ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z mlyna sa do večera rozletela zvesť, že za Ondrejom prišli dvaja páni, ten jeden je jeho otec, ten druhý priateľ; no on že sa tak veľmi zradoval, až z toho do mdloby upadol. Ten priateľ že hneď vzal svoj kočiar, bežal pre doktora, na šťastie stretol sa s ním na ceste a doviezol ho ani nie o hodinu do mlyna. Ondreja našiel ešte ležať tak, ako ho položili. Žil, ale oči neotvoril. Priam ako keď svetlo zháša.

Toľko rozprávali si v dedine; to ostatné, ako si Ondrejov otec zúfal, aké výčitky v bolesti srdca robil Kozimovi, a ako tento stál nemý, bledý, ani mramor, no aj tak studený, — to vedela len Anna. Ona trpela so všetkými; s Kozimom — nad jeho stroskotanými nádejami, na ktorých si toľko zakladal, a s otcom — ktorého žaloby rozrývali jej srdce.

„Otmar, Otmar, syn môj jediný! Odpusti, ach, odpusti nešťastnému svojmu otcovi! Ó, že som privolil na to, aby s tebou takto bolo naložené! Veril som, dúfal; ten nezmyselný plán zdal sa mi dobrý. Nechal som ťa v tom vyhnanstve, nechal sa mučiť telesne, duševne, a to všetko darmo, všetko len preto, aby mi ťa zabil pred mojimi očami. Prehovoril si, je pravda, no za akú cenu! Ó, čo ja urobím, čo si ja urobím, ak mi zomrieš!“

„Pane, však on nemusí zomrieť!“ — odvážila sa Anna potešovať.

No muž ju v bolesti srdca surovo okríkol:

„Kto mi ho vzkriesi?“

„Boh, Pán Ježiš Kristus, v ktorého veril, ku ktorému sa utiekal!“

Muž sa akosi stíšil.

„Ja sa modlím pane, a verím, On vám ho zachráni; keď budete i vy oba prosiť, On ho zachráni.“

„Ach, modlite sa, modlite!“ zaúpel muž.

Vo verkom súžení, keď ľudia nevedia pomoci, cítievajú vždy, že je ešte Dakto vyšší, ktorý by mohol pomôcť; no keď oni na Neho inokedy zabúdajú, neznajú, ako sa k Nemu priblížiť, nemajú tú smelú dôveru. Ó, ako dobre im padne vtedy prítomnosť dakoho, kto ten prístup k Bohu má, kto ho našiel!

Keď Anna, pudená mocnou túhou po pomoci, začala sa hlasite modliť, bolo Ondrejovmu otcovi, ktorý ešte nikdy takú detinskú dôvernú, jednoduchú prosbu nepočul, akoby mu dakto balzam nádeje do srdca vlieval.

Ako bolo Kozimovi? On nekľačal, on nevolal. Veď na koho by volal? Na toho veľkého Trpiteľa Ježiša, ktorý za svoje učenie zomrel a bol pochovaný? Anna volala na pomoc toho živého Ježiša Nazaretského. A v stuhnutom mlynárovom srdci v okamihu, ako keď iskra vyletí, túžba: „Ó, by bol živý! Ó, by ona mala pravdu! Ak táto modlitba bude vyslyšaná, tak žiješ, ó Kriste!“ povedal sám v sebe.

Prišiel lekár. Idúc cestou sa dozvedel, čo sa stalo. Vypočul pokojne, chladno Kozimovo vysvetlenie a on jediný prislúžil spravodlivosť mlynárovi.

