ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nebolo Záružie dedina veľká, ale pekná, medzi samými horami. Mala viacej potokov a mlynov; ľudia zďaleka vozili sem melivo a dávali si tu robiť vozy a čo z dreva potrebovali.

Ženy vedeli pekne tkať; i konopí a ľanu urodilo sa im každý rok.

Obec nebola chudobná, ale mala jednu starosť. Odkúpila veľký horný mlyn na obecné potreby, ale nemohli do neho dostať mlynára. Nie žeby nebolo dosť vody, ach nie; či v zime, či v lete len tak hučala; ale v mlyne strašilo, každý stadiaľ ušiel.

Preto sa Záružania netak potešili, keď prišiel raz cudzí človek zjednať mlyn; aj ho kúpil. No, bolo to zvláštne: v ten deň, keď sa nasťahoval, strhol sa v dedine veľký oheň a nebyť dobrej pomoci a rady nového mlynára, aj pol dediny by bolo zhorelo.

Tým si cudzinec srdce občanov naklonil hneď z príchodu. A že bolo práve sucho, a iné mlyny nemleli, navozili mu zrna, čo ani nestačil, hoci si priviedol so sebou tovariša a hneď si vzal dvoch učňov.

Tovariš bol mladý, pekný človek, ale nemý. Ľudia sa s ním nemohli dohovoriť; no videli, že si majstra veľmi váži, a všetko spraví, čo mu len na očiach vidí.

Mlynár bol už tak asi štyridsiatnik. Chodil ticho, rovno; poznať, že stával pod vojenským komandom.^[1] Vlasy i bradu nosil ako nejaký vojenský pán, a na jeho peknej, pevno urastenej postave stálo i hrubé mlynárske rúcho akoby ho ulial.

Mnoho rečí s ním nebolo; no vedel tak počúvať, že ľudia, mu všetko porozprávali, so všetkým sa posťažovali, a čo poradil, bolo istotne dobre radené. Na listinách mal meno Kozima; ale iste mu zostane podľa mlyna priezvisko Záružský.

Tovariš sa volal Ondrej.

*

Na dolnom konci dediny bývala už staršia vdova po bývalom výpomocnom učiteľovi, Somorová. Tú Kozima požiadal, či by mu neviedla domácnosť. Slúžievala za mladi v meste; vedela výborne variť. Z detí sa jej jedny preč rozvydávali,^[2] druhé pomreli; pristala rada na všetko. Len to strašidlo i ju mrzelo. Keď ale týždne minuli a o duchoch ani chýru, uspokojila sa žena, tým viac, že jej u mlynára bolo dobre.

Divila sa tomu, že tak spolu s tovarišom žijú, akoby mu tento bol synom. Bývali v jednej izbe, a neraz ich videla, ako sa prstami rozprávali; len škoda, keď nemohla rozumieť, o čom spolu hovoria. Mlynár mal v izbe veľmi jednoduchý nábytok, no každý z nich mal svoju skriňu, do ktorej si všetko po sebe upratali.

Somorovej bolo nemého Ondreja ľúto. Robotník to bol dobrý, pracoval pilno; ale keď nemal prácu, to nejeden raz presedel aj celé odpoludnie na skalách nad mlynom, alebo sa díval do vody a po kraji, alebo čítal v akejsi knižke. Modlitebná to nebola, takú si u Kozimu nenašiel; ani Studnička ani Postila to nebola. — Ale žena nemohla povedať, žeby bol mlynár bezbožný človek. Zlého slova si od neho nepočul, a komu mohol, každému dobre urobil.

Mali v mlyne komôrku, tú jej kázal vyčistiť. Ondrej tam spravil okno aj dlážku; doniesli stoličku, posteľ, dali slamy, prikryli plachtou, a dali na ňu vojenský koberec z hrubého súkna. Keď prišiel pocestný alebo žobrák pýtať nocľah, uložili ho tam. Raz ležal tam celý týždeň jeden. Ondrej ho opatroval, akési bylinky mu varil, a chlap vstal a nevedel sa dosť ani naďakovať.

Sotva Kozima prišiel, dal postaviť mangľovňu; oznámil, že nemusia už ženy ďaleko plátno nosiť.

Potešili sa Záružanky; Kozima pýtal menej, ako inde, a nemuseli ďaleko chodiť.

