ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jesenný podvečer skláňal sa nad svetom. Hmly padali po horách i dolinách; šelest opadajúceho lístia miešal sa so šumom skláňajúcich sa borín a s hučaním horskej vody, ktorá sa zatáčala okolo záružanského mlyna ako had, a potom letela dolu lúkami a peknou dedinou.

Bola nedeľa. V krčme hrala muzika; tam tančila mládež, ktorá dnes dopoludnia počúvala v kostole vážny odsek Slova Božieho, hovoriaci o súdnom dni a spievala tam:

„Když ten přijde poslední den…“ ^[9]

Kto z nich myslel teraz na súdny deň? Veď to bolo ešte ďaleko! A však nikto ešte stadiaľ neprišiel a nemohol povedať, kedy to bude.

Nad splavom pri mlyne v tôni borových krov, sedel nemý Ondrej a čítal, ako to bola jeho obyčaj. Naraz padol mu do knihy tieň, prinútil pozrieť hore. Pozrel, a trvalo dlho, než oči odvrátil.

Na lávke, dolu do dediny zahľadená, stála dievčina, akej v tomto kraji dosiaľ nevidel. Nebola krásna, ako mnohá z tých, ktoré si tam dole srdce mladíkov okolo prstu otáčali, nie — ale pekná bola, lebo bola mladá, svieža. Zdala sa i smelá i dobrá — a taký mala výraz na tvári, aký tu nikto nemal. Zdalo sa, že by ona snáď jediná v tom kraji mohla smelo povedať: „Som veľmi šťastná.“ Jednoduché panské šaty jej pekne slušali, hoci ju tak nezdobili, ako krášlili vyšívané kroje a party mladé dedinčanky.

Dívala sa dolu. Naraz akosi osmutnela a tak pozrela na nebo, akoby sa chcela čosi opýtať a dačo vyprosiť.

Mladík, až v tej chvíli odtrhol pohľad z jej tváre, keď sa obrátila, a boli by sa im oči stretli.

Pozdravila sa. Jej hlas bol práve taký milý, ako celý jej zjav.

„Prosím vás, milý priateľu, je toto záružský mlyn, pána Kozimu?“

Rumenec šľahol mladíkovi do líc, keď zase mlčky prikývol, no aby ho rozumela, položil si prsty na ústa, zakrútil hlavou.

Neporozumela. „Nemám tam snáď ísť? Som Anna Somorová; moja babička býva u pána Kozimu, idem za ňou.“

Vyňal z vrecka malý zošit, napísal: „Čakajú vás“ — a podal jej.

„Nemôžete snáď hovoriť?“ spytovala sa ho súcitne.

Prisvedčil.

„Ó, nesmúťte,“ položila mu ruku na plece; „Pán Ježiš všetky veci dobre učinil. On hluchým rozkázal počuť, nemým hovoriť. Keď Ho budeme prosiť, On aj vás ešte môže uzdraviť.“

Bolo vidno, že ho jej slová dojali. No nemohla ďalej hovoriť; pred mlyn vyšla babička Somorová, vnučka ju zazrela a ponáhľala sa zvítať.

Sľúbila starena Kozimovi, že vnučke nebude spomínať jej poblúdenie, že ju nechá v pokoji privyknúť v cudzine. Obzrela si dcérino dieťa zo všetkých strán; dávno ju nevidela. Nebadala nič zvláštneho, len že krv nie je voda, a že sa jej staré srdce zahrialo v objatí mladosti.

Vnučka odovzdala pozdravy z domova. Keď vstúpili do mlyna a postretli mlynára, privítal tento novú obyvateľku svojho domu s vážnou prívetivosťou.

Hoci už bolo neskoro, dali jej olovrant; veď celý deň od rána putovala pešky a nemala mnoho v uzlíčku.

Tak prišla Anna Somorová do záružského mlyna a do Záružia.

Ba až bude stadiaľto odchádzať, či tiež tak nik o tom nebude vedieť, len tie háje a tá voda, ktoré ju svojím šumom vítali?