ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

U Kozimov bielili k veľkonočným sviatkom celý dom. Mali mnoho upratovania. No už bolo všetko hotové; len ešte Kozimovu izbu riadila Anna.

Ako tak vlhkou handrou ešte raz čistila nábytok, aby z vápna nezostala žiadna škvrna, zbadala, že sa pri prenášaní uvoľnili pántiky na Ondrejovej skrini, dvere držal len zámček. V skrini nebolo kľúča, aby ju mohla otvoriť; no keď pohla dverami otvorili sa samy, a na jej preľaknutie vypadla hromada šiat na zem. Vešiaky sa poodpínali a šatstvo popadalo.

Dala sa ho dievčina dvíhať a vešať, no naraz prestala a prekvapene sa zahľadela na tri neočakávané kúsky šatstva. Bol to vojenský kabát, plášť a nohavice z jemného súkna. V skrini prevrhutá ležala škatuľa; z nej vypadol čákov,^[21] rukavice, a v rohu visela z pošve^[22] šabľa a pás.

Kde sa vzalo to rúcho v skrini Kozimovho tovariša?

Že nebola to rovnošata obyčajného vojaka, poznala dievčina po zlatom šnurovaní. Nikto jej nedal odpovede; tak len upratala šaty, zavrela čákov. Nakoniec sa ešte zohla pre neveľký papierik, ktorý vypadol z vojenského plášťa, chcúc ho vložiť naspäť. Bola to navštívenka, aké si páni posielavajú, s menom znejúcim cudzo, na nej stálo len týchto dakoľko slov: „Pri parnom mlyne, vzdialenosť 10 krokov; všetko obstarané.“

Dievčina nerozumela, čo sa tým mohlo myslieť, nevedela si vysvetliť tú zvláštnu akúsi úzkosť, ktorá sa jej náhle zmocnila. Bola rada, že sa otvorili dvere a vnišiel Ondrej, že mu mohla povedať, čo hľadá v jeho skrini.

„A toto,“ vraví — keď opravil pánty a zavrel — „vypadlo tam z toho vojenského kabáta.“ Podala mu kartičku; no zľakla sa nepochopiteľného výrazu tváre, keď temer vytrhol jej kartičku a pokrčil v rukách. Taký výraz mávajú ľudia, keď zabili nejakého ošklivého chrobáka alebo hada.

„Prosím, Ondrej, nehnevajte sa na mňa, že som vaše veci brala do rúk; mala som vás zavolať,“ ospravedlňovala sa vážne.

No on zrazu s posunkom prosby zopäl ruky, akoby žiadal, aby mlčala. Prikročil k oknu a díval sa von. Videla, že je veľmi rozrušený; tak len ticho konala ďalej svoju prácu bez toho, aby sa za ním obzrela.

Bola už temer hotová, keď pristúpil k nej, podal jej husto popísaný papier, poklonil sa tak, ako vždy sa jej klaňal, keď boli sami, a rýchlo odišiel.

„Nedivte sa,“ stálo na papieri, „ani môjmu rozrušeniu ani môjmu konaniu. Mali ste v rukách vec, ktorá bola dokumentom, že tam hore, kde sú značené naše neprávosti, je proti mne veľká žaloba, a nič, ach, nič na zemi nemôže ju už zmazať. Temer bych si prial, aby ste ma rozumeli. Keby som smel, najradšej by som sa vám zdôveril. Ale načo raniť vaše srdce; a ako by ste potom žili so mnou pod jednou strechou? — Viem, že by sa mi napriek tomu uľavilo, ale ja si tú úľavu nezaslúžim. Mne je súdené mlčať a trpieť.“

Dlho čítala dievčina slová, a ešte i potom, keď sa už horlivo pustila do práce, áno i po celý deň ustavične zneli jej v mysli. Bolo jej Ondreja nevýslovne ľúto. Vedela už dávno, že ho čosi tlačí; myslievala, že je to jeho nemota. Bol taký mladý, a nebýval snáď vždy nemý, keď mal dobrý sluch. Teraz videla, že bola to iná nemoc; väzela hlboko a menovala sa — vina. Nič na zemi nemohlo ju zmazať, ale krv Pána Ježiša predsa áno; ó, ako rada by mu to bola povedala!

