ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Popri ceste krčma vetchá, vkročil do nej vetchý ktos’: muž vyhublý s bledou tvárou, spustlý ako starý kos. Krok má chvejný, telo choré — čierny, zlopovestný zrak behá kolom, preborujúc smradľavého dymu mrak. Sadne za stôl, odkašle si, chudou rukou kývne v znak: „Pohár vína, ohnivého, nech som pánom, ta ho šľak!…“ A krčmárka černooká usmieva sa: „Teda tak? Ak si pánom, ja som paňou, otrhaný, smutný vták!“ „Bol ja niekdy“ — tulák vetí — „sokol mladý, milenec, vedel som ja krútiť kyjom, vedel siahať na veniec…“ Luskne prstom, mľaskne rtomi, šklbne sebou, vystrie sa, a krčmárka nesie víno, tulákovi — nebesá. Lebo nie div, bratia drahí, keď vo hrozna mamnú krv zatopiť chce hriešnik dušu, keď mu nešlo o ňu prv… I môj tulák myslel — nebies blaho že mu padne v klín, keď mu mozog poopriada zabúdania zlatý plyn… „Hojoj, tvoje víno oheň, tvoje oko číry plam, sadni, ľúba, musím vravieť, lebo srdce plné mám. Sadni, vdova, krčmáročka, tvojho muža poznal som, poznal, poznal, eh, za dávna, ešte na dni belasom.“ „Šťastie tvoje, že som sama, a že tašiel hostí rad, že ťa nečul ten, čo moje čierne oči má tak rád… Šťastie tvoje, Ryšiak Jané, že ťa znám… nuž… škoda ťa… Mohol si mať kone — voly, dom i statok tiež po vôli, kolom stola — mláďatá… Mohol si mať Zuzku z Kúta, žiť jak naši žijú, tak — spať na svojom, spať jak dieťa, keď mu dajú vypiť mak… Povedz, Ryšiak, čo ťa honí…?“ K nemu sadá ta za stôl, cele blízko v zrak mu ziera, a on sťaby iný bol. Sníme klobúk, bujná hriva ako plameň zahorí, pri zlom svetle lacnej lampy rastú zreníc otvory. Tichým hlasom ako dieťa mäkkým, hľadiac v tvrdú zem, riekne: „Či snáď po prvý raz prišiel som piť víno sem? Azda neznáš moje ťahy, z ktorých hlasne volá hriech vraha stokrát prekliateho, ktorý nezrie spásy breh a jak svetom štvané zviera zdochne niekde v jarku sám, opustený? — dobre ty znáš, aký biedny život mám… Prečos’ riekla: ,Nechcem, Ryšiak, nechcem vidieť ani tieň tvojej hlavy, nechcem, nechcem, tajdi a vo psa sa zmeň.‘ A ja tašiel, miesto tvojho Miška vo tme zabil — mať, prečo mučíš dušu hriešnu, prečo chceš môj život mať, ktorý neni hoden byľky, ale bojím sa ho vziať, lebo ak bych predsa mohol niekdy odpustené mať…“ Vstane prudko, kľučku chytá, otrasie sa ako strom ošarpaný, do ktorého udrel stý raz neba hrom. Hlavu skloní, pritkne k očiam zaroseným drsnú dlaň… „Zostaň, Ryšiak — zvolá ona — mám liek srdcu, dám ho naň!… Vlastnú dušu, vinnú dušu, zostaň u mňa… Ryšiak, stoj, a boh azda tam hor z neba dá nám obom pokoj svoj…“