ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Snáď v tom čase, keď on za sebou dvere mlynice zavieral, zaklepala už po tretíkrát Anna Somorová na dvere polozborenej chatrče, a keď sa nikto neozval, otvorila dvere a vnišla.

Ak bolo vidno biedu zvonku, vnútri panovala núdza na zaplakanie. V špinavých, snáď už rok nepraných perinách, ležala tam na starej posteli schúlená ženská postava. Z nízkeho začmudeného tla viseli nad ňou zaprášené pavučiny. Jediné dobrodenie bolo v tom, že iste vietor rozbil jedno zo špinavých okien, aspoň vnikal vzduch do tej dusnej, vlhkej, zápachom choroby presiaknutej diery — bo iného mena chyža nezaslúžila. Hlinená dlážka rozrytá, dávno nevymazaná; steny začmudené, orúcané.

Na okamih postála dievčina. Vidno, že zatajil sa jej dych v hrudi. V tom narovnala sa tá hromada špinavých handár v posteli, a devu premerali dve čierne, hlboko v ušpinenej tvári ležiace oči polotázavým hnevlivým zábleskom.

„Čo tu chce kto?“ zaznel chrapľavý, o boľavom hrdle svedčiaci, neprívetivý hlas.

„Prišla som sa podívať na vás a poslúžiť vám, čo treba,“ mierno, láskavo odvetila dievčina.

„Mne poslúžiť!? Nepotrebujem; budem vedieť za živa zhniť aj bez vašej pomoci.“

„Ale čo by na to povedal ten Pán, ktorý miluje mňa aj vás?“

„Aký pán, kto miluje mňa?“ zlostne skríkla chorá.

„Syn Boží, Pán Ježiš Kristus.“

Čierne oči upreli sa strnulo^[12] na jemnú tvár dievčaťa.

„Prosím vás nehnevajte sa na mňa, však ja som vám nikdy neublížila; som cudzia, bývam v záružskom mlyne ešte len krátkych štrnásť dní. Keby som bola vedela, že ste chorá, bola by som prišla prv; no dozvedela som sa až dnes.

Vy ste iste dlho chorá a zle sa vám leží; dovoľte mi, popravím vám posteľ,“ začala dievčina po chvíli, keď temer bezradno rozhliadla sa vôkol, neznajúc, kde začať a čo urobiť najsamprv.

„Ah, čo sa budete so mnou špiniť?“ nevrlo, ale už miernejšie bránila sa žena, a trvalo dosť dlho a stálo mnoho prehovárania, než konečne s biedou zviezla sa na starú, rozheganú stoličku a nechala dievčinu robiť posteľ.

Nebola tá práca maličkosťou; len pohľad na tŕním korunovaného, ubičovaného Spasiteľa uľahčil deve vykonať ju po prvý raz. Žalúdok sa jej obracal a temer pot vystupoval na čelo.

Konečne bola posteľ natoľko hotová, nakoľko sa dala postlať polozhnitou slamou a perím, ktoré bolo vlhkosťou celé do klbiek zbité.

Chorá nevrlo bez poďakovania hodila sa do nej, a dievčina musela odísť, ak sa ešte mala postarať o nejaký pokrm.

Pretože k stene obrátená žena ju i tak nepočúvala, odišla bez pozdravu.

Keď sa asi o hodinu vrátila s hrnčekom dobrej, teplej polievky, nemusela ju už tak dlho prehovárať. Chorá zjedla polievku hltavo a dala si bez protirečenia jedno-druhé poslúžiť.

No napriek tomu, keď jej dobrovoľná ošetrovateľka podávala pri rozchode ruku, spravila sa, že nevidí, a ani nepoďakovala.

„Keď srdce ľudské ranami ubiješ, leží v hrudi ako kameň,“ znelo dievčine v ušiach. O chvíľu stála nad splavom v hlbokom zamyslení.

„No, ako si pochodila?“ oslovil ju mlynár, prichádzajúc aj s Ondrejom od dediny.

