ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pominula a zašla do mora večnosti tá studená zima — bohatá na snehové fujavice, záveje, ľady — ktorá to vtedy začala s tou povodňou.

Prišla skorá jar, Veľká noc, vzkriesenie. Tak sa zdalo, že všetko išlo, ako inokedy chodievalo, ale keď si sa prizrel do domov, temer všade zmeny. Alebo bolo dajedno miesto prázdne, alebo o jedného viac pri stole. Pomreli ľudia, iní sa poženili, noví prišli na svet. Radosť so žalosťou sa zamieňali. Len v záružskom mlyne akoby všetko bolo ostalo pri starom; nikto nepribudol ani neubudol.

A predsa akoby i tu bol dakto pribudol. Ľudia, ktorí chodievali do mlyna, Ho nevideli, ale tí z domácich, ktorí v Jeho blízkosť uverili, vedeli, že sedával s nimi pri jednom stole. Keď išli spať, Jemu porúčali do ochrany dom i všetko; a keď vstávali, s Ním sa delili o všetky starosti.

Cítievali ľudia Jeho blízkosť; cítieval i Kozima. Videl on, ako to presvedčenie, ktoré Annu Somorovú vo vyhnanstve blažilo, prechádzalo na oboch učňov, na babičku Somorovú, áno ani pri Ondrejovi nezostávalo bez účinku.

Vedel, že sám k tomu prispel, keď splnil Anninu prosbu a zaviedol domácu pobožnosť. On prečítal podľa bratských „Hesiel“^[19] text z Biblie; zaspievali pieseň, a Anna sa pomodlila. Tak začínali každý pokrm.

Cítil Kozima, že s tým — z prachu zabudnutia vyňatým Slovom Božím — vtiahla do jeho domu akási moc.

„Nedbám,“ myslel si; „oni i tak nebudú prežívať moje presvedčenie, na to treba viac sily. Nuž nech veria hoci aj v ten všeobecne hlásaný blud, že Ježiš žije; nech Ho len poslúchajú.“

Cítil Kozima, že teraz môže lepšie plniť zákon Kristov, keď nie je v dome sám. Len jedno ťažko niesol, že Ondrej s ním nepôjde.

Ten opravdivo zrástol s tou Knihou kníh. Všetky ostatné knihy tratili pre neho cenu; keď aj niektorú prečítal, odložil ju bez záujmu. Ale keď Kozima — aby Anne spravil radosť — kúpil k Vianociam tie knihy a predplatil tie časopisy, ktoré jej tam doma rodičia spálili, nemala ani Anna takej radosti z vrátených pokladov, ako z nich mal Ondrej. Na knihách bývali oznamy iných kníh, a tak Ondrej všetko kúpil, čo kde oznamovali a čo ho mohlo hlbšie uviesť do Biblie. A on nielenže sám čítal, ale dával čítať aj iným ľuďom.

Anna zase predčítava nahlas v domčeku pod hájom, kde sa u Zemanky schádzali ženy. A nebolo ich málo; každým dňom ich pribúdalo.

No ako to bolo možné, že sa ženy odvážili do tej predtým tak opovrhnutej chalupy?

Urobila Zemanka voľačo, nad čím sama Anna žasla. Išla po dedine z domu do domu, a všade ľuďom vyznávala svoje hriechy a odprosila i mužov, (ktorí by ju boli mali odprosiť), i ženy, ktoré jej často i bez príčiny ublížili. Hovorila, že keď ju Syn Boží s Bohom zmieril, tak že sa chce i s ľuďmi zmieriť, aby mohla začať nový život.

Keď len svedčila, že jej Kristus Pán tak hriechy odpustil, ako tej hriešnici, ktorá Jeho nohy slzami umývala, a že sa to v tej povodni stalo, povedali ľudia, že sa vtedy od strachu zbláznila, a pretože bláznivého a umierajúceho človeka ľudia už nesúdia, tak ženy začali bláznivú Zemanku navštevovať. Nosili jej robotu; mala čo vyšívať, keby len stačila: aj jej poriadne platili.