Prečo nesmel hovoriť? Kto mu zakázal? Že by jej ťažko padlo žiť s ním pod jednou strechou? Ba ako teraz žiť, a vedieť, že má veľký zármutok, a nemôcť ho potešiť?!

*

Nielen dnes, ale i nasledujúce dni dievčina na iné ani myslieť nemohla, či Ondreja videla, alebo nie. Modlila sa za neho bez ustania. Konečne vo štvrtok večer, keď tak mnoho krásnych vecí čítala v Slove Božom o tej veľkej láske Božej, ktorá hriešnikom otvorila na Golgote srdce Syna Božieho, tú studnicu Ježišovej krvi, aby mali kde umyť svoje hriechy a neprávosti, od ktorých nemohli byť ničím viac očistení — v ten večer dosiahla istotu toho, že smie Ondreja poprosiť, aby uľavil svojmu srdcu a zrušil mlčanie.

Pretože i tak spať nemohla, zhasla svetlo, vzala vlniak a tichučko vykradla sa von do jarnej noci, poliatej tekutým striebrom mesiačkového svetla.

Vonku panovala tajomná tíšina. Deva vyšla na lávku, sadla si nad splavom. Voda pri jej nohách hadila sa rozpenená, utekala k dedine a dolu ňou ďaleko, ďaleko — až do mora. Mlyn stál.

„Zajtra je deň smrti najlepšieho človeka; treba ho zasvätiť!“ povedal Kozima; a dnes boli oba učni pri konfirmácii, tak im dal mlynár voľno.

Dnes vlastne, myslela Anna, tejto noci nastalo umieranie Baránka Božieho. Hľadela na neďaleké pahorky, poliate striebristým svitom mesiačka. Tak isto svietil kedysi mesiačik na horu Olivetskú, na záhradu Getsemane, na to miesto, kde učeníci spali; a tam — ach tam, kde osamelý, opustený kľačal na zemi On, Ježiš, ich Pán a Majster a trpel, strašne trpel, až Mu krvavý pot vystúpil na čelo.

V deve pri tejto myšlienke zatajil sa dych: To za mňa, za mňa! Všetky myšlienky a pocity jej srdca sústredili sa v hlbokej pokore a vzývaní k Jeho nohám.

Strhla sa, keď zrazu zazneli kroky. Tak živo predstavovala si tú zberbu vedenú Judášom, že sa jej pozdalo: To on ide, zradca; — učeník a — zradca. Obzrela sa; a zjasala v mysli: Ondrej! Sám Pán Boh jej ho posielal teraz sem. On bol nešťastný, smutný a ona mu bude smieť rozprávať, aká je to noc, a čo v nej vytrpel Syn Boží za ten jeho hriech, že svätý Boh nežiada od neho viac, len aby to prijal, čo mu Pán Ježiš, počnúc od Getsemane, vydobyl.

„Aj vy ste vonku, Ondrej?“ začala, keď sa pozdravili; a ako by sa to samo sebou rozumelo, robila mu miesto na skale. „Pravda, je to krásna noc, a aká významná!“

Prikývol hlavou a sadol si nižšie. Mesiačik ho celého osvecoval, takže bude možno vidieť a rozprávať sa s ním. Nečakala, aby ju vyzval; cítila, že mu treba potešenia, a že ho ona pre neho má.

Rozprávala mu svoje myšlienky, rozvinula pred ním, nakoľko bola ho sama pochopila a srdcom pocítila, to veľké Ježišovo utrpenie v Getsemane. Videla, že ju počúva s veľkou pozornosťou. Neraz pozrel hore do jej tvári pozastrenej smútkom.

„Aký veľký je — nie náš, ako ste povedali, ale — môj hriech, vidím až teraz, keď On tak musel zaň trpieť!“ naznačoval posunkovou rečou. Zvesil hlavu do oboch rúk. Nad splavom stíchlo.

Zľakla sa, že miesto potešenia ho zarmútila.

