Výber z knižne nevydaných básní, napísaných do roku 1918

I priadli ústa vaše rudé tú zlatú priadzu bájnych slov i lepotvaru nite krehké a jemné, ktoré poet náš, ten dohviezdneho rodu syn, viac v dumách božských jestvujúci, než v putá hmoty okutý, tak umne zložil v dojímavú osnovu krásy, pravdy tiež… Ja slúchol som len, utiahnuc sa v najtichšiu skrýšu citovú, nevidel nič a žil jak velí beh deja, ktorý sťaby chvat toť prúdu schytil ma v náruč… Ja slúchal a vo vnútri ožil mi celý svet ten, úzky síc, však známy mne tak veľmi dobre a milý nadovšetku slasť… I mäknul hlas a oko tlelo, to vaše čierne oko zas oživlo — tak jak kázal poet, núkajúc celý poklad krás — a vlna vlnu stihla behom, to vrelo tu, tam stíchlo v šum a plálo ako zlato v ohni, zas haslo, sťaby ranných zôr posledný záblesk v mora svetle… Mne žila mať, tá priadka zlatá, čo chovala ma mannou zŕn najdrahších rád, najsladších snov, najvrelších snáh, najmäkších túh… Mne tlkot srdca milujúci zabúchal razom v ústrety, ja cítil dotyk drahej dlane na čele, vlase detsky bledom, mne dušu schvatli prívety, či ustráchanej hrudi, ktorá sa trasie o svoj drahý plod, či roztešenej duše jasot, čo zjagala jak ohňostroj pri chýre, že ten milovaný z škôl ďalekých sa vráti späť. I strádal som, že ona trpí pod zvesťou listu, ktorý jak zlý havran-osud bol by zniesol z krútňavy vetrov zlovestných… Inu, čo riecť? Vy chápali ste, čo mienil On, keď siete dúm ta pustil v pera čierny tok, tak úzky síce, ktorý však vie zmôcť sa v more hlboké… On ulapil nás, opriadol nás tou zlatou priadzou tak, že pár sĺz skanul dolu lícom starým a v bradu striebrom bielu vraz sa zamotal, jak hanbil by sa… No! Čože tajiť, srdce moje tiež vtislo vlahu v zreníc kruh, no, čože tajiť, perlil skraňou tiež prúdov pár toť svorne dol… Čo tajiť nám je starým-mladým, že pohnul nás váš hlas a gest, keď Priadky sloky medozvuké ste liali v teplý, letný vzduch…