ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol podvečer. Vonku padali veľké kvapky dažďa. V mlyne bolo — okrem mlynice — akosi pusto. Tam sedel pri neveľkej lampe Ondrej a čítal prvú kapitolu proroka Izaiáša a bol tak nad ňou zamyslený, že ani nevidel, čo oba učni robia. Strhol sa, až keď ho volali nasýpať.

Nasypal, nariadil, čo treba a čítal ďalej.

Oba chlapci hľadeli na neho bokom. Mali nemého tovariša radi. Cítili, že je akýsi smutný, a nedbali by zvedieť, čo ho tak v tej knihe zaujíma?

Starší na prstoch priblížil sa od chrbta, nakukol čitateľovi cez plece a prečítal červeno podčiarknuté slová: „Keby boli vaše hriechy červené ako červec dvakrát farbený, budú (biele) ako vlna.“ Na tieto slová hľadel Ondrej už tak dlho a dvakrát si hlboko vzdychol.

Vonku šľahal dážď na okná, hučala voda, ktorej mnoho pribývalo, kolesá sa krútili, stroj klepal — bolo tu tak akosi divno.

Anna Somorová sedela v kuchyni pri ohnisku; veselo blkotal oheň a klokočom varila sa večera. Predtým Anna priadla; ale už hodnú chvíľu klesli jej ruky do lona.

V tej samote začalo jej byť akosi teskno a ľúto, že ju tak vlastný otec a matka poslali preč z domu, ako do vyhnanstva.

Zatúžila po domove, po ostatných bratoch a sestrách, po rodičoch, po rodnej chalúpke. No potom si zmyslela, ako tam posledné týždne s ňou zaobchodili. Matke nič nemohla spraviť po vôli; otec na ňu ani nepozrel; bratia, sestry sa jej vyhýbali. Ba taká bola okolo nej cudzina.

„Veď ja vlastne už nikde nemám domov,“ musela si priznať, a táto myšlienka prenikla ju tak bolestne, že pilné ruky klesli do lona, a dve osamelé slzy zavisli na tmavých riasach. Nikto mi neumrel a som sama. Čo som urobila, čím som sa previnila? Či nemilovala som ich viac, ako predtým? Či nebola som lepšou dcérou a sestrou, odkedy pokoj a odpustenie zaujalo moje srdce? Je pravda, že som kde-tu neposlúchla tak, ako som mala a mnoho chýb som urobila; ale predtým bolo toho viac a ani ma nekárali.

Poslali ma sem do cudziny k babičke, ktorá býva u cudzích ľudí. Mám domov, otca, matku; a musím tu byť ako z milosti u pána mlynára Kozimu. Keby on nebol taký šľachetný, ako je, nemusel by ma tu ani trpieť.

Išla by som rada domov; spýtala by som sa, ako sa majú. Viem, že im treba jedno-druhé pošiť; no, keď prídem, či bude to ten domov, čo kedysi?

Ach nie, veď tam už niet pre mňa rodičovskej lásky. Snáď ma už nikdy nebudú volať späť. Povedali, že môžem prísť, ak sľúbim, že nepôjdem medzi veriacich, a ak budem tým, čím som bývala. Čo sa stalo, to sa neodstane; keď sa dieťa narodí, muselo by umrieť, aby nežilo. I ja by som musela umrieť tou druhou, strašnou smrťou, aby som prestala byť tým, čím som sa stala z milosti Božej: znovuzrodeným Božím dieťaťom.

Mohli ma odtrhnúť od svojho srdca, mohli ma poslať do cudziny, do vyhnanstva, mohli mi vziať moje milé knihy, mohli ma pozbaviť spoločného zhromaždenia — ale vziať mi zo srdca môjho Pána, to nemôžu. „… Ktorí ho prijali, dal právo a moc stať sa deťmi Božími… ktorí nie z krvi, ani z vôle muža, ale z Boha sú splodení.“

No ako budem žiť vždy sama a sama? A ak ma ani tu nebudú chcieť mať? Predo mnou šíry svet — a všade cudzina, všade vyhnanstvo.“

Posledná myšlienka ako balvan zvalila sa na citlivé devino srdce. Vonku šľahanie dažďa na okná, smutné hučanie vody, jednotvárne klepanie mlynských kolies, praskot ohňa tu pred ňou — všetko akoby chcelo devu rozplakať, alebo plakať s ňou.