„Ondrej, no On už trpel! Ak bol ten hriech veľký, aj trest musel byť veľký; Pán Boh dvakrát trestať nemôže,“ vravela ticho, no s presvedčením.

Zase zdvihol hlavu. „Myslíte, že už nebude trestať?“ Úžas objavil sa mu na tvári.

„A trestali by ste vy dvakrát, Ondrej?“

Zakrútil hlavou; no vidno, ako v ňom všetko zmeravelo a zas zaburácalo tou veľkou myšlienkou: Už je potrestané!

„Ó, Anna, nech je akokoľvek, i keby ste ma zradili — a to neurobíte — i keby ste sa potom navždy odo mňa odvrátili, ja vám musím povedať, kto to pri vás sedí, a vy mi poviete, či tá krv Ježišova dostačí svätému, spravodlivému Bohu i za môj ťažký hriech.“

„Ó, Pán ma predsa vyslyšal!“ zajasala dievčina. Videla vopred, že nemôže súdiť toho, za koho sa v Getsemane čistý, svätý Baránok Boží potil krvavým potom.

Ach, bolo to zvláštne vyznávanie, pri ktorom si hlasu nepočul; háje i voda nemohli ho votkať do svojho šumu, len v jednom srdci spočinulo ukryté a vyvolalo tam pocity, ktoré až s tým srdcom zomrú.

*

„Ja nebol som vždy tovarišom mlynára Kozimu, práve tak, ako on nebol vždy dedinským mlynárom!

Naši otcovia mali dva veľké parné mlyny. Ja som skončil v Čechách technickú akadémiu, zložil som inžiniersku skúšku, potom som sa hlásil k vojsku ako dobrovoľník, a pomerne v dosť krátkom čase zložil som i tam skúšky, stal som sa dôstojníkom.

Vojenský život, plný márneho lesku, povrchnej slávy a plytkosti, sa mi tak zapáčil, ako sa mi dnes oškliví.

Mal som z domu peňazí dosť; bol som jediným synom a najmladším dieťaťom. Moje sestry sa už boli povydávali; tak otec stačil priplácať, a ja som mal priateľov dosť a dosť.

Boli sme všetko rovnakí neznabohovia. Žili sme sebe, a ničomu; nikto nemal z nás úžitok.

Medzitým doma viedol môj otec pravotu so susedom mlynárom. Kozima prehral, utrápil sa a zomrel. Mlyn prevzal jeho syn, nami značne poškodený. Ja som sa o to nestaral, hoci som od advokáta vedel, že sa Kozimovi stala krivda. Veď keby sme my boli prehrali, nebolo by stačilo na moje výdavky a márnenie. No mladý Kozima mi tú krivdu veľmi zaplatil, tak ako len on mohol zaplatiť.

Raz v jeseni ležal náš pluk v susedstve môjho rodiska, v mestečku Z. My dôstojníci mali sme dlhú chvíľu, a vyhľadávali sme príležitosť k neprávostiam rôzneho druhu. Najviac medzi nami vynikal môj najlepší priateľ Eduard Záhorský. Mali sme sa ešte v Prahe radi, nakoľko sa ľahkomyseľní ľudia môžu mať radi.

On ma doviedol do domu istého továrnika Hrdinu a predstavil mi tam svoju snúbenicu. Chodievali sme potom oba do tohto domu, dokiaľ náš pluk neprešiel do Z. Eduardova snúbenica chcela tiež na vidiek; tak moja sestra, bývajúca na ten čas v našom mlyne, pozvala ju k nám.

Ja sám neviem, kto to urobil, kto nie, ale zlé jazyky nasiali do Eduardovho srdca nedôveru oproti mne, akoby som ja, áno, celá moja rodina na tom pracovali, aby jeho nevesta stala sa mojou. Svätý Boh, ktorý všetko vidí, vie, že som ja v tej veci bol nevinný. Eduard prišiel k nám, robil v žiarlivosti výčitky svojej snúbenici a urazil ju tak, že mu vrátila prsteň a prerušila s ním spojenie. Od tých čias ma Eduard všemožne urážal a očierňoval a konečne i verejne urazil.