Raz večer — bolo to začiatkom jesene — sedeli majster s tovarišom dlho spolu a zase sa zhovárali. Na druhý deň, keď ľudia prišli, oznámil im mlynár, že keď majú hodne sliviek a dreva, on že postaví sušiareň, aby si mohli ovocie posušiť, a nemuseli lacno predávať.

Divili sa gazdovia, že sami ešte na takú myšlienku neprišli. Pomohli postaviť sušiareň; zavolali si dobrého kachliara, aby im pec postavil.

Chválili ľudia Kozimovi jeho tovariša, že tak pri tej stavbe všetko vymeral, čo aký inžinier, a potom spravil dve lesy a naučil iných, ako si ostatné sami môžu upliesť.

*

Práve ako sa tie slivky najlepšie sušili, dostala Somorová list od vydatej dcéry z Hlohoviec, a že nevedela čítať len tlačené, aj to len švabachom,^[3] prosila večer Kozimu, aby jej ho prečítal.

Dcéra písala:

„Na stotisíckrát Vás pozdravujem, moja milá mamička, a dobrého zdravia Vám vinšujem.

My však sme chvála Bohu zdraví, len máme veľké trápenie s našou Annou. Mamičenka moja, prišla sem do našej obce akási nová viera. Začali sa ľudia schádzať k Slovu Božiemu — však aj ja som tam bola, a musím povedať, že nič zlého tí ľudia nerobili — len to sa mi neľúbilo, že každý, kto sa k nim pridal, už aj nad svojimi hriechmi plakal, a potom tí, ktorí sa cez ten plač dostali, hovoria, že prišli k Bohu, že im Ježiš Kristus hriechy odpustil. Ja to veru o sebe povedať nemôžem, bárs som od jakživa osoba poriadna a statočná; však ma znáte. To sa len ten farizeus tak chválil pred Bohom.

Ale nech by si tí ľudia hovorili a robili, čo chceli; no oni nám aj našu Annu zviedli, a otec je na to veľmi nahnevaný. Už ju aj dva razy pre to bil a ona len nechce a nechce upustiť. Aj vydať sa jej trafovalo — že vraj ona nepôjde za bezbožného človeka.

Pekne Vás prosím, mamička moja, vezmite si Annu, aspoň na polroka k Vám; však ona zabudne. Vy ste osoba pobožná, znáte Písmo, skoršie jej budete vedieť povedať. Však my Vám to vynahradíme, čo s ňou strovíte, a môže Vám byť na pomoc.“

Nasledovali ešte pozdravy, pre každého menovite, a list končil.

„Ach, čo na to poviete, pán majster?“ — zalomila žena rukami. „Dcéra nevie, že som ja u vás; chce mi to dievča poslať. Čo jej mám, hriešna, odpovedať? Anna bola od detinstva hore držaná;^[4] mnoho si na nej zakladali, že sa dobre v škole učila, aj bársakú^[5] robotu panskú zná. Neraz som im hovorila: Nenoste to dievča po pansky, zmaznáte ho! A teraz toto!“

„Čo ja na to poviem?“ prestal Kozima ešte raz list čítať. „Že je vaša dcéra sprostá, aj váš zať, keď myslia, že trestom privedú človeka na pravú cestu. Čo si raz človek do hlavy vzal a do srdca prijal, to tak snadno nepustí — či dobré, či zlé. Napíšte vnučke, nech príde k vám, keď zná panskú robotu.^[6] Nájde sa jej u nás dosť šitia; a v dedine je snáď i druhých ľudí dosť, ktorým nemá kto ušiť — preživí sa. Avšak^[7] na vašom starom byte máte ešte jednu posteľ, môžete ju dať sem doniesť, tam vedľa vašej sa jej nájde miesto.“

„Vy ste veľmi dobrý človek, pán majster!“ ďakovala žena. „Ale ak nám ona tu bude na ostudu?^[8] Je mi síce vnučkou; no tá nová viera!“

„Ach,“ pohodil hlavou mlynár, „necháme ju veriť, čo a ako bude chcieť. Ak bude môcť zabudnúť, tak najskôr zabudne. A ak nie — svet je dosť široký, aby vedľa seba mohli žiť v ňom ľudia, ktorí si nerozumejú; a len Boh sám zná, čo je dobré a čo zlé.“

Nuž napísala Somorová — však vlastne mlynár sám jej to napísal — potešila dcéru, volala vnučku, a od tých čias ju čakala. Ani spávať v noci nemohla od samej starosti, čo len bude robiť s tým nepodareným dieťaťom.