ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Svitol Veľký piatok.

Nad horami stlali sa hmly, padali do dolín, a keď ich ožiarilo slnce spoza mrakov, rozprestreli sa nad svetom, skoro už jarným, ako zlaté záveje, utkané pre kráľovskú nevestu.

Temný zvuk veľkého zvona hlásal že umrel, umrel za ľudské viny ten jediný, čistý, svätý Syn Boží a človek, Ježiš Nazaretský.

Pred hájom, neďaleko svojej chalúpky, stála Zemanka a dívala sa na ten svet okolo seba. Bola už vystrojená do kostola; čakala na Annu, že pôjdu spolu, ako sa boli dohovorili, a pritom myslela na tie udalosti, ktoré si práve čítala.

„Vtedy vzali Ježiša a viedli.“ Ba tak sa jej to sprítomnilo, ani čo by teraz, dnes tou cestou, ktorá sa pred ňou hadila, tam od dediny išiel ten zástup, ten strašný sprievod. Medzi ním dvaja zločinci, každý ťažké drevo na pleciach, a v popredí On, Ježiš.

Predstavila si Ho v tej tŕňovej korune, obličaj celý modrý, krvou podbehnutý a zaliaty. Predstavila si, ako za Ním, celým ubičovaným, zostávali krvavé stopy, kade išiel, a ľudia si tú krv nevšímali, oni stúpali po nej. On nevládal pod tým bremenom, a keď padol, oni sa Mu posmievali. A ten muž, ktorý potom niesol Jeho kríž, robil to tak nechutne a len z prinútenia.

Zemanka nebola Písma znalá; tejto zimy po prvý raz čítala Nový Zákon. Jej nebola história utrpenia a Ježišovej smrti taká všedná a stará, ako iným ľuďom; preto robila na ňu hlboký dojem. Ona cítila s Ježišom tú bolesť, tú potupu, to pohanenie. A keď si pomyslela, že dnes je tak piatok, ako bol vtedy — aj každý piatok pripomínal tú udalosť a tú smrť — ako dobre, že ľudia zasvätili aspoň jeden piatok pamiatke toho utrpenia, aby aspoň tento jeden deň premýšľali, čo to Jeho stálo, aby oni nemuseli večne zahynúť.

Zdalo sa jej, že to bolo dnes; i to, ako Jeho na kríž pribili, a ako tam visel v hrozných mukách a v hroznom smäde.

Ba ako len bolo tej Jeho matke a tomu Jánovi pri Jeho umieraní?

„Až prídeme ta hore,“ povedala Anna, „my sa jej potom opýtame.“

Ba či sa kedy dozvieme, ako bolo Jemu, keď zomieral za mňa, ach, za mňa za moje hriechy a neprávosti?!

Zemanka zastrela si tvár oboma rukami, dve osamelé slzy hlbokej ľútosti skanuli jej po tvári.

„Čo ti je, čo plačeš?“ ozvalo sa za ňou.

Spustila v okamihu ruky. Pri nej stojí — kde sa vzala, kde nie — staršia žena, sedliačka z dolného konca. Nie je ešte sviatočne oblečená, a na zvráskovatenej, opadnutej tvári vidno, že má akési trápenie.

„Kde ste sa tu nabrali, tetička?“ prívetivo pozdravuje Zemanka.

„Ach, len tak som vyšla za tebou, či tej našej neveste ušiješ tie rukávce do nedele?“

„Ušijem tetička; no vy ste tuším akási zarmútená.“

„Veru nie som veselá. Ale prečo si ty plakala?“

„A či neviete, aký máme deň?“

„Ná — viem; čo by som nevedela!“

„A či ste zabudli, ako musel Syn Boží umierať — a to dobrovoľne? Nebol by musel — ale za moje a vaše hriechy!“

„Ba, Betka, keď ja to len nijako nemôžem rozumieť, prečo On za mňa umrel. Však som to od môjho detinstva počúvala, aj v kostole o tom kážu, no ja nijako nemôžem rozumieť: čo ja z toho mám, že On tak strašne umrel?“

„Ani ja som tomu, tetička, donedávna nerozumela, ale dnes už viem.“

„Čo vieš, Betka?“ Žena chytila Zemankinu ruku pevne medzi svoje upracované dlane.