„Povedali ste, pán Kozima, aby som chorej každý deň išla posteľ upraviť a doniesla jesť; no to nie je dosť.“

Dala sa mu rozprávať, v akom stave je posteľ chorej i celá izba. „Ona tam vskutku za živa zhnije.“

„Uložiť ju na čistú slamu, prikryť pokrovcom a posteľ očistiť, periny oprať,“ ukazoval Ondrej.

„Máš pravdu; keby žena chcela ísť, najlepšie bolo by ju vziať do našej komory, kým by sa jej očistilo. No ona sotva pôjde,“ mienil mlynár; „musí si Anna najprv získať jej lásku a dôveru.“

„Pán Ježiš mi istotne pomôže,“ zaradovala sa deva; „vy ste taký dobrý a chcete mi pomôcť.“

Lež kto opíše úžas, áno mrzutosť babičky Somorovej, keď sa dozvedela, o čo ide! „Takú vykričanú osobu vezmete si pod strechu?“ dohovárala mlynárovi. „Ženu nemáte, Ondrej je tiež tu; chcete sa ľuďom dať do zlých úst?“

„Nedajte sa vysmiať, Somorová!“ usmial sa mlynár jej horlivosti. „Za jedno, spravíme to tak, že každý nemusí vedieť, koho tu máme. Žena je chorá a taká príde naspäť do svojej chalupy; taký sprostý nie je svet, aby nás preto upodozrieval; a keby aj, za dobrý čin je hodno aj trpieť.“

Nuž čo mohla starena? Musela sa poddať.^[13] Najviac ju škrelo, že tá nešľachetnica ešte aj prosiť sa dala a dlho prehovárať, než to dobrodenie prijala.

Nuž asi o päť dní dostali ju konečne. Anna nabrala vodu — Ondrej ju sám nanosil — okúpala, učesala chorú, preobliekla do čistých šiat, ktorých ešte mala v truhle zásobu. Keď ju už tak videla v čistej komôrke ležať, až sa podivila, aká to bola pekná a ešte mladá ženská, len asi tridsaťročná. Krásne, čierne vlasy ako uhoľ, objímali bledú, prepadnutú tvár. Len tie čierne oči hľadeli tak smutno a temno do sveta, a pevno zovreté pery nechceli vysloviť slovo vďaky za úľavu a obľahčenie.

Keď vnišiel Kozima, aby ženu privítal — lebo v jeho neprítomnosti doviezol ju Ondrej s Annou na kravičkách — až sa podivil tej zmene.

„Nehľaďte na nás tak nahnevano!“ hovorí vážne. „Chceme vám dobre; až trochu vašu chalupu usporiadame, aby bola ľudskému príbytku podobná, zavezieme vás späť.“

„Čo ste ma nenechali na pokoji? Čo vás bolo do toho ako skapem?“

„Vy nemôžete skapať,“^[14] ohlásila sa Anna, „nie ste zviera; máte nesmrteľnú dušu, tá pôjde pred Boha.“

„Museli sme sa o vás postarať,“ doložil mlynár, „lebo všetci ľudia na zemi sú z jednej hliny, majú jedného Otca, Boha, a tak ste aj vy naša rodina.“

Žena hľadela za ním, keď sa dvere už zavreli; potom skryla tvár v poduške.

Nuž tak sa o chuderu začali starať všetci, ale babička Somorová aj keď uvarila všetko, čo žiadali, ona jediná neišla chorú pozrieť. Hnevala sa, že miesto toho, aby vnučka doma šila, plahočí sa v cudzom stavaní, a to v takom, ktorému sa každý na sto krokov vyhol. No, keby vedela, čo za prácu jej vnučka koná, netak by sa podivila, čo to dievča na seba vzalo.

„Všetko spravím,“ hovorila Anna obom mlynárom, ale tú zem nemôžem, tam by ani voz hliny nepostačil.“

Dva dni sa trápila v mlyne, kým oprala a presypala periny. Dobre, že len prišlo ešte krásne, teplé slniečko.

Keď na tretí deň zišla do chalúpky, podivila sa, že našla všetko pootvárané, aj okná čerstvo zasklené, aj dvere natreté.

Vnišla rýchlo a užasla. Neďaleko prahu kľačal Ondrej a dokončieval dlážku. Neboli na nej dosky cele nové, ale ešte pevné a čerstvo ohobľované.

