ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mňa rozosnenú cvengot zbraní už neraz zahnal v temný kút, háv zhranel skvúci, zvädlo líce, hlas mäkký zdusil štrngot pút. Mars rozzúrenou hrozil tvárou, že mojou krvou skalí zbroj, ním kriesila som smädné duše, ňou zbrodí srdca nepokoj… I samozvancov rákoš celý ma tiesnil, divo zhanobil, Homéra spálil v bujnom kvase, a k autodafé vilne vyl. Tmou Zloduch halil ľudské zraky, by zabudli na krásu, vzlet, a dušiam sebaklamom spitým za pokrm núkal — šušomäť… Bárs zúril-búril, plienil Tatár a kmeňov divých celý rad, mne, večne mladnúcej, čo stráda, nemohol schystať smrť, ni pád… Môj genij duchom archanjela zapudil oblud vztek i vzdor; kde driev už chradnul, hynul život, zas zaznel zlatých piesní sbor. Veď z božských žriediel čerpám silu, sťa krištáľ čistých prameňov vyviera čaroprúdom krása, ver drahšia je nad časný kov, čo klamné šťastie v palác zviedlo, hoj, bezdné moje jasné žriedlo… Mňa nekúpiš, hoc nie som nudná, len tomu oddám lásky skvost, sťa deva ľaliovo cudná, kto pre mňa znáša žiaľ i pôst. Som kedys’ nohou ružoprstou stúpila v pokrov zemských lúk a prútom kúzla v srdciach piesní som porozvila svieži puk… Dnes nerada tie známe lány, veď prístup hatí chlad a rmut; na mieste krás je fig len planý, na krbe miesto ohňa — čmud… No dnes preds’ len divotvorná túha ma vábi v zemské kruhy, moc príťažlivého ducha láka v tú hviezdnu, bielu, zimnú noc! Ta, k strmejúcim bralám Choča, ku brehom šumnej Oravy, ta v dolín snehom jasné šero, kde kvíli národ boľavý… Veď rod ten nezavrhol nikdy dar, ktorý splynul z mojich rúk, bo spevom hojil staré rany a hojné bôle nových múk. Ta k stráňam drahej Oravienky, kde on má spevca-proroka, čo zo sna kriesi žalmom zlatým i posledného otroka… Hoj, sivá hlava, dumné čelo, ty skromné srdce veľkých snov, ty duša rozpäteho vzmachu, si skvúcou perlou krížnych dňov; ti, Slovač, žehnať budem voždy, hoc v nadoblačný letím svet, vymodliť v ríši večných svetiel pre Hviezdoslava slávny let…