ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ba také sú tie dni a týždne na tomto svete, ako tá voda: Len letí a letí, a nik ju nemôže zastaviť. „Do mora, do mora!“ hučia jej vlny. Nuž tak do mora večnosti utekajú i tie týždne; než sa nazdáš, už je jeden preč. Len to, čo priniesli zlého alebo dobrého, to zostáva.

Aj v Záruží prešli štyri nedele od onej, kedy na lávke nad splavom zastala Anna Somorová. Všelijako prežili ich ľudia. Vykopali zemiaky, pozbierali ovocie. Ženy pustili sa do konopí a ľanu, a mužovia začali voziť drevo k remeslu na zimu. Každý mal práce, ani čo by horelo.

Aj u Kozimov jej mali, ale akosi im tak išla, ako ešte nikdy. Veľmi bolo poznať, že pribudli tu dve mladé, zdravé a pilné ruky.

Nevedela sa Somorová prenadiviť dcére, čo len proti svojmu dieťaťu má. Však dievča bolo ako srnka, také čerstvé, milé a veselé. Všetko, čo robila, bolo dobre. Že sa ráno a večer dlho modlila a vždy si zo Svätého písma čítala, z toho predsa nikto nemal škodu!

Zdalo sa starene, že ona nemá vnučku čomu učiť; však táto jej samej evanjelium Božie čítavala a tak tomu rozumela, že radosť bolo ju počúvať.

Dodržala Somorová sľub, nezačala vnučke ani spomínať tú novú vieru. „Však ona tu medzi nami zabudne, keď nikoho nevidí a nepočuje, kto by jej pripomínal.“

Hoci Anna do žiadnej práce nedala sa ponúkať, predsa jej najlepšie pristala do ruky ihla. Pošila Somorovcom, čo treba; vypožičal jej mlynár šijací stroj u židovky Kohnovej. Židovka bola už dávno chorľavá a bola Kozimovi dlžná; rada sa na taký spôsob zbaví dlhu.

Mužskí sa do Anny mnoho nestarali. Kozima hovoril málo, Ondrej nič; no žili spolu pekne v pokoji. Keď sa im dievčina, kde bolo treba, prihovorila, odpovedali jej prívetivo. Čo babičke ťažko padlo, to vnučka ľahko pochytila — totiž posunkovú reč.

*

Už všetko lístie opadalo i v sadoch i po horách, a v prírode osmutnelo ako v srdci, ktoré nikto neobveseľuje, keď všetci pomreli — keď raz horami spolu kráčali Kozima a Anna Somorová.

Boli na pohrebe v susednej dedine. Umrel tam nanáhlo jeden z meliačov,^[10] išiel ho Kozima odprevadiť; a že babičku bolela noha, tak vystrojila vnučku miesto seba.

Kráčali spolu mlčky; predtým hovorili o opustenej rodine zomretého. Nevidela zamyslená dievčina, že ju vážne mlynárove oči už hodnú chvíľu pozorujú, akoby ju chcel až na dno jej duše preskúmať.

„Anna, povedz mi pravdu, čo si si myslela pri tom pohrebe?“ prehovoril zrazu; a vážny, zvonivý jeho hlas vyrušil dievčinu a prinútil k náhlej odpovedi. Pozdvihla k nemu svoje láskavé, slzou zrosené oči.

„Myslela som, pán Kozima, že je to strašné zomrieť bez Krista, bez odpustenia hriechov, a odísť na súd nezmierený s Bohom.“

„Tak? A vieš to iste, že Lehotský tak zomrel? Máš ty právo, človeka takto odsúdiť?“

„Znala som Lehotského,“ hájila sa; „chodieval na jarmoky, bol veľký opilec, ruhač; jeho zlorečenie hrôza bolo počúvať, a zomrel náhle na porážku, nezmierený s vlastným bratom, a tak odišiel pred Boha.“

„Nevedel som, že si ho tak dobre poznala. Tak čo si si myslela pri tej pohrebnej reči?“

„Smiem vám povedať všetko, pán Kozima, čo som si myslela?“ Ružičky šľahli do deviných líc.

„Áno; to práve chcem.“

„A poviete vy mne potom, čo ste si vy mysleli?“

„Hm; — snáď,“ usmial sa trochu.

„Nuž ja som si myslela, že Slovo Božie čítať a pritom také lži rozprávať, je veľký hriech, a že celý ten pohreb bol veľkou lžou.“

„Anna, Anna!“ pokrútil mlynár hlavou; no kto by sa bližšie na neho díval, videl by, že je akosi milo prekvapený.

