ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ó, prídi, prídi, oslnená, s úsmevom jari prídi k nám, nech raz už vyjaví sa zmena a v priepasť klesne temna klam! Ó, príď na krídlach rannej zory, čo vzplála bujne obzorom, dlaň noriac v žitia rudom mori, ružová chcenia mámorom. Ó, príď a posvieť v temno kúta, kde pavúk všedna opriadol hrdzavé, krvou mokré putá, uchláchoľ zžierajúci bôľ. Hej, bôľ, ten bôľ, čo milión hrudí žeravou päsťou tiesni vraz a vzlyky zúfalosti budí, kým v dušu sadá smrti mráz. Oh, prídi radosť, dýchni žitím, na vädnúce už líca, skráň, daj zmieru nektár srdciam zbitým a svity techy v súhru schráň. Daj pružnosť mysliam ochabnutým, čo v záboč liene sadli k hrám, a citom v puto žiaľu skutým daj výhľad k jasným nebesám. By neplakali naše deti pre samopašných blbcov žvast, by nezvädali naše kvety pre hlúpej pýchy márny chvast. Príď, radosť, vylej z rohu vôle jasotnej jari vonný peľ, ním navnaď žitia nášho pole, by v srdcia pokoj vkĺznuť smel. Príď, radosť, verná družka blaha, príď v zasmušilé chalupy, nech v zrakoch prúdi citov vlaha, z nich nech sa ples síl vylúpi. Ples síl, čo spali posiaľ kliate odvekou kliatbou nevole, jak toky živej šťavy vliate v potuchlín sudy nekalé. Oh, prídi, radosť zlatoústa, a zapej hymn snáh ohnivých, by okriala zem suchá, pustá, týraná mocou duchov zlých. Príď, radosť, mocná pani Vesny, a zažni vatry vajanské, nech mrie, čo úsvit božský tiesni a mučí deti tatranské. Príď, radosť, v cmiter nášho žitia, daj holubom plam sokolí, nech zeleň viery vozvýš schytia, viery, čo s peklom zápolí. Oh, prídi, radosť oslnená, s úsmevom jari prídi k nám, nech raz už vyjaví sa zmena a v priepasť klesne temna klam. Oh, príď na krielach rannej zory, čo vzplála bujne obzorom, tvár kúpuc v krásy modrom mori, zardelá chcenia mámorom…