Babička nebola doma, išla dakde spievať k mŕtvemu;^[17] mlynár odpoludnia odišiel a posiaľ sa nevrátil. — Nik nepríde, aby rozplašil smutné myšlienky.

Lež podivno: slzy viseli ešte na riasach a čelom dievčiny rozprestrela sa naraz jasnosť, a potom detinsky blažený úsmev pohral okolo nežných pier, ako čo by deva v tom ohni videla dačo krásneho, dačo nevýslovne utešeného. Zopäla ruky klesnuté do lona a pritisla ich k hrudi, ako deti robievajú, keď po prvýkrát v úžase uvideli vzácny dar, ktorým ich dakto milý oblažil.

Ach, veď v srdci, v tom smutnom, skľúčenom srdci naraz akoby dakto ľudským hlasom zavolal a ona vnímala, ba priam hltala slovo za slovom:

„V dome môjho Otca je mnoho príbytkov; keby nebolo tak, povedal by som vám to, pretože vám idem prihotoviť miesto a keď odídem a prihotovím vám miesto, prídem zase a poberiem si vás k sebe.“

Pred deviným zrakom v tej zlatočervenej žiare ohňa zastalo zrazu mesto ohradené hradbami z drahokamov, opatrené bránami z periel, a vydláždené zlatom a plné večne kvitnúcich stromov.

A ten hlas hovoril ďalej:

„Čo oko nevidelo a ucho nepočulo… to pripravil Boh tým, ktorí ho milujú.“

„Otče, ktorých si mi dal, chcem, aby kde som ja, tam aj oni so mnou boli, aby videli moju slávu…“

„Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje; a kde som ja, tam bude aj môj služobník.“

A tu akoby sa pred zrakom dievčiny, zahľadenej na to mesto našich slávností, sídelné mesto Kráľa Ježiša Krista, rozprestrel známy obraz, ale nikdy tak dokonale nevidený. Začínal sa v Getsemane, kde v mukách opustenosti a samoty potil sa krvou Syn Boží Ježiš, kde prišla pre Neho zberba, zviazala, viedla do Jeruzalema — tam mučili, súdili, konečne na Golgote na kríži pribili, kopijou preklali jeho srdce, usmrtili a pochovali.

To stalo sa na zemi; ale to ostatné dokonal pri svojom Synovi nebeský Otec. On vzkriesil, vzal na nebesia, uviedol tak domov, posadil na trón a dal mu všetky kráľovstvá zeme.

„Nie je učeník nad svojho učiteľa, ale dostatočne vzdelaný bude každý, keď bude ako jeho učiteľ.“

„Ak chce niekto ísť za mnou, nech zaprie sám seba a vezme svoj kríž na každý deň a nasleduje ma.“

„Áno, Pane,“ narovnala sa zasnená dievčina, siahajúc znovu po práci, „ja chcem ísť za Tebou pod krížom. Ty si bol vo vyhnanstve, vlastní Tvoji Ťa nepoznali a neprijali; aj ja chcem trpezlivo niesť, čo na mňa pre Teba naložia, veď tak prídem za Tebou a domov.“

Slová síce nahlas neodzneli, ale temer by si ich bol mohol odčítať na tvári, ožiarenej svetlom ohňa.

„Dobrý večer,“ zaznelo vedľa. Anna sa strhla.

