ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ty spurný, hrdý nechceš skytnúť ni najtemnejší záblesk dúm, čo v blaha stane by sa chveli, ty nenávidíš voľný šum. Šum reči sladkej z matky prsú, čo sali sme, ty nechceš van slobodných vetrov, ktoré chláchol by zniesli v zápek bôľnych rán. Ty nenávidíš mozolistú dlaň, ktorá znáša v humno klas, v to humno, ktoré naplnil si už prebohate — zbijúc nás. Ty mocný, nechceš, nechceš badať, že slabnú veľké piliere palácov tvojich, postavené za biednych duší haliere. Ty mocný sveta, spievaš bujne, kým chaty ľahnú popolom, a nechceš vidieť, akým divým zrak malých horí plápolom. No smej sa, spievaj, hoduj skvostne na každú noc i každý deň, len cengaj čašou, šumným mokom, len vytuč duše — tela lieň. Veď rastú, rastú nové stromy po horách, ktoré zhubná päsť vyťala pre pec tvoju skvostnú, a tieto nebudeš môcť zviesť. A keď aj — pomni — nie salóny zakúria nimi vonné, jak — jak driev tvoji drábi kúrievali — z nich vzbĺkne pomsta — Fénix-vták. Vták žasu smrtný, ktorý v prsia ti zatne spáry dravé vraz, a sila, moc i prepych márny sa stopí v čiernu kolomaz. A slnce svitne, ako svitlo nad Sodomou a Gomorou, keď anjel-zhubca smilné panstvo na smoly čierny zmenil rov. A slnce vzkriesi život nový, jak vzkriesilo po zimných snoch; či nehodno ku tejto vesne rýchlosťou mladých chvátať nôh?!