ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A zase bolo nedeľné odpoludnie. Nad splavom stáli spolu majster s tovarišom. Ondrej s knihou v ruke, vybraný do hory, odobral sa od svojho dobrodincu a odišiel.

Mlynár stál chvíľku samotný, zahľadený za ním, no pozdrav ho vyrušil. Obzrel sa.

„Anna, to ty? Kam ideš?“ podával deve ruku.

„Za vami, pán Kozima.“

„Za mnou?“ zadivil sa trochu, pozrel skúmavo do oblednutej devinej tvári.

„Prosím, prečítajte si tento list!“ podávala mu papier. Poznal zďaleka písmo jej matky, a akosi sa zamračil. List nebol dlhý, a okrem pozdravu obsahoval len asi toto:

„Listy Annine sú kamdiaľ horšie. Ona sa u Vás nepopráva, ale kazí; a Vy tak o nej píšete, akoby bola nejakým anjelom.

Ktovie, čo si tí ľudia, u ktorých bývate, myslia o nás, že Vám ju tam nechávame.

Ja však ju doma nechcem; som rada, že máme pokoj s mužom; ale aby svet o nás zle nehovoril, našla som jej dobrú službu v Pešti.

Bola tu cez leto jedna pani z Pešti — židovka, je pravda — ale bohatá. Ktosi jej našu Annu spomenul, nuž sa prišla zjednať. Dá jej 20 korún mesačne — málo viac má u nás pisár — nech sa hneď tam od Vás vystrojí. Posielame jej peniaze na cestu, ktoré tá pani pre ňu nechala,“ atď.

Mlynár prečítal list a mal tuším vôľu skrkvať papier; miesto toho vážne pozrel na ticho stojacu dievčinu.

„Prišla som vám ukázať, pane, že už musím ďalej.“

„Anna, a ty pôjdeš?“ pristúpil bližšie.

„Nemám možnosti neísť, pane. Keby babička bola chorá a smela by som ju doopatrovať, vtedy by som mala výhovorku; takto niet príčiny zostávať. Čo ste pre dom potrebovali, všetko som už pošila, i tak dovolili ste mi mnoho času stráviť v službe Kristovej, najmä v posledné dni. Popraviť sa u vás nepopravím,^[31] to majú pravdu;“ usmiala sa pekne. „Na to by márne čakali. Domov snáď dlho nebudem sa môcť vrátiť. — Matka si žiada, a ja musím poslúchať.“

„A pôjdeš rada k tej židovke?“ Kozima hľadel ponad hory ďaleko doprázdna.

„Už som sa vpravila do tej myšlienky, opustiť tento kúsok zeme a tých milých priateľov, ktorých som tu mala, dá mi to Pán Ježiš, že pôjdem rada. Je mi jedno, kde Jemu v ľuďoch budem slúžiť. Že je to židovka, to ma nemýli; však spasenie je zo židov, Pán Ježiš aj ich miluje.“

„A tá práca, ktorú si tu medzi tými ženami konala?“

„Práca?“ podivila sa. „Neviem o nijakej.“

On usmial sa zvláštne. „Tak? Kto kriesil tie duše zo spánku, kto učil ich znať Krista?“

„Sám môj Boh to učinil, pane; a ak som Mu ja smela poslúžiť, bolo toho veľmi málo. Je pravda,“ preriekla zamyslene, „myslela som, že by sme mohli so Zemankou bývať; ona by vyšívala, ja šila, vyživili by sme sa a opatrili i tie sirôtky. Pekne som si to predstavila; no to je už tam.“

Mlynárovým obličajom preletel zásvit, chcel dač odpovedať. No na ceste skundolil sa prach, počuť dupot konských kopýt i neobyčajný v dedine hrkot kočiara. Kozima pozrel ta a mimovoľne zavrel ruku dievčiny v svojich. „Hostia nám idú, Anna!“ zavolal s márne opanovaným rozčúlením. „O tej veci, o ktorej sme sa zhovárali, ešte spolu prehovoríme; dotiaľ domov neodpovedaj. Ktovie, či nebudeš nám ešte veľmi potrebná, lebo radosť dakedy keď i neusmrtí, prináša veľký otras a zlé následky.“

Mlynár zišiel z lávky, zamieril na cestu, kde pred mlynom čo nevidieť zastal kočiar. Z neho zoskočil mladý, štíhlo urastený pán, a druhý už prešedivený vystupoval za ním.

Nik Anne nepovedal, kto sú; no srdce v nej temer zastalo pri myšlienke: Ondrejov otec a Eduard — ten horko oželený — prišli.

Nevedela v prvej chvíli, či by sa pre Ondreja rozbehla a či by ho radšej zadržala, veď od tohto stretnutia záviselo tak mnoho. V rozčúlení zotmelo sa jej pred očima; nevidela, ako mlynár privítal hosťov, ani že ich nižnou lávkou zaviedol do mlyna. Keď sa zbadala, zmizol — už i kočiar; obchádzal na môstok, aby mohol do dvora.

*

Znala Anna miestočka, kde sa Ondrej najradšej zdržoval. Zabudla, že babička by ju iste teraz potrebovala. Cítila veľkú potrebu dostať sa za ním a pomodliť sa s ním ešte raz, naposledy, a prv, než príde to pre neho také radostné prekvapenie, no i bolestné stretnutie. Túžbou poháňaná ocitla sa čo nevidieť v seči a touto na peknej, pozdnými fialkami zakvitnutej lúčke.