„Ach, pán Kozima, vy ste už tu?“

Okolo vážnych mlynárových pier pohral nečastý úsmev. „Som už chvíľu doma; nechajte ma usušiť si nohy!“ Sadol si na stoličku, vyložil nohy na nízke ohnisko. „Nevstávaj,“ bránil, „pokračuj len v práci.“

„Zažnem svetlo.“

„Načo? I tak sa môžeme trochu rozprávať. Keď som vnišiel do kuchyne, bola si veľmi zamyslená, áno smutná; čo ti bolo, a čo ťa potešilo?“ spytuje sa muž, rozhrabajúc uhlie vo vedľajšej pahrebe.

„Myslela som nad svojím vyhnanstvom, a bolo mi teskno, že na zemi už nemám domov,“ priznávala sa dievčina úprimne, no tvár jej nebola viac smutná.

„Že nemáš domov?“ pozrel na ňu zadiveno, „a vraj že si vo vyhnanstve? Nuž či tak zle sa medzi nami cítiš?“ Jeho skúmavý pohľad akoby jej chcel pozrieť na dno duše.

„Prijali ste ma len z milosti; Boh vám tú vašu lásku oplať, pán Kozima,“ odvetila mierno; „no som tu predsa vo vyhnanstve, lebo sa domov nesmiem vrátiť.“

„Počul som, že sa hneď budeš smieť vrátiť, keď prídeš k rozumu — či lepšie povedané, keď začneš zase tak rozmýšľať, ako predtým.“

Usmiala sa. „Rozkážte vtákovi, keď prišiel mu čas spevu, aby nespieval, lebo kvetine, keď sa rozvila, aby nevoňala, alebo rozkážte kuriatku, keď sa vykľulo z vajca, aby ta vošlo naspäť a stalo sa zase mŕtvym vajcom! Pravda, to nemožno! Tak ani mne nemožno už nežiť, keď som raz ožila.“

Prikývol vážne hlavou. „To máš pravdu. I ja som mal taký čas, v ktorom sa vo mne všetko zmenilo; ja ťa rozumiem. Žil som ako všetci ostatní ľudia; neraz som myslel, či na to sme na svete, aby nás viac nebolo, až sa prácou zoderieme. To ma nemohlo uspokojiť. Konečne som počul hovoriť človeka, ktorý kráčal po lepšej ceste, a dostal som do ruky knihu, a od tej chvíle mám oči otvorené. Nebojím sa už, žeby som nadarmo žil a márne skončil.“

Teraz bol na deve rad zadiveno pozrieť. Klamala sa snáď doteraz? Považovala Kozimu za človeka šľachetného, videla, ako všemožne dobre robil, videla, ako nad sebou vládol, nikdy sa nedal strhnúť k výbuchu hnevu, krivdy odpúšťal, škodu trpel bez reptania, ale — nemyslela, že i on prijal Krista. Veď ako to bolo možné, však Slovo Božie ho nevidela nikdy čítať! No ak tiež patril medzi synov Božích, a ona ho zaznávala?…

„Videl som,“ preriekol on prv, než ona mohla prehovoriť, „že ťa potom akási myšlienka potešila; nechcela by si mu ju povedať?“

Dievčina zrumenela radosťou. Áno, poviem všetko, všetko; veď ak je dieťaťom Božím, tak ju bude rozumieť. Prestala priasť, aby šramot nemýlil, a vyrozprávala mu i svoje trúchlivé myšlienky, i to, ako ju doma pre pravdu prenasledovali, no i to, ako jej Pán Ježiš skrz svojho Ducha ukázal, že nie je bez domova, že pozemské vyhnanstvo zakončí tam, kde i to jeho zakončilo, v tom krásnom slávnom meste; — a že je teraz hotová všetko preniesť a tak nasledovať Jeho, ktorý ju predišiel po tej krížovej ceste.

Kozima sedel s rukami skríženými na hrudi, zahľadený do uhasínajúcej pahreby. Plamene z ohniska ožiarovali a na červeno farbili mu tvár, na ktorej márne namáhala sa dievčina vyčítať, či ju rozumie, a či s ňou súhlasí.

Keď skončila, zavládlo na chvíľu ticho v pošmúrnej miestnosti. Tak bolo ticho, až si — ako sa hovorieva — počul šelest anjelových krídel, keď preletel.