„Viem, že som — ako tá žena, ktorá to so slzami Jeho nohy umývala — že som veľmi hriešna, že by som musela večne zahynúť, ale že On umrel a bol potrestaný za tie moje hriechy, za ne zabitý, za mňa zabitý. Priam akoby v našej dedine kohosi na smrť odsúdili, a druhý by sa dal za neho obesiť. Naučila som sa jednu výpoveď z Písma: „Ktorý to neušetril vlastného Syna, ale ho ta dal za nás za všetkých.“ Boh Otec neodpustil Pánu Ježišovi; zato odpustil mne.“

„Veríš tomu? Vieš, cítiš to, Betka?“

„Áno, verím tetička; krv Ježiša Krista, tá, čo to v onen Veľký piatok tiekla na kríži na Golgote, očisťuje nás od každého hriechu.“

„Betka — však sa nenahnevaj, že ti to poviem — však to, čo si robila, jakživ nenapravíš; ako môžeš veriť, že ti odpustil?“

„Tetička, ani ten lotor na kríži už nič nenapravil, a keď umrel, išiel s Pánom Ježišom priamo do raja. A tá žena hriešnica už jakživ nenapravila, a On jej odpustil a oslobodil ju, takže ďalej nemusela hrešiť.“

„To by teda predsa to bolo, čo môj starý hovorí, že ich Kozima učí: Prestaňte zle robiť a začnite dobre robiť.“

„Nie, to nie je to,“ zakrútila Zemanka hlavou; „ja som už bola prestala zle robiť, a keby som aj bola chcela začať dobre robiť, nemohla som pre to, čo sa bolo stalo. Moja nevinnosť bola utratená; mňa tlačili hriechy. Ja som bola ako chorý človek; darmo by si mu hovoril: Prestaň už byť chorý a začni robiť. Chorý človek potrebuje lekára a liek, a hriešnik potrebuje Spasiteľa a tú Jeho krv, aby ho očistila a uzdravila. — Ja vám to neviem vysvetliť ani povedať lepšie. Ale keby ste si kľakli a prosili: „Pane Ježišu, prijmi ma na milosť a očisti, zmaž moje hriechy,“ On by to iste urobil.

Druhá výpoveď, ktorú som sa tiež naučila, znie takto: „Keď vyznávame svoje hriechy, verný je a spravodlivý, aby nám odpustil hriechy a očistil nás od každej neprávosti. Keď povieme, že sme nehrešili, robíme ho lhárom, a niet v nás jeho slova.“

No Anna už ide; pôjdeme do kostola. „Vy nepôjdete?“

„Nemôžem, naši pôjdu; ale, dievka moja, toľko mi ani v kostole nepovedia, ako si mi ty teraz poradila. Ja sa poza humná vrátim.“

*

„Chorý človek potrebuje lekára a hriešnik Spasiteľa,“ opakovala si žena, keď sa poza chalúpku samotná poberala domov. „Teda to je tak,“ myslela žena, „aby mohol človek začať dobre robiť, musí to, čo popáchal, byť najprv zaplatené; a Ježiš Kristus na Golgote svojou krvou zaplatil za moje viny. No ja som Ho ešte nikdy za odpustenie neprosila, ani Mu všetko nevyznala; ale vyznám, nech len sa vrátim domov.“

Nuž vrátila sa žena domov, našla dom prázdny, zostala so svojím Bohom sama a išla k Pánu Ježišovi, a pretože On obťažených volá a sľubuje, že toho, kto k Nemu príde, nevyvrhne von, tak ani ju nevyvrhol.

Keď sa sedliak i s deťmi vrátil z kostola, stál už obed na stole, a gazdiná vítala domácich s radostnou tvárou.

„Veru sme radi, že vás už raz vidíme veselú, mamička!“ prihovorila sa jej nevesta.