„Pán Hrdina, nemôžete obviňovať pána Kozimu. Tvrdenie môjho kolegu bolo pravé, čo sa i dokázalo: Váš syn prehovoril. Že prílišný nervový otras mu zaškodil, je pravda; s tým sa muselo rátať. No každý, kto sa aj operácii podrobí, musí byť pripravený na život a na smrť.“

Potom dal sa prezerať šuhaja. „Ohromenie je veľké, ale on je mladý a zdravý; až si nervy odpočinuli, ak sa preberie, otvorí oči a prehovorí, tak môže byť zachránený. Ale vy, páni moji, musíte sa vzdialiť, najmä vy, pán Záhorský. Vás vidieť nesmie; to by ho iste zabilo.“

„Ja si ho tu ale nenechám!“ zavolal otec. „Pán doktor, pomôžte mi ho previezť domov!“

„Na to, pane, ani pomyslenia; váš syn nesmie teraz z okolností, ktorým zvykol. Ak je zachránenie možné, tak je možné jedine tu. Bude dobre, keď sa všetci vzdialite. Vy, pán Záhorský, poďte so mnou pre lieky; pri mladíkovi môže zostať len jeden, ale kto?“

„Ja,“ ohlásila sa dievčina. „Verte, pane, spravím všetko, čo mi rozkážete.“

Lekár pozrel do jemnej, dobrej devinej tvári; na nej jedine vidno, že ak sa šuhaj preberie z bezvedomia, ona ho nerozruší.

Dostala dievčina rozkazy, čo robiť, ako zamieňať obklady na čele i na srdci šuhaja, ako po hodinách trebárs násilne vliať mu silné kvapky do úst, tak ako to lekár urobil, hneď ako prišiel. Nuž keď všetci s lekárom vyšli, zostala s nemým mládencom sama.

Lekár sa ešte raz vrátil. „Kto ste, slečna“ Ste nejaká rodina Kozimovi alebo Hrdinovcom?“ spytoval sa pritlmeno.

„Nie som, pane; moja babička vedie mlynárovu domácnosť, a ja som tu načas u nej.“

„To je dobre; vám teda môžem povedať pravdu. Niet temer nijakej nádeje, že mladík zostane nažive, a ak zostane, sotva kedy bude hovoriť a myslieť; pre neho by bola lepšia smrť.

No robte všetko, čo som vám rozkázal, verne, bude to dakedy obom pánom, Hrdinovi i Kozimovi, potešením, že spravili všetko, čo mohli. Ráno prídem s dvoma druhými lekármi. Je to márne, ale pre uspokojenie oboch pánov. Hovorím vám to preto, aby ste aspoň vy nestratili hlavu, keď ju druhí stratia.“

Úbohá dievčina! Kto opíše jej žalosť, kto bolesť jej srdca! Sedela pri šuhajovom lôžku a zamieňala obklady na tom peknom čele, za ktoré sa vraj nemali už myšlienky vrátiť, i keby zostal nažive, a na tom srdci, ktoré temer hlasite bilo, akoby si chcelo cestu preraziť z tej mladej hrude, aby tak neudusilo dušu, žeby nemusela v tom väzení tela zostať, ale smela sa vzniesť k Bohu, ktorému patrila.

Predstavovala si otcovu bolesť a studené Kozimovo zúfalstvo. „Ó, Pane, Pane, prečo si to dopustil,“ úpela vo svojom srdci, „prečo si nedal Kozimovi zdaru? Túžba a jeho pohnútka, ktorá ho viedla k tomu činu, bola taká dobrá! Toľko obetoval, a teraz bude ešte považovaný za vinníka, áno, sám si bude vyčítať celý život, že zapríčinil toto nešťastie!“

Predstavila si, akú radosť cítil Kozima v posledných týždňoch, ako pevne bol presvedčený, že dielo jeho obetavej lásky bude korunované zdarom. Ó, zaiste, nikdy viac už neuvidia ľudia úsmev na vážnych perách šľachetného muža. Zhasne on navždy s týmto zhasnutým životom.

