ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po obede zavrel sa Kozima do svojej izby, babička išla do kostola aj s učňami, Ondrej si vzal Bibliu a vyšiel dakam do poľa. Anna riadila po dome; a keď skončila, chcela tiež čítať a modliť sa, ale nemohla.

Pán Kozima sa na Ondreja nahneval bez príčiny; on myslí, že ona ich teraz vyzradí. Ondrej by sa jej nebol zdôveril, keby ona nebola na tom nástojila. Keď on teraz Ondreja pošle preč, upadne tento vrchnosti do rúk a čaká na neho žalár — povedal to sám — a ona bude na príčine. Takto uvažovala a rozhodla sa.

To sa nesmelo stať. Ondrej veľmi potreboval Kozimovu záštitu a ochranu; bol tiež vo vyhnanstve, v horšom ako ona. Jej stál otvorený celý svet: ona mohla ísť, ju nik nebude prenasledovať, ani väzniť — jedine ak by ju pre Krista väznili a raz i usmrtili — a to by zniesla rada.

Ona pôjde teraz za pánom Kozimom, sľúbi mu slávnostne, že nikdy, kým žije, nezvie od nej človek, čo od Ondreja počula, ale aby jej prítomnosť nepripomínala, tak že pôjde preč hneď po Veľkej noci a vráti im späť ten mier, to priateľstvo, ktoré ich spolu viazalo.

Pri tejto myšlienke hľadela deva von oknom na ten pekne sa rozvíjajúci jarný svet, na vrchy a bezlisté hory rozprestierajúce sa oproti. Anna, kam pôjdeš?, znel v nej teskný akýsi hlas. Svet síce šíry, no nikde v ňom domova!

„Pôjdem, kam ma Pán môj zavedie. On, keď sa o mňa tuto postaral — a to tak, že ťažko bude mi odchádzať — postará sa i ďalej. Musíme skrz mnohé súženia vnísť do slávy.“

Potlačila dievčina osamelé slzy, ktoré mocne hrnuli sa do jej očí. Pomodlila sa a zmužilo zaklopala na dvere mlynárovej izby.

Keď jej bolo dovolené, vnišla. Kozima sedel pri stole; pred sebou mal papier i pero, ale nepísal. Pri pozdrave sa obrátil; — patrne^[24] ju nečakal.

„Odpustite, pán Kozima, že vás vyrušujem,“ začala Anna, keď on s otázkou pozrel na ňu; „no prišla som sa vás opýtať, prečo ste sa na mňa nahnevali i na Ondreja?“

„Kto vraví, že som sa nahneval?“ zamračil sa trochu. Ponúkol ju, aby si sadla.

„Cítim, že nie ste spokojný. Milujem pravdu nadovšetko a obávam sa, že Ondrejovi krivdíte. No dovoľte, prosím, aby som vám celú vec objasnila.“

Dievčina oprela štíhlu postavu o stoličku, a vážne, úprimne rozprávala, ako túto izbu riadila, i o skrini, o šatách a o ceduľke. Povedala — bez toho, aby ju bol mlynár pretrhol — temer celý svoj rozhovor s Ondrejom, ako túžila zvedieť pravdu, aby ho mohla potešiť. Povedala, i čo včera rozprával, podľa čoho uzatvára, prečo on — mlynár — sa na Ondreja nahneval.

Keď skončila, stíchlo v izbe. Mlynár sedel s hlavou podopretou do dlane a mlčal.

„Obetovali ste tak mnoho pre Ondreja,“ začala znovu vrúcne. „Jeho otec bol snáď ten nepriateľ, ktorému ste chceli učiniť dobre, ba i ten človek, ktorému bolo treba zachrániť život — o ktorých ste mi raz rozprávali. Chceli ste sa spodobať Pánu Ježišovi, zostúpili ste dolu kvôli synovi nepriateľa; — ó, tak to dielo dokonajte, neposielajte ho preč od seba v ústrety žaláru len preto, že duševnou mukou dohnaný zdôveril sa mne. Však ja vám dávam čestné slovo — Pán môj mi je svedok — že nikdy nezradím, čo viem. Prosím, odpustite, a buďte mu tým, čím ste bývali. On vás miluje, ctí a váži si vás; jemu je tu v ponížení u vás lepšie než ako mu bude doma uprostred výčitiek vlastnej rodiny, ktorá ho nikdy nebude rozumieť.“

„Prestaň;“ vztiahol Kozima ruku. „Nepoznáš Ondreja; on bol do včerajška tým, akého ste ho vy poznali; dnes, keď sa prezradil, cíti svoje poníženie. Alebo myslíš, že bude môcť tak žiť medzi nami, ako žil posiaľ, že mu pohľad na tvoju tvár nebude ustavične pripomínať toho dôstojníka, ktorého rúcho i šabľa visí tu v skrini, a toho inžiniera, ktorého diplom visí dakde v pracovni jeho otca? Práca, ktorá mu dodnes bola jediným lekárstvom, oddnes mu bude v tvojej prítomnosti unížením.“^[25]

Rumene s bledosťou vystriedali sa na jemnej devinej tvári.