„Pán Kozima,“ pretrhla dievčina mlčanie „odpustite mi, ja som nevedela, že i vy ste jeden z tých, ktorí boli mŕtvi a ožili, ktorí Krista prijali, a On im dal moc byť synmi Božími.“

Strhol sa. „Mýliš sa teraz,“ vravel. „To, čo si ty prežila a čo nazývaš novým rodom, to som ja neprežil. Ja som človek rozumu, a s rozumom sa také veci nezrovnávajú. Ty veríš v Krista, ktorý vstal z mŕtvych a posadil sa na Boží trón, veríš v nebo a vo večný život človeka. Ja verím v Krista Ježiša, v toho veľkého človeka, ktorý jediný naučil na zemi ľudí žiť užitočne a umierať hrdinsky. Pre mňa On žil, trpel i umrel za svoje zásady a presvedčenie, žil bez uznania a umrel bez odmeny. Keby sa Jemu bolo dostalo tej odmeny, o ktorej ty hovoríš, nebol by to už ten ideál trpiteľa. Žiť, pracovať, trpieť núdzu s myšlienkou na veľkú odmenu, to nie je hrdinstvo.“

„Ó,“ zrumenela dievčina, „ale byť Kráľom od večnosti a stať sa biednym človekom a zomrieť bez viny za cudzie hriechy na potupnom dreve kríža, to je hrdinstvo. Slovo Božie hovorí, že Kristus Ježiš umrel za naše hriechy podľa Písem, a že vstal z mŕtvych pre naše ospravedlnenie podľa Písem, a ono hovorí: „Ak Kristus nevstal z mŕtvych, tak tedy je márna i naša kázeň, a márna je i vaša viera.“ Keby Pán Ježiš nebol zomrel za moje hriechy, čo by bolo so mnou časne a ako by som sa mohla postaviť pred Boha? Pán Kozima nie je možné, aby ste neverili, že On zomrel za nás a za naše hriechy!“

„Nie, to ja neverím.“

„A čo spravíte so svojimi hriechmi?“

Úsmev preletel mu na perách. „Videla si ma hrešiť?“

Zarazila sa.

„Tak práve, ako som ja teba nevidel hrešiť, odkedy si tu, čo robíš, robíš všetko dobre, miluješ Boha i ľudí, poslúchaš Kristovo učenie — práve tak verím, že si ani mňa nepristihla pri zlom slove alebo skutku.“ „Vieš,“ pokračoval, keď ona, nemajúc slov odvety, hľadela temer naľakano na neho, „kto je hotový tak žiť, ako Kristus učí a ako On žil, ten nehreší.“

„A keby i tak bolo,“ znovu narovnala sa dievčina, „čo s hriechmi minulosti, ak ich tá svätá krv neobmyla?“

„Ty veríš, že Boh je láska, a veríš, že raz sme boli mŕtvi pre Boha, žili sme bez Neho a robili zle. On vie, že sme ináč nemohli robiť. Nuž, keď sme prestali, tak je všetko vyrovnané. Krútiš hlavou; no ja ti nechcem tvoje presvedčenie brať. Ty, keď veríš v súd a vo večnosť, bojíš sa predsa; ja sa stretnutia s Bohom nebojím, On ma stvoril ako aj iného na zemi; keď som vykonal na zemi, na čo ma On určil, tak sa navždy pominiem.“

„To je smutné, pán Kozima!“ zvolala dievčina. „Veď vy môžete skonať uprostred veku; a kam sa potom podiete? Však len vaše telo zomrie, a vy máte i ducha i dušu, čo s tými? Tie predsa nemôžu zomrieť, ony sa vrátia pred Boha; no ako tam obstoja bez krvi Božieho Baránka?“