„Ach, deti, keď by v horách človeka privalil voz dreva, a prišiel by dobrý človek a strhol by tú ťarchu z neho, aj ten by bol veselý. Na mojom srdci ležala ukrutná ťarcha; no Syn Boží ju sňal. Už viem, prečo my tento deň svätíme; lebo na Veľký piatok umrel ten Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta, a sňal aj moje.“

Nerozumela rodina; popozerali jeden po druhom. Hoci počuli celé pašie^[23] aj kázeň, predsa nevedeli, že Syn Boží aj za nich umrel, aby ich spasil — nie po smrti, ale dnes — že tá obeť tam a tá bolestná smrť nebola len udalosťou, ktorá sa dávno stala a pre dnešok už nemala platnosť, ale že to bola obeť pre všetky časy, pre všetky veky, všetky pokolenia a národy až do skonania sveta.

Medzitým vracali sa z kostola i obyvatelia zo záružského mlyna, a Zemanka s nimi. Boli okrem starej Somorovej všetci: Kozima, Ondrej, Anna i učni; ale išli dnes akísi zamyslení, ani sa jeden s druhým nezhováral. Zemanka pozerala po nich; prihovorila sa učňom; tí jej akosi nesmelo odpovedali, hľadeli bokom na mlynára, ktorý — proti svojej obyčaji — nepovedal ani slova. Lebo hoci bol Kozima človek vážny a málo hovoril, predsa, keď išiel s ľuďmi, tu sa srdečne pozhováral. Musel mať na to dôvod, prečo dnes mlčal. Anna sa zdala — už keď do kostola išli — veľmi zabratá v myšlienkach. V kostole nespievala; Zemanka to videla, cítila, že sa po celý čas modlila. Žene sa zdalo teraz, že sa v mlyne čosi prihodilo, o čom nikto nebude hovoriť.

Nuž áno, prihodilo sa hneď zavčas rána čosi medzi majstrom a tovarišom. Išli spolu po raňajkách do hája; ako v jeseni častejšie chodievali. Keď sa vrátili — a neprišli spolu — mal Ondrej tvár veľmi smutnú a oči uplakané, a Kozima sa tuším na neho hneval. Oba nezbadali, že v háji neboli sami, že si tam učeň rezal prútiky na korbáč a počul, ako Kozima povedal Ondrejovi:

„Divím sa ti, že si sa tak zabudol a vyrozprával si pred dievčaťom, čo sme tak starostlivo ukrývali.“

Nato Ondrej čosi odpovedal.

„Ťarcha, ťarcha!“ namrzel sa Kozima; „teraz, pravda, bude menšia! Keď sme si bez rozvahy naložili ťarchu na plecia, tak máme mať dosť mužnosti, vedieť ju i niesť!“

Ondrej prudko zakrútil hlavou a učeň z jeho znakov vyrozumel:

„Ja ju nevládzem uniesť!“

„No tak, keď si ty zrušil svoj sľub, ani ja môj ďalej nemusím držať! Po Veľkej noci napíšem tvojmu otcovi, nech si príde pre syna. Domnieval som sa, že sa mi podarí zachrániť a vrátiť užitočného človeka ľudstvu, no slaboch nikdy nebol by užitočný; bude dobre, keď sa ta vrátiš, skadiaľ si na čas vyšiel. Škoda ďalšieho odriekania, keď nedovedie k cieľu.“

Mlynár vravel tak studeno, že učňa až mrazilo. Nechcel by, aby takto hovoril k nemu majster; bál by sa ho.

Ondrej na to už nič neodpovedal; len nohy akoby sa pod ním podlomili, sadol si na odťatý peň, sklonil hlavu do rúk, a keď mlynár bez toho, aby sa bol na neho obzrel, odišiel, hodil sa pri tom pni na kolená, objal ho, položil hlavu naň a tak plakal, že učeň by si najradšej poplakal s ním.

Kam ho to chcel majster poslať, a prečo? Čo urobil? Veď bol taký dobrý a poslušný!

Nuž chlapcovi nik nedal odpovede; on zdôveril sa spoluučňovi a Anne Somorovej, že sa pán majster na Ondreja hnevá, a že Ondrej plakal.

Hoci pri obede Kozima hovoril so všetkými tak, ako obyčajne, necítil sa nik dobre, okrem babičky — lebo Anna chlapcom povedala, aby jej nič nehovorili.

Vedeli, že nie je všetko, ako by malo byť a tiesnilo ich to.