Výber z knižne nevydaných básní, napísaných do roku 1918

Nie, nekorím sa, nechcem pokoriť pred bôžikami vašej zvšednelosti! * Nie — v mojej duši šumí piesní roj, tak sladkých ako šťava Gileádu a v srdci horí svätý nepokoj, čo nečaká na všedných záujmov radu. Mňa hreje láska, ktorá nezná pých zlata a bleskot prefíkaných cností, nie hranice, čo delia dobrých, zlých, tá láska k všetkým vlastné žiale hostí. Ja nenávidím nízkosť zrady kol, a predsa s žiarou zrozumenia v zraku pobozkám toho, kto by zaplakal nad vlastnou biedou v pádu čiernom mraku. To moje srdce vrele ľúbi vás, čo na rozcestiach desných rozorvaní sa tmolíte a mieru svätý čas čakáte, kým tam hore hýria páni. Ja milujem, čo padlo: sneh i kvet miznúci v blate, ľúbim hriešnych ľudí, čo techy skyvu prosia, krvomet túžob kým tryská a beznádej budí… Som kňazom predsa smutných, ubitých, bárs slová moje znejú poeticky, bárs nespievam o biedach vašich stých a iba vlastné kojím spevom vždycky…