„Nehnevajte sa, že tak vravím;“ osmutnela. „Ale či nebolo tak? Žena plakala, nariekala, vykladala, ako čo by boli žili spolu v láske, a v dome často bola bitka. Zástup sa zišiel, akoby si chceli chudáka uctiť, a nikto ho nectil. Každý znal, kto a čo bol, a spievali mu pieseň:

„No, áno, dievča, to máš pravdu; bola to lož a komédia. No či len to? Na tomto svete je všetko lož a komédia.“ Trpký výraz pozastrel vážnu tvár mužovu.

„Preto hovorí aj Písmo: „Každý človek je luhár“, prisvedčila ona. Mne je vždy ľúto, keď si na to spomeniem, že aj ja som medzi tých luhárov patrila. Od detinstva rada som klamala. Bol to pred Bohom veľký, ohavný hriech; no ja som to nevedela, veď znala som Boha práve tak málo, ako tí ľudia tam, ktorí to dnes luhali.“

„A dnes už neluháš?“ Vážny mužov pohľad uprel sa priamo a prísno na tvár dievčiny.

„Nie; poznala som pravdu, Krista Ježiša; On ma vyslobodil.“

„Ty že si poznala pravdu? Ó, dieťa, to je veľká vec; to sa tak ľahko nemôže povedať! Len Boh je pravda, a kto môže tvrdiť, že Boha poznal?“

„Pán Ježiš povedal: „Kto vidí mňa, vidí Otca.“ Nehovorím, že by som už Boha dokonale poznala; ale poznala som Ho ako svojho Otca vtedy, keď som prijala Pána Ježiša, Syna Jeho milého, ako svojho Spasiteľa, keď mi odpustil hriechy a obmyl ma od prestúpenia svojou krvou.“

V horách stíchlo. Mlčky kráčali spolu: vážny, snáď mnohokrát už životom skúšaný muž, a mladá do života ešte len vstupujúca dievčina.

„Akú to knihu čítavaš každý večer pred spaním a každé ráno?“ začal po chvíli mlynár.

„Bibliu, pane.“

„A inú knihu nemáš?“

„Nie; mala som, ale mi všetko spálili.“

„Ja mám dobré knihy, môžeš si z nich vybrať; aspoň sa budeme môcť o niečom spolu rozprávať. Lebo hoci ty aj máš iné zmýšľanie a ja iné, máme predsa niečo spoločného. Videl som, že ty chceš slúžiť Bohu v ľuďoch; aj ja Mu chcem tak slúžiť. Inej služby Božej niet.“

„Nie; Pán Ježiš povedal: „Poď a nasleduj ma“ a „Neprišiel Syn človeka, aby mu slúžili, ale aby on slúžil.“ Rada by som sa Mu spodobala; len mám málo príležitosti.“

„Ak chceš niečo viac učiniť — a verím, že chceš — za potokom leží v biednej chatrči chorá žena, vdova, o nič horšia ako mnoho iných; — choď jej každý deň posteľ ustlať a vypýtaj od babičky, nech i pre ňu privarí.“

„A môžem ísť hneď?“ zažiarili oči dievčaťa.

„Pravdaže, keď chceš. I na dobré možno obrátiť slová Kristove: „Čo robíš, urob rýchlo.“ No prv, než by si išla poviem ti, kto tá žena je. Je to bývalá verejná milenka všetkých pred svetom ešte i dnes počestných mužov.

Raz bola takým nevinným, čistým stvorením, ako si ty dnes; ale podľahla snáď v prvom pokušení a stala sa tým, čo z nej spravili. Oni, ktorí ju pomohli zničiť, majú snáď všetci svoj rodinný kruh, ženu, deti. Ona je teraz osamelá, opustená, vyvrhnutá. Nečakaj, keď tam prídeš, že ťa s otvorenou náručou prijme. Keď srdce ľudské údermi natvrdo ubiješ, leží v hrudi ako kameň. — No tuším nemáš už vôľu ísť?“ — Mrak sa vynoril na mužovom čele.

„Ó, pôjdem, práve teraz pôjdem; no zhrozila som sa tej veľkej úlohy, akú mi ukazujete. Boh svätý stvoril túto moju sestru na svoj obraz; ľudia, diabol a hriech Mu tento obraz zničili, a Pán Ježiš posiela mňa vašimi ústami, aby som išla zotrieť to blato z Jeho obrazu. Nebojte sa, On mi to dá; a ja ju budem tak dlho milovať, až sa ten ľad v jej srdci roztaví.“

Už zmizla dievčina v húští za potokom, a ešte vždy stál mlynár, zahľadený za ňou, na tom mieste, kde ho nechala.

„Zotrieť to blato z Jeho obrazu“ — opakoval konečne a prešiel si rukou oči, akoby ho nezvyklé svetlo osvietilo. „Ako čo by sa to dalo. Keď človek prežil pokalený život, nič už nemožno odčiniť.“ — Mrak vystúpil mu na čelo, trpká strasť okolo pekne vykrojených pier. Pohodil hlavou a zamieril strmo^[11] k domovu.