláš? kto ťa zbil, prečo, koho hľadáš?“ „Ja od otca rozkaz mám vždy prebývať na zemi, — povie v svojom súžení — ale svet je plný zlosti, nedáva mi počestnosti, posmech zo mňa robí, repce, prichýliť, trpeť ma nechce a bije ma, prečo? neviem, keď uprimné slovo poviem, to mu pohoršenie zavdá. Trpeť musíš — ak ma prímeš, však nič preto, — lebo vieš, dcéra nebeská som: — Pravda.“ —