Nepoznal som Krista, nevedel som, že On káže odpúšťať; bol som veľmi pyšný na svoju dôstojnícku česť, tak som ho vyzval na súboj.

On súboj prijal. Všetky pokusy kamarátov zmieriť nás, boli márne.

Určili sme si miesto neďaleko Kozimovho mlyna. — Ó, keby bol v tú noc pred súbojom dakto za mnou prišiel, keď som premýšľal o tom, ako zajtra zastrelím toho, ktorý ma už toľkokrát urazil! Keby mi bol povedal, že dnes som urazený, zhanobený, ale nevinný, a potom budem navždy vinný, poškvrnený krvou brata! Ale nebolo nikoho; a keď zasvitávalo, šiel som.

Prišli naši svedkovia i lekár; konečne prišiel i on. Keď sme už so zbraňou v ruke stáli oproti sebe, napadlo mi naraz, že veď je to môj kamarát, a že je to veľmi malicherná príčina, ísť tak buďto seba alebo jeho zahubiť. Vo mne ozvalo sa svedomie. Priatelia ešte raz pokúsili sa o zmierenie. V okamihu spustil som ruku a tak mi bolo, že mám ísť odpustiť, ale vtom on pozrel na mňa: „Medzi nami niet vyrovnania,“ preriekol tvrdo, „pretože ja moje tvrdenie nikdy neodvolám. Nech rozhodnú zbrane!“

Nuž zbrane rozhodli: strelili sme oba a trafili oba. Jeho smrteľne raneného odviezli do mesta Z., mňa zdanlivo mŕtveho zaniesli k majiteľovi mlyna, vedľa ktorého sa to stalo.

Nevedel som, čo sa deje so mnou. Pánu Kozimovi museli moji priatelia sľúbiť, že nikdy nevyzradia, kto ma k sebe vzal. Ležal som u neho chorý vyše pol roka.

Medzitým predal on svoj mlyn, prenajal si iný hodne ďaleko a previezol ma tam. Keď som vyzdravel, zakúpil tento mlyn na celkom inom konci krajiny a vzal ma so sebou pod cudzím menom ako svojho tovariša. Mal som príležitosť poznať v ňom i pri ňom cenu užitočného života.

Nepovedal mi nikdy, že som svojho priateľa zabil, ale podľa opatrnosti, s ktorou ma skrýval, viem, že sa tak stalo. Viem, že keď ma vypátrajú, budem i potrestaný väzením a stratou dôstojníckej hodnosti.

Ja sám som mŕtvy pre svet. Moji vlastní ma dávno oplakali. Bolo mi pravým dobrodením deň čo deň unavovať a moriť svoje telo v tej hrubej práci.

Len v práci som mohol zabudnúť, že moje ruky sú špinavé bratovou krvou. V nemoci som stratil najdrahší dar človeka, reč. Čo by som bol vedel začať medzi ľuďmi, poznačený takým Kainovým znamením? Tie ústa, ktoré zmierlivým slovom mohli zachrániť život človeka a neurobili tak, nesmeli sa viac otvoriť pre slovo. Kozima ma priviedol k tomu svojmu presvedčeniu, že keď človek prestal zle robiť a začal dobre robiť, to že je dosť, že Boh je zmierený. Ja, i keď som nebol šťastný, ale aspoň chvíľami som mal tú radosť, že žijem užitočne medzi ľuďmi.

Často síce, keď mŕtvy priateľ stál v bezsennej noci predo mnou, prosil som ráno svojho dobrého ochrancu, aby mi dovolil ísť udať sa, že trest väzenia bude mi úľavou.