„To pripustím, pán Kozima. Ale netreba sa toho obávať; nielen jemu, ale i vám pohľad na mňa by bol trápny, no nebude. Mali ste u seba dvoch vyhnancov, ktorým ste preukazovali dobrodenie. Keď sa okolnosti tak zmenili, že oni oba nemôžu žiť pod vašou strechou, tak jeden musí ustúpiť. Prišla som vás poprosiť: odpustite Ondrejovi, že sa vyzradil. Nepíšte jeho otcovi; veď až pominú sviatky, opustím ja váš dom a zbavím vás oboch nemilej a trápnej rozpomienky. Špatná by to bola odo mňa vďaka za všetko dobré, čo ste mi učinili, aby som ja mala potrhať vaše krásne priateľstvo a vás rozdeliť.“

„A kam pôjdeš, Anna?“ pozrel Kozima akosi strmo na dievčinu; „pôjdeš domov?“

„Domov?“ Slzy mimovoľne zaihrali jej v očiach. „Viete, pane, svet síce šíry, no pre mňa v ňom nikde domova. Dnes nemôžem ešte povedať, kam pôjdem, ale dá Pán — budem Ho prosiť — že v pondelok budem už vedieť, čo začať a kam sa obrátiť. Pravda, odpustíte Ondrejovi a nebudete jeho otcovi písať?“

Kozima vstal, prešiel po izbe.

„Neveríte síce v Pána Ježiša ako v Syna a Baránka Božieho,“ úzkostne naliehala dievčina, „ale sami ste povedali, že je dnes deň smrti najlepšieho človeka — je On vaším vzorom; — ó, buďte mu podobný v odpúšťaní a v obeti!“

„Nepros!“ — vztiahol ruku. „Mnoho som Ondrejovi obetoval, neľutujem; ale tú obeť, aby som teba pustil preč z môjho domu, z našej doliny, preč z práce, ktorú si medzi nami konala, do cudziny medzi zlých, ošklivých ľudí, teba s tvojou mladosťou a peknotou, bez ochrany, bez domova, to neurobím, nie! No v nás je čosi rovnaké; ty by si bola schopná obetovať sa tak, ako som bol schopný ja obetovať sa tak, ty by si odišla; tak vedz radšej celú pravdu. Neznesiem — hoci ináč mi nič na ľuďoch nezáleží — aby si ma považovala za tvrdého a Kristu nepodobného. Ty vieš mlčať; ja ti verím, nezradíš ma, i keď ťa to bude stáť veľké sebazaprenie; no potom si spomeň: mal som Ondreja rád i mám ako svojho pokrvného najmladšieho brata, a predsa som mlčal a čakal, predsa som si ukladal toto sebazaprenie, aby som jeho zachránil.

Vyslovila si predtým, že Ondrej hrozne trpí v tom povedomí, že je vrahom Eduarda Záhorského a že ho čaká žalár. No ja ti môžem dokázať, že on sa mýli. Ondrej nie je vrahom; Eduard Záhorský žije a slávil dávno sňatok so svojou nevestou.“

„Pán Kozima, vy to viete a necháte ho tak trpieť?“ zdesila sa dievčina.

„Ticho, dieťa; vypočuj ma, potom súď. Áno, ja som ho nechal trpieť, a keď zostane u mňa, nechám ešte za nejaký čas; mám pri tom svoj cieľ. Nuž on nielenže nie je vrahom, ale nie je ani pod obžalobou; jeho nečaká žalár. Peniaze zaslepia oči, prehliadlo sa; a pretože Ondrejov otec v mene synovom hneď zadal o oslobodenie, tak je tento od vojska už vymanený, a koná — ako v tamojších kruhoch si rozprávajú — výskumné cesty ako inžinier. Keď sa vráti, môže hneď vstúpiť do svojej spoločnosti, česť mena jeho ničím nie je naštrbená.“