„Neverím síce, že bude nejaký súd, kde sa musíme postaviť pred Boha; ale predpokladajme, že by bol: keď žijem ako Kristus káže, tak obstojím. Raz padlo mi to veľmi ťažko tak žiť, i dnes nie mi je to vždy ľahko; ale ja chcem a určujem sám svoj život. Kde treba stúpiť na seba, tak stúpim, aby som dosiahol cieľ, ktorý som si vytýčil. Poviem len toľko: Mohol som tam, kde som žil, žiť pohodlne a v dostatku. No mal som nepriateľa, a chcel som mu urobiť, ako Kristus káže; — bolo treba zachrániť život človeku — tak ma teraz vidíš tu. Neľutujem, že som prišiel, že som do istej miery zostúpil dolu; mám viac príležitosti robiť ľuďom dobre. Hovorím ti to len preto, aby si vedela, že netreba zvláštne nebo; nebo si sebazaprením a obeťou utvorí v srdci človek sám; nemusí čakať na večný život v nebesiach, môže žiť v nebi zo dňa na deň.“

„Do smrti, a potom to nebo pominie,“ vzdychla dievčina. „Ó, pán Kozima, ja vás obdivujem; ale mne je moje nové nebo a nová zem a v nej nový Jeruzalem — a v tom meste prekrásnom ten živý, večný, drahý Kráľ Ježiš Kristus milejší — bo ja som hriešna a potrebujem Spasiteľa, no mám Ho, mám sláva Bohu!“

Medzitým uvarila sa večera; treba ju pripraviť. Kozima pokrčil plecami a vošiel do mlynice. Tam narovnal sa práve Ondrej, zavrel knihu; učni videli, ako sa majstrovi potešil, a začali spolu horlivý rozhovor.

Chlapci vedeli už dosť dobre posunkovú reč, ale nikdy nerozumeli, keď sa rozprával majster s tovarišom. Prečo, to si nevedeli vysvetliť. Pretože Ondrej ukazoval na knihu, domysleli si, že hovorí o nej a o tom, čo ho tak veľmi zaujímalo, že až na nich a na prácu zabúdal.

V ten istý večer, sotva sa vrátila stará Somorová, prišiel taký lejak, dážď so snehom, a k tomu vietor, div strechy nebral, že sa nikomu nechcelo spať. Kozima odišiel do svojej izby, a všetci ostatní boli radi, keď Anna vzala Sväté písmo a začala čítať. Našla si to, ako učeníci boli na mori v tej búrke, a Pán Ježiš nebol s nimi, a ako potom po tých vlnách prišiel, a hneď pristala loďka na brehu. Ondrej čosi kreslil; no prestal a počúval tiež.

„Vidíte,“ hovorila obom učňom, „ako dobre je mať Pána Ježiša pri sebe, a aký je to nebezpečný život, keď On nie je pri nás!“

„Ba, dieťa, ako by mohol Kristus Pán byť vždy pri nás?“ ohlásila sa babička Somorová. „Však sa modlíme každý deň v svätom Otčenáši a „Verím v Boha“:^[18] „Vstúpil na nebesá, sedí na pravici Boha Otca všemohúceho.“ Nemôže aj tam sedieť aj tu byť!“

„Ako je to možné, babička, to ja neviem; ale to viem, že čo sľúbil Pán Ježiš, to aj dodržiava; a On povedal: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skonania sveta.“ „Neopustím vás, aby ste boli sirotami, prídem k vám.“

„Anna, veríte tomu skutočne, že On je tu?“ napísal Ondrej na papier a podal dievčine.

„Verím, Ondrej, preto sa ani toho víchra nebojím,“ prisvedčila úprimne.

„To by bolo strašné,“ písal on ďalej, „tak žiť v ustavičnej Jeho blízkosti.“

„Strašné? Ba krásne, Ondrej! I ten najsilnejší človek je predsa v daktorých chvíľach slabý a bezmocný; a On je všemohúci. „Nazvú jeho meno: Predivný Radca, Silný Boh, Udatný hrdina, Otec večnosti, Knieža Pokoja.“ Raz som čítala — a to ma vždy potešuje — že čo potrebujeme, to máme v Ňom. Keď potrebujeme odpustenie, tak nám ho On dá, lebo je Spasiteľom, je tým Baránkom obetovaným za nás, ktorý sníma hriechy sveta. Keď nám je potrebná rada a niet jej u ľudí, On poradí. Keď potrebujeme pomoc, On pomôže, lebo je predivný a všemohúci. Ak sú naši nepriatelia silnejší, On ich podmaní, lebo je silný. A my Ho i teraz budeme tuším veľmi potrebovať,“ vyskočila zrazu dievčina.