No on nechcel. „Škoda každého dňa stráveného bez úžitku a bez účelu; a vo väzniciach pozatváraní ľudia sú odsúdení k bezúčelnému životu a umieraniu. Ak je tvoj priateľ mŕtvy, ulož si ten najťažší trest: mlč a rob dobre. Stratou slobody a cti neodčiníš, čo sa raz stalo.“

Musel som mu dať za pravdu. No tu ste prišli vy, a priniesli ste Knihu kníh; poznal som Boha i veľkosť svojho hriechu. „Žiaden vrah nemá večný život“, stojí tam na jednom mieste, a zase na druhom: „Keby boli vaše hriechy ako šarlát; budú biele ako sneh.“ „Obráťte zreteľ ku mne; aby ste boli spasené všetky končiny zeme.“ Ach, ja obraciam k Nemu pozornosť. Viem, cítim už, Kozimova náuka neobstojí. Ona je dobrá pre neho. On je človek statočný; ja som vrah. Nestačí prestať zle robiť a začať dobre robiť; tá minulosť sa musí vylúčiť a zmazať, inakšie niet pokoja, len žalosť a žalosť a trápenie ducha.“

Ruky, nahradzujúce reč, unavene klesli do lona, mladíkova hlava k hrudi; a bohaté slzy, aké mladosť bez príčiny a mužovia bez veľkej príčiny nikdy neronia, skanuli po bledých lícach.

Dievčina, ktorá mala mnoho práce, aby všetko rozumela, a kde-tu i len domyslieť si musela, tento koniec dobre rozumela. Veď súcitné srdce sa vždy smutnému srdcu ohlási. Ona zaplakala s ním. Zaplakala nad jeho zničenou peknou mladosťou, nad jeho životom, stráveným bez Boha a bez Krista, nad jeho hriechom, ktorý nikdy viac nedal sa odčiniť, nad jeho nešťastím a žalosťou.

No zrazu prestali obaja. On, pretože videl plakať ju a uľavilo mu to, a ona, pretože sa spamätala.

„Vy plačete nado mnou? Vy ma nesúdite, vy ma ľutujete?“

„Áno, Ondrej; ja vás veľmi z celého srdca ľutujem. Ako by som súdila, keď Pán Ježiš odpustil a umyl v svojej krvi?“

„Umyl?“

„Áno; „Kristus vstanúc z mŕtvych už viacej nezomiera; smrť viacej nepanuje nad ním.“ Umrel za hriech raz navždy za hriechy celého sveta i za váš, a teraz volá: „Ja som ten, ktorý vytieram tvoje prestúpenia pre seba a nespomínam na tvoje hriechy.“ „Navráť sa ku mne, lebo som ťa vykúpil.“ Dnes to môžete uveriť. Boh Otec nechal Pána Ježiša v Getsemane trpieť a na Golgote zabiť za to, že ste vy zabili.“

Šuhaj vyskočil, pritisol si obe ruky k hrudi, spravil ešte dakoľko posunkov, ktoré dievčina pre rýchlosť nerozumela, poklonil sa a odbehnúc nechal ju tam samotnú.

*

Už sa mu nedivila, že sa vedel tak pansky klaňať. Nedarmo sa jej vždy zdalo, že vypadá príliš jemne na obyčajného mlynárskeho tovariša.

Nuž čo človeka najskôr prezradí, to je reč, a tú stratil.

Úbohý Ondrej! I on bol vo vyhnanstve; jeho vlastní žili od neho ďaleko, trápili sa nad ním a za ním, a bol jeden, ktorý dopustil na neho to vyhnanstvo, no i sem za ním prišiel: Pán Ježiš, ktorého on predtým nepoznal.

Pokľakla dievčina a vrúcne sa modlila za to, aby sa Pán Ježiš dal úbohému vyhnancovi nájsť, aby mu dal okúsiť pravdivosť tých slov: „A ja vám dám odpočinutie!“

„Ja verím, že mu to Pán Ježiš dá!“ S týmito víťazne zvolanými slovami vstávala dievčina z vlhkej zeme.

„A ja myslím, že je už zvrchovaný čas ísť spať a nechcieť v jednej noci utratiť zdravie pre celý život pre blúznenie, ktoré sa i tak nehodí na rozumnú osobu,“ zaznelo ako odpoveď prísnym hlasom.

Dievčina sa Kozimu — keď sa tak znenazdania objavil pred ňou a tak akosi prísne a chladno pozeral — temer zľakla.

„Veď už idem, pane,“ preriekla pokorne; „a dobrú noc!“

„Dobrú noc!“ znelo už miernejšie, hoci ešte vždy chladno, ale dievčina si to v svojom zamyslení nevšimla.