ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prešli asi dva týždne po Veľkej noci. Príroda obliekala si už ten najkrajší oblek. Kde aký sad a nad výmoľom kríček tŕnia, všetko kvitlo. Záružie vyzeralo ani záhrada; aj okolo mlyna samá vôňa a spev vtáčat.

V mlyne samom akoby tá jar do každého srdca vtiahla. Mlynár bol veselý, a keď i mnoho nehovoril, ale tak chvíľami na všetkých pozeral, ako hľadievajú ľudia, ktorí alebo čosi dobré čakajú od kohosi, alebo to dobré sami dakomu chcú pripraviť. „Náš majster omladol,“ hovorila Somorová ženám.

Ondreja už učni nevideli plakať; zdalo sa im akoby to ani on nebol, tak mu chvíľami oči žiarili. A keď sa podíval von do prírody naplnenej spevom, hoci ústa mu boli nemé, visela na nich ustavičná pieseň. Videl si: srdce v ňom spieva. Za tie dva týždne, akoby mu bol ktosi sily a zdravia prilial, tak mu opadnutá, obyčajne bledá tvár zrumenievala. Divili sa ľudia, kde len nabral tých spisov, čo medzi nimi rozdával, keď prišli s melivom.^[27] Ba ponosil do niektorých domov Biblie a Zákony^[28] ľuďom, ktorí ich nemali, a nabádal ich, aby čítali a modlili sa. Keby nebol taký dobrý mlynár, povedali by aj o ňom, že sa pomiatol.

Veď také čosi nezvyklé išlo po dedine. U hrobárov začali oba starí pridŕžať mladých k Slovu Božiemu; u sedliaka na dolnom konci aj matka aj nevesta len pred každým Boha chválili; mladšia nevesta sa na to hnevala, tým viac, že už aj tatíčko, aj jej muž začali v Písmach sedieť. Spolu so švagrom na tie nové poriadky hromžili.

U hájnikov — tam stará hájnička na Veľkú noc ochorela, a tak v tej chorobe každému svedčila o Božej láske a hovorila, ani Sväté písmo. Žena bola dobrá, statočná, s každým sa zniesla, každý ju od mladosti mal rád, za veľmi pobožnú platila; — nevedeli ľudia, čo len na sebe našla takého, že len o veľkých hriechoch a o veľkej milosti Božej rozprávala.

Jej starý si už len k nej sadol, čítal jej Bibliu a postilu, a utieral si kedy-tedy zaslzené okuliare. Opatroval si ju, ako len mohol. Nerád by bez nej na svete ostal; žili spolu v láske v zlých i v dobrých dňoch od mladosti. Neraz ho od zlého odviedla, a preto jej veril a prosil Boha, aby sa aj on k Nemu tak mohol vrátiť, ako ona, aby tam nemuseli byť rozlúčení, kam sa ona s takou radosťou strojila.

Anna Somorová chodila starenu navštevovať; učila jej vnučky, ako môžu babičke niečo lepšie pripraviť. Chodila k nej i Zemanka, aj obe sedliačky z dolného konca, aj hrobár, a niekedy bola izba plná žien. No prišli aj mužovia, a keď starenka nič iné si nežiadala, len zo Svätého písma počuť, čítali jej ktorý-ten, ostatní museli počúvať, a sami sa tomu divili, že tak radi počúvajú. Nosili si aj tie spisky, ktoré im nemý Ondrej dával, porovnávali s Bibliou; prisviedčali, že však je to veru tak, a mnoho o tom hovorievali.

Lež poďme naspäť do mlyna, že tam akoby tá jar bola vtiahla. Vidno to i na babičke, najmä na tom, že už na priateľstvo vnučkine so Zemankou neharusila,^[29] ba začala sama ženu mať rada. Rada sa s ňou pozhovárala, a nevedela sa nadiviť, ako je to možné, že táto predtým tak nešľachetná osoba tak teraz Boha pozná a poslúcha.

Vzala si Zemanka dve opustené sirôtočky k sebe. Keď jej Somorová dohovárala, načo si takú starosť na hlavu berie a čím ich chovať bude, dala jej takú odpoveď, že musela uznať. „Keby mi, tetička, muž bol moje deti odumrel,^[30] musel by nás Pán Boh tiež vychovať; tak On i tie sirôtky chovať bude. Keď som vyzdravela — som ešte mladá — musím čosi robiť, čomusi a komusi žiť. Mám, chvála Bohu, dosť roboty, keby som len stačila. Staršie dievčatko je už 7-ročné; keď zo školy príde, čo-to mi po dome poslúži, donesie, nemusím všetko sama; a to menšie ma toľko nezabaví. Celý deň sa pri mne ihrá s kúskom handričky. Šaty, keď svoje periem, operiem aj tie detské. A, tetička moja, keby ako ťažko bolo, mám veľkú radosť z toho, že smiem tie deti viesť k Pánu Ježišovi, že z nich raz nevyrastú také hriešnice, akou som sa ja stala.“

Nuž Somorová uznala; mala ešte všelijaké veci po deťoch poodkladané, pohľadala v truhle; dala ona, dali aj druhé ženy, mohla Zemanka svoje sirôtky na dlho zašatiť. Anna jej pomohla poprešívať; vyzerali potom ako zo škatuľky.