Ostatní sa všetci strhli. Vonku bolo počuť výstrel, krik, a hneď za tým úder na zvon.

Mlynár otvoril dvere. „Čosi sa vonku robí, poďme!“

Chlapci sa poľakali, starena začala rukami zalamovať, jediná Anna si zachovala duchaprítomnosť. Vzala lampu, ktorú mlynár položil na stôl, vnišla za oboma do mlynice, a keď vyšli von, pristúpila s ňou k oknu a posvietila tak obom mužom na vodu divoko sa valiacu.

„Voda zaplavuje dedinu,“ volal mlynár. „Musíme ju naraziť na lúky; ale nás je málo.“

„Hneď vám prídem na pomoc!“ zavolala dievčina. „Janko, daj si sem stoličku a drž lampu tuto na okne, aby ju vietor neprevrhol, ak by tak chcel okno vyraziť.“

Dievčina zhodila dlhú sukňu, opásala krátku babičkinu, obula jej čižmy, a prv, než naľakaná za ňou kričiaca starena mohla zabrániť, brodila sa už vodou.

„Anna, kde ideš? Beda prebeda, však ťa tie vlny spláchnu!“ kričala Somorová.

„Nebojte sa, babička; Pán Ježiš ide so mnou.“

„Čo chceš, Anna? Choď naspäť, nám tu nič nepomôžeš,“ posielal i mlynár.

No neposlúchla, pomohla výdatne. Nikto by nebol hľadal v tých malých rukách toľko sily.

Šťastne podarilo sa odraziť vodu a spustiť na lúky, tak že hrčala po lúkach a roliach dolu, miesto aby bola dedinu zaplavila. Dážď sa už nelial, len snehové vločky hádzal vietor pracujúcim do tvárí.

V dedine ešte vždy panoval poplach, ľudia nevedeli, že tí traja tam hore za najvyššej pomoci Štvrtého odvrátili a prekazili veľké nebezpečenstvo.

„Tak teraz poďme dolu,“ volal mlynár. Už Annu neposielal späť, ba podal jej on jednu, Ondrej druhú ruku, aby spoločne odolali vetru a vode, ktorá čím nižšie prichádzali, tým bola hlbšia, lebo keď tu nemala kam odtekať, valila sa po ulici a do dvorov, tisla sa ľuďom do príbytkov.

S Kozimovým príchodom nadobudli bezradne behajúci ľudia akosi rovnováhu, najmä keď sa dozvedeli, že vody nepribudne.

Kozima nepovedal, koľkú škodu sebe spôsobil, aby len ich zachránil. Anna s Ondrejom chránili, kde čo mohli. Naraz dievčina pustila truhlu so šatami, ktorú dávali z komory, plnej vody, do izby o dva schodíky vyššie ležiacej. Šuhaj pozrel na ňu, videl ako zbledla, položila si ruku na čelo. Chytil jej druhú ruku, pohol perami, ktoré vydali neprirodzený zvuk, musela sa pozrieť na neho.

„Ublížili ste si? Čo vám je?“ ukazoval posunkami.

„Ach, Ondrej, my sme tú vodu narazili na lúky, ona tečie do hájov, a tam je Zemankina chalúpka a ona je tam sama! Ó, pravda, pôjdete so mnou?“

Prisvedčil prudkým pokynutím hlavy.

Odpratali truhlu, a už bežia — nakoľko dych a sily stačia — k osamelej chalúpke.

Na oblohe prevalili sa už oblaky, a dakoľko jasných hviezd díva sa dolu z nebies výšin na zhubu spôsobenú vodou. Z okna vidno horieť svetlo.