Dievčine bolo tak hrozne úzko, že musela pristúpiť k oknu a otvoriť ho, aby sa nezadusila samou žalosťou. Sĺz prosté jej oči vzhliadali k nebesiam, a tu jej mimovoľne splynulo z oblednutých pier:

„Pozdvihujem svoje oči k vrchom, odkiaľ prichádza moja pomoc. Moja pomoc je od Hospodina, ktorý učinil nebesia i zem. Nedopustí, aby sa pohla tvoja noha; nedrieme tvoj strážca! Hľa, nedrieme a nespí ten, ktorý ostríha Izraela. Hospodin je tvojím strážcom. Hospodin tvojou tôňou po tvojej pravej ruke. Nebude ťa biť vo dne slnko ani mesiac v noci. Hospodin ťa bude ostríhať od všetkého zlého; bude ostríhať tvoju dušu.“

„A tento Hospodin, že by mal moc toto nešťastie vzdialiť a nezabránil by tomu?“ narovnala sa dievčina zrazu, ako víchrom zohnutý strom. „Kto mi to vraví, že On neučiní, že moje prosby nevyslyší, že lekár má pravdu? Možno u ľudí je záchrana nemožná, ale nie u Neho. On ktorý stvoril nebo i zem, ktorý stvoril i Ondreja, On ktorý dáva sluch i reč, ktorý udeľuje rozum a dáva život svetu, tak, že Ním živí sme, hýbeme sa i trváme, On sa dokáže, a my ešte budeme volať: Čo si ty činil s nami, činil si tak pre naše dobré!“

Vrátila sa Anna k chorému, obslúžila ho, a ani sama neznajúc, čo robí, dala sa v radostnom svojom vzrušení ten žalm spievať. Keď skončila, temer by jej srdce bolo zastalo; veď tiché: „Amen“ splynulo z pier, ktoré dodnes nepočula prehovoriť. A bolo to slávne „Amen“ na jej modlitbu, veď nielen reč, i myseľ šuhajova boli zachránené. On rozumel, čo spievala, a dal svoj súhlas najavo. Oči síce neotvoril, len zhlboka si vzdychol a podľa zmeneného dychu súdiac, teraz zaspal. Ukolísala ho v sen nechtiac svojím spevom.

Krátky závzdych vďaky odoslalo srdce k nebesiam, ústa nemali pre jej hĺbku slov. Potom tichučko opustila izbu, vnišla do druhej. Tá bola prázdna. V kuchyni varila uplakaná babička, ktorej sa narýchlo spýtala, kde sú oba páni. Babička ju poslala do mlynice. Tam stáli oba muži a hovorili spolu o veciach, ktoré teraz ani jedného nezaujímali.

Pri jej oslovení sa oba obzreli, oba zbledli, Kozima zadržal sa múčnej skrine.

„Snáď by mohli páni vnísť, pozrieť sa za Ondrejom, on zaspal,“ vravela dievčina neistým hlasom, vnútorne rozrušená. „Pán Ježiš moje prosby vyslyšal,“ dodala presvedčivo. „Spievala som pri chorom žalm, a keď som skončila, vyriekli jeho pery: „Amen.“ Ó, poďte prosím, pane, obrátila sa k otcovi, poďakovať spolu za tú veľkú milosť; reč je vášmu synovi navrátená, ani jeho myseľ nie je ochromená, ako sa pán doktor obával. Ak je i veľké ešte nebezpečenstvo, ja verím v živého Krista, On pomôže.“

Nechali ju bez slova dovravieť, boli oba príliš ohromení a keď ich predišla, bezhlasne vnišli za ňou do izby, kde sa na vlastné oči mohli presvedčiť, že Ondrej spí a že sa mu iste uľavilo.

Pri posteli klesol pán Hrdina na kolená, zovrel Annine ruky tak pevne v svojich, že to stisnutie dlho cítila. „Ja neviem Boha prosiť, ani ďakovať; ďakujte vy a proste, proste ďalej, aby mi ho dobrý Boh zachoval pri živote!“

No Anna neverila sluchu, bo tak sa jej zdalo, že i z druhých úst počula nečakané slová: „Áno, Anna, ďakuj a pros!“