Dumky

Na starej väži bilo desať hodín a hlásnik spieva po nočnej tichosti, mesiačik svieti z chmúrnych neba výšin na clivé dvory, na humná a mosty. A ľudia spia už ako v temnom hrobe, čo sa znuvali vo dne robotami, vo snách sa tára jich duch v tejto dobe, po horách pustých a prepadliskami. A Boh vie kade duch človeka blúdi a dumá znuky tvoriac čudné svety, telo nečinné, ale duch sa trúdi, robiac zmätené v tajný kraj výlety. Moc to podivná ducha mysliaceho, keď telo leží ako mŕtva hmota, a duch v ňom žije a robí bez neho, dnu v tele hýbe, — von z neho sa motá! A nad vrchami, pustými lesami, pomaly radom tiahnu sa mrákavy, ani nehýbe vetrík lístočkami, pri jarkoch čuší len tak bez zábavy. A šuhaj dumný, hlbokej vidiny, baví sa v tamtých lesoch utešených, tam sa prechádza samotný, jediný, to jeho radosť, načúvať ten šum jich. Sen ho nezmára, tajná ho moc vodí, božej krásoty po noci zjavenej, to jeho duchu zvláštnu radosť plodí, v hore sa baviť vatrou osvietenej. On spolu cíti i myslí s prírodou, len v jej krásotách cíti sa byť živým, to ho neteší, čo padá náhodou, bez peknej mysli život mu je clivým. Len trvaj krása útvoru jemného a vy mrákavy tiahnite za lesy, nech sa podíva smutná duša jeho, keď ju na svete to tak zvláštne teší.