„Ale Ondrej, kedy ste to spravili?“ zvolala radostne. Izbietka s čerstvo obielenými stenami, ktoré je dali toľko práce, vyzerala teraz i väčšia i peknejšia, a najpeknejší v nej bol od pilnej práce rozohriaty obličaj šuhaja s tým nečastým, zato teraz tým krajším úsmevom vôkol rtov. Deve sa zazdalo, že je v celom jeho zjave také čosi panské; i jeho ruky boli primalé na obyčajného robotníka, a jeho držanie bolo vojenské. Za pekne klenutým čelom muselo byť mnoho myšlienok.

Nepohovorili spolu ešte mnoho slov; teraz sa rozprávali posunkovou rečou. On chválil Kozimu, že bol taký šľachetný a dal dosky a opravil sám i dvere i okná, áno i sporák dal opraviť. Pritom on dokončieval prácu, ona umývala okná i tých dakoľko riadov, zbytok lepších čias.

Našťastie chalúpka ležala od cesty; málokedy išiel dakto okolo, i to by si musel zájsť, keby bol chcel vidieť, čo sa tam robí. Tak nik nemýlil oboch mladých ľudí v diele lásky, ktoré tak ochotne konali.

Lež kto popíše zadivený pohľad veľkých, čiernych očí chorej ženy, keď ju asi po týždňovom pobyte v mlynskej komôrke previezol Kozima naspäť do jej chalúpky!

Od voza až po posteľ išla už sama; pribudlo jej síl na tej dobrej strave, akú dostávala. Vo dverách zastala. V sporáku praskal veselo ohník; na stole pokrytom čistým obrusom ležali knihy a pecník čerstvého chleba.

Na stenách viseli kvetované tanieriky a pár hrnčekov, tak pekne zostavených, až radosť. Posteľ vysoko, čisto ustlaná. Nohy chorej kráčali po dlážke. Nie! Žene sa zdalo, že sníva. Dala sa doviesť dievčine, ktorá sa s toľkou láskou podnes o ňu starala, k lavici, sadla si na ňu, a vypukla v usedavý plač.

„Nechaj ju!“ hovorí Kozima. „Tými slzami srdce zmäkne, ty ešte zostaň, ja idem.“

No, keď chcel už odísť, zdvihla žena hlavu, vystrela ruku po ňom.

„Nechoďte; ešte som sa vám ani nepoďakovala za všetko.“

Podal jej ruku. „Rado sa stalo. Ale vy pôjdete už do postele, a Anna vám dá olovrant. Tak s Pánom Bohom!“

Ona zvonku ten prach z nej zotrela. Tak dobre som si to ja nepredstavoval. Nuž čo bolo možné, spravili sme; ale teraz čo ďalej? Nezdá sa, že by zomrela; keď ožije — ak cele neozdravie — ako bude žiť? Je ešte dosť mladá, bude pokračovať, v čom bieda a choroba prekážali? Snáď dopomohli sme jej k ďalšiemu hriešnemu životu; lebo pri jej minulosti čestného života pre ňu temer už niet. Postačí, keď človek prestal zle činiť a začal činiť dobre; ale v nej dávno mravnej sily niet. Čo stojí mňa život, ktorý vediem už roky, kde vládnem nad sebou ako víťaz! Takí ľudia nie sú schopní, sami si pomôcť. No akokoľvek každý človek je drahokamom a ten drahokam ležal v bahne; tá dievčina ho zdvihla. Kto by bol povedal, akú v nej dostanem pomoc; v nej driemu veľké myšlienky! Tak asi uvažoval mlynár na ceste domov.

Ale v obnovenej chalúpke ozývalo sa v horkom plači:

„Načo ste ma ratovali, načo! Cítila som, že už skoro bude po mne, a teraz cítim, že ozdraviem. No načo žiť, načo je mne žiť, takej samotnej, opustenej na svete!?“

„Nie ste opustená, my vás milujeme; keby nikto nie, ja vás milujem.“

„Vy ma milujete? Viete vy aj, aká som ja? Vy ste ešte nevinná; vás ešte nikto neoklamal, tak ako mňa oklamal ten, ktorému som verila tak, ako vy Bohu veríte. Bola som mladá, keď ma za neho vydali. No on potreboval veľa peňazí, lebo pil. Vedel, že som pekná, že sa ľúbim každému; tak nútil mňa, musela som druhých zvádzať; ja som mala z toho len trápenie.