Tam na skale sedel Ondrej a čítal. Ako si ho slniečko osvecovalo, bol taký pekný. Mal na sebe nové mlynárske šaty; neuvidí ho otec v tých hrubých, ktoré nosieval. Otec mu je tu, Eduard je tu — a on nič nevie.

Ešte chcela deva len myslieť ako ho dostať domov, keď zdvihol hlavu a zbadal ju. Zbehol zo skaly; — stáli čo nevidieť spolu.

„Prišla som schválne za vami, Ondrej,“ vravela deva, keď vyslovil radosť, že aj ona vyšla si von do krásnej prírody. „Prosila by som vás, aby sme sa spolu pomodlili a poďakovali Pánu Ježišovi za všetku tú milosť, ktorú nám učinil a vložili sa znovu do Jeho rúk s tou vierou, že On je večná láska.“

Privolil ochotne; no jej slová ho predsa zarazili. Pokľakli spolu, a Anna modlila sa za oboch, ako to od Veľkej noci už častejšie urobili. Potom, keď zamierila kroky naspäť k domovu, šiel on mimovoľne s ňou.

Aby sa nedivil jej vzrušeniu, ktoré nemohla ukryť, dala i jemu prečítať matkin list a povedala mu, že sa už skoro rozídu, ona do služby v Pešti a on domov. No temer želela tento krok; mlynár chcel list len pokrkvať a on skutočne tak i urobil. Zdalo sa, že chce rozhodne protestovať; no zrazu akoby sa bol zbadal, zvesil hlavu v trúchlivej oddanosti, ktorá sa zračila na jeho tvári.

„Pôjdeme rovnako do väzenia,“ vravel posunkami. „Vy z týchto hôr do zaprášeného tesného mesta, a ja kam patrím. Ďakujem vám, že ste sa so mnou prišli pomodliť, a pripomenuli, že Pán Ježiš je vždy dobrý, i keď nás povedie takou cestou, po ktorej sa nám bude ťažko kráčať. Bo mne je tá myšlienka na neunesenie, že i život by som chcel za vás obetovať, a nič nemôžem, len prenechať vás v Jeho rukách, ktorému nesmiem nikdy nedôverovať.“

Zrazu počuť zdiali kroky. Šuhaj zastal, pozrel smerom, kam i deva hľadela, a tu akoby ho dakto bol po hlave uderil, tak sa potočil, vystrel ruky oproti mužovi, ktorý — náramne bledý — a bezvládne sa opieral o paličku.

„Ondrej, pozri,“ zavolal v tom Kozima, ktorého Anna až teraz videla, „kto ťa prišiel navštíviť!“

Už sa zdalo, že vrhne sa šuhaj — ktorý bol už o dva kroky pokročil dopredu — do vystretého otcovho náručia; ale pohľad zablúdil ešte ďalej, a tí, ktorí počuli, nikdy nezabudnú výkrik, ktorý vyrval sa z hrudi, oddychujúcej tak prácne, akoby sa musela rozskočiť prílišným návalom citu. Ach, veď spoza stromov vystupovala ešte jedna postava, tá istá, ktorá kedysi tiež tak stála medzi stromami, keď ju Ondrejove oči posledný raz uvideli a videli padať ako strom podťatý smrtiacou sekerou.

„Otmar, ja som to skutočne; či ma nepoznáš?“ zavolal svieži, aj keď trochu citom zadrhnutý hlas.

V tej chvíli tvár nemého šuhaja temer zmodrala. „Eduard!“ skríkol; oči sa zavreli, hlava klesla späť. Nech nepriskočí mlynár, šuhaj padol by na zem. Takto zložili ho — ochranca i otec — pozorne do zelenej trávy.

„Otmar, syn môj!“ náruživo zaplakal otec.

„Priateľ môj, pozri, prebuď sa!“ volal aj bývalý kamarát.

Opodiaľ stojaca dievčina pozrela na šuhaja na smrť bledého, ticho bezhlasne ležiaceho a temer sa jej zmocnila túžba, aby už neotvoril oči.

No jej pohľad padol i na mlynára; zľakla sa výrazu jeho tváre. Ani chýrečný kapitán, ktorý vidí, že jeho vinou nádherná jeho loď dostala trhlinu a padá do bezodného hrobu, nemohol by sa so studenejšou zúfalosťou podívať za svojím zničeným dielom, ako hľadel on na šuhaja. Ó, veď keby Ondrej zomrel, vtedy Kozima bude príčinou jeho smrti! Ach len to nie!

Všetko ostýchanie padlo z dievčiny; pristúpila ku Kozimovi, položila ruku na jeho studenú ruku. „Prosím, zaneste ho domov; tam ho s pomocou Pána Ježiša vzkriesime,“ preriekla s určitosťou viery.

Kozima zadržal sa jej ruky, ako obor — blízky utopenia — malej trstiny. Oba páni pozreli na ňu. Nemali kedy diviť sa, kto je a čo prišla, oni poslúchli.

Dobre len, že mlyn je už blízko; i tak tá cesta akoby celú večnosť trvala srdciam, než položili zdanlivo — alebo skutočne, nikto nevedel — mŕtveho šuhaja na jeho posteľ a začali ho kriesiť k životu.