„Ach, pane, vy iste žartujete; ale nerobte to, prosím, v tento smutný deň, deň smrti nášho Pána!“ osmutnela Anna. „Veď nie je možné, aby ste také dobré zvesti aj len hodinu znali a neoznámili ich jemu, ktorému by boli lekárstvom na hlbokú ranu svedomia.“

„Anna, videla si ma niekedy žartovať?“ zastal mlynár pred dievčinou. „No nedivím sa ti; tá zvesť je úžasná a moje počínanie nepochopiteľné. No vedz, ja som vzal do svojho domu mladíka, ktorý strelnou ranou do hlavy a otrasom mozgu utratil najdrahší dar pre človeka, reč, a bol dlho v nebezpečenstve, prísť o rozum. Len úplná zmena života, povetria, stravy, okolností, ľudí, len namáhavá telesná práca mohli ho zachrániť pred stratou rozumu.

Nuž ja som sa postaral, aby mu toto všetko nechýbalo, a videl som s radosťou, ako tento predtým zmaznaný mladík zosilnieva, ako sa mu svaly utužujú. Lekár, ktorý ho predtým u mňa liečil, tvrdil, že nejaký veľký nervový alebo duševný otras — až telesne zosilnie natoľko, že by ho mohol vydržať — mohol by mu vrátiť stratený poklad reči. Bez nej by bol v svojom odbore ako ižinier nemožný, a pre spoločnosť vzdelancov stratený.

Ja som si to sebazaprenie uložil: mlčať dotiaľ, kým neuvidím, že by vydržal stretnúť sa s Eduardom Záhorským a zvedel celú pravdu. Verím, že to mu otvorí ústa. Hneval som sa preto, že on svoje mlčanie zrušil, bo tým uvrhol sám seba do bojov, ktoré ho zoslabia. Tak prv, než zoslabne, musím ho poslať preč, domov k otcovi, ktorý dobre pozná celý priebeh veci a ukladá si tiež kvôli nemu to sebazaprenie, aby neprišiel, a uspokojuje sa s mojimi mesačnými správami.

Tak, Anna, už vieš všetko. Vieš, že som nežartoval; obviníš ma ešte z tvrdosti?“

„Ach, odpustite,“ zopäla si ruky, „súdila som z nevedomosti a pred časom; no čo vravíte, je také krásne, že sa to ani pochopiť nedá. Na Ondrejovom čele niet Kainovho znamenia, jeho rodina ho miluje, čaká. Pán Ježiš dá, že mu bude vrátená reč, tak ako mu bolo vrátené zdravie, a vy ste ho smeli zachrániť, ako nástroj v ruke veľkého Boha. Ó, nebojte sa, pán Kozima podržať Ondreja tu, veď sa my postaráme, aby sa tak veľmi netrápil — a čo vravím my? — Pán Ježiš, ktorý si ho mocne k sebe tiahne, On si ho omilostí, On mu dá pokoj, a potom príde tá veľká, veľká radosť. Ondrej iste dôjde za vami; buďte k nemu i zjavne taký dobrý, ako ukryte ste dobrým. Povedzte mu, že odpúšťate, že písať nebudete; či áno?“

„Tak dobre,“ usmial sa krátko, „ale pod jednou podmienkou“ — dodal vážne, — „že ani ty nebudeš myslieť na odchod, a že ma nezradíš.“

„Nezradím pane; Pán mi pomôže, že sa budem vedieť zaprieť a pôjdem až potom, keď ma On ďalej pošle a odvolá, ak vám môžem poslúžiť.“

„Tak dobre, a teraz choď, aby nás Ondrej spolu nenašiel; pri pohľade na neho prišli by sme oba do ťažkostí, bo už sme spoluvinníci.“

Anna poslúchla, pri dverách sa ešte raz obzrela.

„Ale smiem s ním o tej udalosti hovoriť, aby sa nedivil a nemyslel, že pohŕdam ním ako Kainom?“

„Sprav, ako chceš; ja ti verím.“

„Ďakujem, pane, a dobrú noc, ak by sme sa už dnes nevideli!“

„Dnes — a prečo?“

„Keď príde babička, pôjdem navštíviť pod Hrabovú dve choré ženy a prídem iste pozde.“

„Choď hneď; a kade sa vrátiš?“

„Potokmi.“

„Ku krížu ti prídeme s Ondrejom naproti, alebo pošlem aspoň jeho.“

„Ďakujem, pane; Boh vám žehnaj za všetko!“

Dievčina zmizla z izby i z domu. V mlyne zostal jeho pán sám; vyšiel tedy radšej na dvor pozrieť za hydinou i za dobytkom. Somorová ho našla v izbe pri stole; čítal Bibliu.