Každý hovoril, že muža klamem, a keď som ho prosila na kolenách, aby ma nechal žiť ako poctivú ženu, bil ma, až som z toho ochorela. On sa upil a umrel; ľudia potom hovorili, že ja som ho utrápila svojím hriešnym životom.

Muži, keď nebolo viac nič na mne, tak sa odvrátili všetci a hanbili sa ma aj len pozdraviť. Ženy mi zlorečili a hoci už mesiace som chorá a konečne už ani vláčiť som sa nemohla, ani vody mi niktorá neprišla podať, alebo sa opýtať: „Žiješ, alebo nie?“ — až si prišla ty. Si ako anjel; nech ti Boh svätý, ktorému veríš a slúžiš, odplatí. Ale mňa si radšej mohla nechať zhynúť, lebo keď ťa vidím, veľmi mi je ľúto, že som ja chcela a nemohla, nesmela byť čistá a dobrá, že zo mňa spravili to, v čom dnes som.“

Nuž áno, dakedy človek chce niečo dobré vykonať, nejaký skutok lásky, a keď začal, nevie, kde prestať.

Neskončila sa práca Anny Somorovej skutkom milosrdenstva, dokázanom na vyvrhnutej sestre v ľudstve. Nechodila jej len dvakrát denne postať upraviť a obslúžiť ju, ach nie. Nosila si so sebou svoju drahú Knihu a čítala chorej, ktorá už pomaly povstávala z choroby. Mnohokrát jej čítala príbeh o žene hriešnici, ktorej Syn Boží odpustil, a o malomocnom, ako bol očistený.

Nechcela Dorka Zemanová, aby jej z mlyna posielali jesť. Mala pár zlatých, ktoré si odkladala na pohreb; za tie jej Anna musela kúpiť zásobu. Pomaly si už aj sama uvarila.

No niet nič tak tajného, aby nebolo zjavené; skadiaľ sa človek najmenej nádejá, rozšíri sa zlé i dobré.

Vyzradili učni u židovky Kohnovej, čo mladá tetička robí; dopýtala sa židovka, zvedela všetko, a rozniesla po celej dedine neslýchané milosrdenstvo ako mlynárovo, tak vnučky Somorovej. Začali sa ženy zaujímať o Dorku Zemanovú, ktorá — keď im už neškodila — prišla do zabudnutia. Vedeli, že vie konce a plachty vyšívať;^[15] vzali si zámienku, že sa idú opýtať, či by im nevyšila. Veľmi boli zadivené — nie tak chalúpkou, veď tú ony v jej veľkej nečistote nevideli — ale výzorom „nevernej Zemanky“, ako ju predtým nazývali.

Pripadala im taká tichá a smutná, že ešte jakživ takého smutného človeka nevideli. Hovorila s nimi len to, čo potrebovali; sľúbila, že bude vyšívať, aby len doniesli, že však to môže aj na posteli. „Čo sa s ňou robí?“ mysleli si. „Predtým bola taká, s každým sa vadila, a keď ktosi prišiel, len zazrela na neho, a teraz aká pokorná! No, však sa jej aj patrí byť pokornou; má nad čím žialiť.“

Potešila sa babička Somorová, keď jej ženy vnučku chválili; uzmierila sa s jej každodennými návštevami, a keď asi o dva týždne prišla sa jej Zemanka poďakovať, čo aj ona pre ňu učinila; prijala jej poďakovanie milostivo. Že neopomenula povedať pár ostrých slov nešťastnej žene, rozumie sa samo sebou.

„Máte pravdu, tetička,“ pokorne prisvedčila Zemanka, „ja som iste tá najhoršia žena v celej dedine, ale verím, že Kristus Ježiš aj za moje hriechy umrel na kríži.“

Na to nevedela Somorová, čo odpovedať; začala reč o husiach.