ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prišiel advent. V mlyne sedeli jeho obyvatelia okolo dubového stola, rôzne zamestnaní. Babička s Annou priadli; Ondrej čosi kreslil na papieri, učni párali perie, a mlynár čítal noviny. Naraz otvoria sa dvere a vbehne richtárov paholok, aby pán mlynár prišiel k nim, majú mu čosi od úradu oznámiť.

Anna pozrela na mlynára a postrehla pohľad, ktorým sa podíval na Ondreja. Bol to divný pohľad; ešte divnejší výraz zastieral mládencovu tvár, ktorá i napriek múke, ktorá ju pokrývala, nápadne obledla.

Ondrej vstal akoby sám mal vôľu ísť; potom si bezvládne sadol; a keď mlynár s paholkom odišli, vyšiel i on do spoločnej izby, ktorú obýval s mlynárom. Učni po chvíli odvolaní babičkou vyšli za ňou do maštale.

Dievčina zostala sama. Hľadela na dvere, ktorými Ondrej zmizol zdalo sa jej, akoby jej dakto privolal: „Choď za ním!“

„Prečo?“ myslela, „a ako by som išla, veď sa to mne nesluší!“ No akoby ju káral ten, ktorý „prišiel, aby hľadal a spasil, čo bolo zahynulo“. Vstala zmužilo a vyšla.

V izbe horelo svetlo. Ondrej sedel pri stole, obrátený chrbtom ku dverám; hlavu mal položenú na rukách a plakal.

Potichúčky pristúpila k nemu. „Ondrej, neplačte, povedzte mi, čo vám chýba?“

Strhol sa, pozrel do nežnej, sesterskou sústrasťou zastretej tváre, hnul perami, akoby chcel dačo zavolať, a znovu sklonil hlavu s hlasným zaplakaním.

„Nežiaľte tak veľmi,“ zaplakala s ním; „verte, Pán Ježiš vás veľmi miluje. Ó, keby ste v Neho chceli veriť a Jeho prosiť, On by vám aj reč vrátil.“

Ustal v plači, a ona tým povzbudená povedala mu v krátkosti pár slovami všetko, čo mu už dávno chcela povedať o Ňom, ktorý prišiel, „uzdravujúc každý neduh a každú chorobu medzi ľuďmi“. A keď aj ten najväčší hriešnik prišiel k Nemu a bol telesne chorý, On nielen že mu odpustil, ale ho aj uzdravil.

Pozdvihol hlavu a hľadel do jej tvári žiariacej presvedčením. Dačo ako zásvit nádeje prelietlo mu obličajom.

„Požičajte mi, prosím, vašu Bibliu,“ žiadal ju znakmi.

„Ó, ako rada!“ Odbehla a o chvíľu mu ju priniesla. „Kto uverí, nebude odsúdený,“ povedala odchádzajúc, a zanechala ho so svojím pokladom samotného.

Mlynár prišiel pozde. Bol akýsi zamyslený; Anna videla, že pohľadom hľadá Ondreja. Povedal všetkým: „Dobrú noc!“ a vnišiel za ním. I oni utiahli sa na odpočinok.

Anna dlho nemohla spať; modlila sa za dve duše, o ktorých bola istá, že ich Pán Ježiš začal hľadať. Jedna bola tam za potokom v osamelom domku, a druhá v najbližšej blízkosti.

Na druhý deň skoro ráno odišiel mlynár aj s Ondrejom do mesta Z. Kozima nehovoril viac, len že tam majú prácu; a nikto nemal práva pýtať sa ďalej. Naspäť vrátili sa až večer, oba dobrej vôle. A Ondrej vrátil Anne Bibliu, pričom jej ukázal novú, ktorú si tam kúpil od kolportéra.^[16]

„Chcem mať svoju, vaša by vám chýbala.“

Dala sa Anna do svojej práce, ktorú počas opatery zanechala; šila pilno. Ale je to pravda, že keď človek začne a chce v ľuďoch slúžiť Bohu, otvára sa mu príležitosť na všetky strany.

Počula dievčina, že susede ochoreli dve deti; pomohla jej ich opatrovať, zvlášť prebdela dakoľko nocí a Boh to dal, že deti ozdraveli. Žena sama svedčila susedám, že ich Anna Somorová vymodlila.

„Ba ako sa vám to ona môže tak modliť?“ uvažovali. „Ani si knižky nevezme; všetky tie modlitby zná spamäti.“

Dievča Kohnovej sa prišlo pozrieť na choré deti, keď bývali vedľa seba; rozprávala, že je jej matka zase veľmi chorá. Podivili sa ženy, že Anna ešte aj k tej židovke išla. Židovka mala lekára, a ten povedal, že ak ju dobre neopatria, nevyjde z choroby. Naprosili Kohnovci Annu, aby zostala, a ona nielen že zostala rada, ale popri opatere ešte jedno-druhé po dome poriadila. Neodvážila sa síce tým židom svedčiť o svojom Spasiteľovi, no oni videli, ako sa k Nemu v prosbách utiekala, ako v Jeho Slove čítala, a čo hlavnejšie, videli, že Ho celým srdcom miluje a poslúcha.

Vo svojej rodine prežívali prejavy lásky tohto dievčaťa.

Dovolili jej pozdejšie, aby im prečítala niečo zo Žalmov a prorokov, a mnoho o tom premýšľali, prečo je táto dievčina cele iná, ako ostatní záružskí obyvatelia.

Je pravda, bola mladá, zdravá, a preto snáď taká šťastná, že sa vždy len usmievala.

Keď sa židovke natoľko uľahčilo, že mohla Anna odísť, bolo Kohnovcom ľúto a teskno, že ju už v dome nemajú; všade im chýbala. Keby bola Anna vedela, aký dobrý vplyv na nich mala, akým dobrým, živým svedectvom bola najmä pre žida Kohna — svedectvom o láske Ježiša Krista, ktorého milovala a ktorému chcela v ľuďoch slúžiť — nebola by sa rmútila, že nemá schopnosti a sily priniesť ľuďom svetlo.

Ach, veď my tak často zabudneme, že nie vždy hovoriť, ale svietiť je nám prikázané, svietiť životom, skutkom, láskou!