Spočiatku neodporovali jej rečiam, aby ju nepodráždili; potom samy začali premýšľať, najmä o tom, čo Anna Somorová čítala. Volali ju aj do druhých domov: „Prídi aj k nám, nech aj naši mužovia počujú; však je to veru tak, ako čítaš.“

Ale mužovia Annu počúvať nechceli, oni radšej išli na posiedky ku Kozimovi. V tom čítaní Anny Somorovej bolo vždy len o Svätom písme, a že človek sa musí z Boha narodiť, pokánie činiť. Kozima im čítal o cudzích krajinách, ako kde ľudia žijú, o hospodárstve, ako by sa dalo zveľadiť, o včelárstve, ako by sa dalo začať, o ovocinárstve; a hoci oni iste nič z toho nebudú robiť, ale poučili sa radi, a radi ho počúvali.

Od tej povodne — keď na druhý deň videli, koľkú škodu sebe narobil, len aby ich zachránil — veľmi si ho ctili a vážili.

Prišla im niekedy reč aj na veci Božie. Kozima hovoril, že človek má tak žiť, ako Kristus žil; a keď namietli, že sú ľudia hriešni, našiel im výpoveď z Písma: „Prestaňte zle robiť, učte sa dobre činiť.“

Niektorých sa mu podarilo zmieriť, takže zastavili pravoty už roky staré. Uverili, že len pánom do vrecka naháňajú. Niektorí prestali piť; iní nechali dušovanie a prisahanie; iní odhodili fajky, opustili krčmy. No pritom sa im zdalo, že tak žiť, ako Kozima žije, oni nemôžu. A hoci si hovorili, že Boh na to už hľadieť nebude, čo bolo predtým, ale na to dobré, čo je teraz — svedomie im predsa nedalo pokoja.

Raz v noci jedna zo žien, matka dospelých synov, ktorá tiež chodila k bláznivej Zemanke, začala veľmi plakať nad svojimi hriechmi a odprosovať tak muža, ako aj synov a nevesty pre päť rán Kristových, čo sa proti nim tak previnila.

„Neplačte,“ tešili ju synovia i muž, „však my vám to odpustíme, a keď len prestanete zle robiť a začnete dobre robiť, a bude všetko dobre.“

„Ale čo s mojimi vinami?“ zalamovala žena rukami:

Čo mi to osoží, keď prestanem od dnes zle robiť a budem dobre robiť, keď žalmista hovorí: „Položil si naše neprávosti pred seba?“ Ach, synovia moji, už i sami deti máte; viete, že keď vás váš otec mal príčinu trestať, keď sa nahneval, nepovedal len: „Prestaň a rob dobre,“ ale vás bil — aj vy svoje deti bijete, keď si zaslúžia, a dobre robíte. Aj ja som si zaslúžila; aj ja som môjho Boha, Otca nebeského rozhnevala; moje neprávosti ležia pred Ním!“

Ostali mužovia, akoby ich vodou oblial. Ucítila celá rodina, že nielen matkine, ale aj ich hriechy ležia pred Bohom, a že Boh je svätý a má právo trestať. Málo tej noci spali; len sa každý na posteli prehadzoval.

„Veru je to tak,“ myslel sedliak; keď čosi nové začneš, musí staré zakončiť. Keď novú chalupu staviaš, najprv starú zvalíš; keď nový kabát obliekaš, starý vyzlečieš. Inakšie to vyzerá tak, akoby sme na starý kabát obliekali nový, na starý dom stavali nový; muselo by sa to zvaliť. Kozima je iste múdry a statočný človek, no tuto sa mýli. Čosi musíme urobiť, aby tých našich hriechov nebolo. Snáď keď budeme čítať každý deň Slovo Božie, ako tam u Kozimov, dozvieme sa tam pravdu, a moja stará prestane tak veľmi žialiť. Veď ona nie je ešte tá najhoršia žena. Veď akože žijú ostatní ľudia, a ani na nič nepomyslia! Čo to len na ňu prišlo?“

Upokojil sa sedliak. Od toho dňa čítali i v tomto dome Slovo Božie, ale že sa nemodlili, aby ich Boh Duchom svojím osvietil, ťažko chápali Božie pravdy, a všeličo si krivo vysvetlili. Lebo „Svätým Duchom nesení hovorili svätí Boží ľudia“, a tak zase len Duchom Svätým osvecovaní a vyučovaní ľudia môžu rozumieť Biblii. Preto často jednoduchá sedliacka babička, ktorá sotva vie slabikovať, viac rozumie Biblii, ako učený profesor bohoslovia. Ó, kniha Božia je dar a výtvor Božieho srdca, a zase len srdcom jej možno porozumieť.