ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nebol by si Kozima pomyslel, akú pravdu Anne hovorí:

„Snáď ťa budeme veľmi potrebovať!“ Ó, ako veľmi! Dávno odišli peniaze židovke do Pešti; Kozima sám písal Anniným rodičom, prečo dcéra neišla, a že im to zadarmo nebude žiadať, keď ju teraz u nich nechajú.

„Od tej dievčiny závisí život nášho pacienta,“ hovoril lekár viackrát. „Je z nej pravý skvost zručnej a jemnej ošetrovateľky.“

Dva týždne prešli, než sa konečne smel otec synovi ukázať; a nebyť Anninej prípravy, nebolo by to prešlo bez ujmy. Boli všetci radi, že sa chorý na tú strašnú chvíľu v horách nerozpamätal. Uveril lekárovi, ktorý mu vysvetlil, že v chorobe vrátila sa mu reč. Ach, ani nevedel, ako ňou Boha chváliť! Uveril i otcovi, ktorý tvrdil, že sa dozvedel o jeho chorobe, a tak prišiel za ním. Bližšie vysvetlenie si nepýtal len preto, keď mu Anna sľúbila: „Ja vám, Ondrej, všetko poviem, len keď ozdraviete. Teraz, keď už môžeme spolu vravieť, hovorme predovšetkým o tých veľkých Božích veciach.“

Divne by sa bol pán Hrdina na Ondreja podíval, keby mu tento bol prišiel domov zdravý s tým svedectvom, ktoré teraz deň čo deň počúval z úst chorého syna. Ó, ako rád počúval! Keď mu len žil a nebol viac nemým, strateným pre ľudskú spoločnosť!

Nuž tak prišlo zase nedeľné odpoludnie, štvrté od oného pre všetkých vo mlyne tak strašného. Zase sedeli Ondrej a Anna Somorová v hájoch uprostred rajsky krásnej prírody. Mládenec, ešte bledý a slabý, podopieral si hlavu do dlane; dievčina mu predčitovala. No zrazu ju pretrhol.

„Odpusťte, Anna, nemôžem vás myšlienkami sledovať; v mojej mysli stojí dačo strašné. Ja by som sa mal na voľačo rozpamätať, ale nemôžem. Som už zdravý; Anna, vyprostite ma z tej ťarchy, ktorá mi vždy viac dolieha na hruď.“

Zbledla málinko. „Ale sa najskôr pomodlíme.“ I pomodlili sa. Ľahko pochopíme, že dievčina použila v tej modlitbe dakoľko tých istých slov, ktorými sa modlila v onú nedeľu tam na lúke pod skalami. Keď zakončila, kľačal mladík ešte chvíľu, potom zrazu vyskočil. „Anna, už viem všetko!“ Vystrel ruky ako oproti vidine. „Išli sme spolu z hôr, stretli sme otca i Kozimu, ja som sa obzrel, a spoza jedného stromu vychádzal on, Eduard; ja som skríkol — a noc ma obkľúčila! Ó, Anna, Anna, je to pravda? Bol to on, či len jeho duch, ktorý sa mi ukázal?“

„Stíšte sa, Ondrej; však som vám sľúbila všetko povedať; no sadnite si, prosím.“

Poslúchol, a dievčina rozprávala všetko, čo sa dozvedela od jeho otca, ako dlho Eduard zápasil medzi životom a smrťou, kedy vyzdravel, že sa oženil, no rozprávala i to, čo sa dozvedela od Kozimu, prečo ho dosiaľ nechali v nevedomosti o tom; že mu tak dúfali vrátiť stratenú reč. Obávaný okamih odhalenia celej pravdy prešiel šťastne.

„Ó, koľko nezaslúženej milosti a lásky od Boha i od ľudí! Koľký dlh pre ďalší život!“ zvolal šuhaj konečne. „Dvaja obetovali sa za mňa, Pán Ježiš a Kozima. Kozima zachránil mi život telesný, dopomohol mi k zdraviu, pretvoril ma na užitočného mysliaceho, pre ľudstvo žiť túžiaceho človeka, a Kristus mi daroval život duchovný. Ani jednému z nich sa neodmením. Ó, aký som Kozimovi vďačný, že ma nechal pri mojej domnienke, že Eduard zomrel mojou rukou! Nebyť toho, ja by som sa bol považoval za mučeníka, nepoznal svoje hriechy a nehľadal spásu. Ja nemám nič, čím by som sa odmenil, ba ani nemám slov, aby som sa poďakoval Pánovi i ľuďom, i vám, Anna, i vám. Nežiaľte nikdy, že ste museli do vyhnanstva; povedomie, že ste človeku zachránili život, ktorý istotne by bol zahynul, osladí vám každú ďalšiu horkosť.