Aj na Anne videl si tú jar; jej i tak jasné, dobré oči pozerali ešte jasnejšie; na každého sa usmievala, každému dala dobré slovo: „Taká je“ — myslela babička „ako to slniečko Božie, ktoré všetkých ľudí rovnako hreje.“

A predsa boli chvíle, kedy práve ona — Anna — sedávala alebo stála nad splavom akoby ju čosi trápilo, čo nijako nemohla od seba odohnať.

Ach, nebolo ľahko s Ondrejom žiť; vidieť ho takého šťastného, vedieť, že len preto je ešte tu, pretože to mlynár na ňom vyžiadal, aby mu teraz neodchádzal, keď má tak mnoho meliva. Ako rada bola by Anna povedala: „Ondrej, pán Kozima nie je taký sebecký, že by vás pre svoju prácu zdržoval; on má veľké, krásne úmysly!“ Alebo keď spomenul pred ňou žalár, aký ho čaká, a zneuctenie, ktoré padne tým na meno jeho otca, sotva sa zdržala, aby mu nepovedala: „Never, si slobodný.“

Vedela, že on si predstavuje svoju budúcnosť, že je hotový trpieť a trpieť; a ona nemohla ho uistiť, že trpieť nebude. Ach, a najmä keď spomínaval — a robil tak dosť často — veľký svoj hriech, keď žialil, že zomrel Eduard Záhorský s Bohom nezmierený, ó, vtedy si musela obe ruky na pery pritisnúť, aby nezvolali: „Never, Eduard žije; nie si Kainom. Ešte mu môžeš vydať svedectvo, môžeš ho volať k Pánovi!“

Ach, bolo to ťažké sebazaprenie; len pohľad na Kozimu, ktorý kedy-tedy podíval sa na ňu tak, akoby opakoval: „Ja ti verím,“ dodával zo dňa na deň odvahu, brať tú ťarchu mlčania na seba, a neklesnúť pod ňou.

Okrem toho trápilo Annu, že čím viac sa Ondrej Pánu Ježišovi koril — takže až ona sama bývala zahanbená láskou, akú k Nemu dával najavo, keď o Ňom spolu hovorili — tým tvrdšie sa pán Kozima staval proti Jeho vzkrieseniu. Ó, deve vždy len napadlo: „No, ak Kristus nevstal z mŕtvych, márna je vaša viera, ešte ste vo svojich hriechoch.“

No pán Kozima neveril, žeby bol hriešny; on sa tak usiloval bezúhonne žiť, že skutočne nebolo príčiny obviniť ho z hriechu. Dievčina ho obdivovala; tiahlo ju to mocne k tomu podivnému mužovi; no chvíľami až strach sa jej zmocňoval v jeho prítomnosti, aby jeho presvedčeniu neprisvedčila, aby i voči nemu obránila svoje biblické presvedčenie: „Lebo všetci zhrešili a postrádajú slávu Božiu.“

„Ten, kto je z Boha, počúva slová Božie“, hovorí Písmo. Pán Kozima Slovo Božie nešetril, on ho nepočúval, a tak hoci bol akýkoľvek vznešený, on z Boha nebol. Všetci tí, ktorí na jeho reči prisviedčali, boli ním zavedení do bludu.

Dievčina bola sama; nemala nikoho, s kým by si o tej veci mohla pohovoriť. Ani jedna zo žien, ktoré si Pán zobudil, by jej nerozumela; nik ju ďalej nevyučoval, ani neviedol; ale ona húževnato držala sa Slova Božieho, a „všetci budú učení od Boha“.

Nevedela sama, aké nebezpečné bolo to miesto pre ňu, omnoho horšie, než doma v odpore a v protivenstve. Kozima akoby jej bol prisviedčal: „Čo ty veríš a robíš, je pre teba dobré; ale aj to, čo ja verím, je dobré, a preto pri svojom zostanem.“ „Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže vidieť kráľovstvo Božie.“ povedal Pán Ježiš tomu Nikodémovi; — ach, a to bol iste dobrý, šľachetný človek. No či dobrý, svätý Boh, nechá jeho — Kozimu — tak žiť, tak sa usilovať, obetovať, pracovať láskou medzi ľuďmi, a potom ho zatratí — preto že neveril v Pána Ježiša ako v Syna Božieho — zároveň s tými najhoršími ľuďmi, ktorí blížnym mnoho ublížili?

A zase hovoril Pán Ježiš: „Kto neverí, už je odsúdený, lebo neuveril v meno jednorodeného Syna Božieho.“ On nie že bude, ale je už odsúdený; svätý Boh všetky jeho dobré skutky odplatí mu na zemi, ale pre večnosť už je odsúdený.

Ó, ako to dievčinu hnalo k modlitbám! Vo dne v noci prosila za šľachetného, ale od Boha zablúdeného muža — no zdanlivo bez výsledku.