„Ondrej, pozrite!“ zastala dievčina. „Boh je mocný; rozkázal, a vody museli uhnúť!“

Úžasnú vec osvecovala lampa v okne. Chalúpka ako na ostrove; voda vôkol nej; jeden jediný polopráchnivý klát odrazil ju vpravo, takže nedosiahla po dvere a nemohla vniknúť k starým stenám a nimi dovnútra.

Ondrej otvoril dvere, púšťal Annu pred sebou. Tu pri lôžku, hlavu na svätej Knihe položenú, kľačala opustená žena. Hľadala pomoc tam, kde jedine ju bolo možno nájsť.

Oči mala zavreté; neuschnuté slzy na riasach a tvári svedčili, že plakala. No teraz bol taký mier na tej bledej peknej tvári, ako keď dieťa zaspalo na matkinom lone.

Ale nespala; zbadala, že dakto vnišiel. Obzrela sa, a hneď aj s radostným: „Anna, to ste vy!?“ vyskočila, popošla obom v ústrety. Videla akí sú mokrí a uzimení, viedla ich k teplému sporáku.

Sadli si radi, a dievčina porozprávala, čo sa v dedine robí, i prečo prišli.

Zemanke znovu vyhŕkli slzy z očí. „Chceli ste ma zachrániť? Pán Boh vám odplať! Aj keď nebolo treba; On sám zachránil. Ó, Anna, vaše modlitby sú vyslyšané! Medzitým, čo tam v dedine bolo Božie navštívenie, aj mňa môj Spasiteľ navštívil. Neviem vám to vysvetliť, čo sa so mnou stalo; len toľko môžem povedať: Bolo tak, ako ste pred večerom hovorili a čítali: Dobrý Pastier išiel hľadať svoju ovcu a tak dlho ju hľadal, až i našiel. Keď som v tej velikej hrôze na Neho volala, predstavili sa mi pred oči všetky moje hriechy, až som si povedala, že nie je možné, aby ma takú hriešnu vyslobodil z tej potopy. A tu naraz akoby mi bol povedal: „Neboj sa, lebo Ja som s tebou!“ a ja som tak pocítila, že je skutočne tu so mnou, že som pred Ním tam pri tej posteli padla na kolená.

Začala som si čítať tú 55. kapitolu Izaiáša aj 53., ktoré ste mi ukázali, a tak som tomu uverila, že aj za mňa zomrel na Golgote, že aj mňa volá. Išla som k Nemu, a On mi skutočne odpustil všetko!“

„Ó, On je dobrý, a my Mu budeme ďakovať!“ zajasala dievčina, hodila sa na kolená, a tu v osamelej, opovrhnutej chalúpke ďakovali dve srdcia a dve duše vrúcne s plačom radosti za dvojaké zachránenie, telesné i duchovné.

Ba čo myslel nemý šuhaj, sediaci s hlavou sklonenou do oboch dlaní? Čo cítil on? Len jedny oči videli a vedia.

Netak sa babička potešila vnučke, keď asi o pol hodiny videla ju vchádzať do dverí. Veď taká jej vnučka prišla — i keď bola celá skrehnutá a len ju tak zima drvila, mokrá, ublatená — predsa šťastná, ani zo svadby. Sama jej pomohla vyzliecť sa; a po prvý raz, odkedy tu bola, ukryla si ju, ani čo by bola malým dieťaťom; a dobre jej padlo vidieť o chvíľu, že únavou zaspala.

Mlynár s Ondrejom prišli trochu pozdejšie, a tiež hneď išli zahriať sa do postieľ.

Kozima bol rád, že Anna už spí. „Ona dneska pracovala ako pravá kresťanka; zajtra ju nechajte dobre sa vyspať a odpočinúť si!“ povedal zavierajúc dvere.

A starena, ktorá nemohla spať, dlho musela myslieť na tie vážne slová „Nuž áno, ona je pravá kresťanka,“ povedala si babička; „Kristus Pán je s ňou; — ale čo sme potom my?“