ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Národ slovenský za celé veky neobrátil pozornosť vzdelaného sveta na seba. Celý stredovek prešumel ponad jeho hlavu so svojou latinskou vzdelanosťou, ktorej on nerozumel a ktorá popri ňom šla svojou cestou, nepovšimnúc si ho a nerátajúc s ním. Mýlne by bolo následkovanie, že národ slovenský za celé tie veky hlivel, ako nejaká hmota, nemajúc sebavedomia. Trebárs bol i opusteným od mužov z neho sa vyšinuvších a trebárs na jeho ľubozvučnú národnú reč hľadeli len z vysoka, potupne a pohrdlivo, nazývajúc ju obecnou mluvou, — lingua vernacula —, žil svojím národným životom a plody tejto duchovnej práce zanechal vo svojích bájoch, povestiach, porekadlách a piesňach, ktoré vytvoriť mohol len národ svojským životom živší. Panovavšia latina nedotkla sa života samého ľudu, ale mu odnímala len jeho kvet: vzdelancov, mysliteľov. Títo z ľudu sa vyšinuvší mužovia boli pre národ ztratení, preto i tak pozde objavil sa svetu z opustenosti zákutia svojho.

Ale ač latinská reč celý vzdelaný svet podmanila a duchov mocnými obručmi svojimi svierala, v dobe reformačného hnutia musely tieto reťaze popustiť. Prvý silný úder utrpelo panstvo latiny vystúpením Husovým, ktorý horlil nie len za nápravu náboženskú, ale i za reč národa. Reformácia Husova mala za následok uvedenie reči českej do cirkve k dôležitým, vznešeným potrebám duchovným. Trebárs i pred Husom pestovala sa reč národnia v cirkvi, ako o tom svedčia piesne zpred Husovej doby pozostalé, ale s vystúpením jeho dialo sa to v svrchovanej miere. V povestnom válečníkovi českom, Žižkovi, máme príkladný vzor milovníka reči národnej a mstitela jej škodcov.

Nasledovníci Husovi pojednali sa časom s Rímom, upustiac v mnohom od zásad reformátora svojho a ponechajúc latinu čiastočne v jej dosavádnom práve, ale jeho praví stúpenci, Českí Bratia, za akých sa výlučne vydávali, podržali reč národniu v neukrátenej platnosti, vzdelajúc ju na výšku i dnes obdivovanú. Aký na príklad bohatý poklad nábožných piesní vyprýštil sa z Husovej reformácie, súdiť možno i z toho, že keď r. 1524 vyšiel vo Wittenbergu prvý kancionál, 8 piesní v sebe obsahujúci, že vtedy už mali Česi rozličných náboženských strán viac objemných kancionálov.

Keď už raz prišla reformácia na denní poriadok, neobmedzila sa na Česko a Moravu, ale prevalila sa i do nemeckej ríše, kde upútal mysle dr. Martin Luther. I Lutherova reformácia uviedla k platnosti reč národniu, trebárs nie tak výlučne jako Husova, podržiac latinu čiastočne pri bohoslužbe a výlučne na vysokých školách. Napriek tomu reformácia zadala smrteľnú ranu neobmedzenému panstvu latiny, lebo tu išlo o to, pravdy evanjelium svätého hlásať dosiaľ stranou stojacemu ľudu v jeho materinskej reči.

A tu už aspoň čiastka intelligencie národa, kňazia a učitelia, nemohli ďalej zaznávať reč ľudu, museli ju pestovať, aby mohla byť nosičom tak vznešených právd a potrieb národa. Ovšem i potom ešte zostala latina na trône, ale i tá ňou pohŕdaná lingua vernacula, nižším, nevzdelaným triedam prináležajúca reč, hlásila sa k svojmu právu.

To viedlo k počiatkom cirkevného písomníctva slovenského. U nás započala sa cirkevná spisba s cirkevným básnictvom, teda na tom poli, kde toho najmenšia bola potreba. Evanjelickým Slovákom, ktorí prijali českú reč za bohoslužebnú, stálo k službe hojnosť piesní českých a to jak bohoslužebných, tak i súkromným potrebám slúžiacich; mohli ich len upotrebiť. Ale spevumilovnosť Slovákov ani tu nedala sa zapreť. Oni k potrebám svojím, trebárs i mali hotový poklad českých piesní, hojne i sami skladali cirkevné piesne. Možno tvrdiť, že evanjelickí Slováci na literárnom poli vynikli svojou pomerne bohatou hymnologiou.

Málo je toho síce, čo sa u nás v XVI. století v bohoslužebnej reči tlačilo, a čo ostalo v rukopisoch, to ešte nenie dostatočne známe a prezkúmané; ale počiatky cirkevnej piesne sa už tu javia, len že chybuje na podrobnom bádaní. Sú u evanj. Slovákov až dosiaľ obľúbené niektoré piesne, ktoré spadajú do počiatku XVI. stoletia, a takých, ktoré sú slovenského pôvodu a spadajú do druhej polovica XVI. stoletia, napočítal som z Pribišovho katechismu 39. Už toto ukazuje na hojnú piesňotvornú činnosť na Slovensku.

Prvým známym slovenským spevcom je Ján Silvan^[1] hlásavší reformáciou na svetlo privedené pravdy v Nitriansku.^[2] On upotrebil k tomu cirkevné piesne, ktoré sám skladal a ktoré sú najspôsobnejším prostriedkom, prístupným učiniť čítať neznajúcemu ľudu hlásanú pravdu evanjeliumu. Protivníci vidiac jeho úspechy, oborili sa naňho. V takýchto protivenstvách složil pieseň: „Z hlubokosti volám k tobě“, na Žalm 130. a položil nad ňu tú vzácnu poznámku: „Písnička tato spívá se na tu nótu, jako o krále Ludvíka porážce a jest složena léta 1536 v mých velikých těžkostech a protivenstvích“.^[3]

Boly to ťažkosti a protivenstvá s rozširovaním reformácie spojené a nepriateľmi robené. A keď i život jeho ohrožovaly, hľadal spásu v úteku do Čiech, kde novú vlasť našiel a v Klatovskom kraji, ako pisár Jana Popela z Lobkovíc život svoj r. 1572 dokonal. Rok pred smrťou svojou vydal v Prahe: „Písně nové na sedm žalmů kajících a na jiné žalmy“, za čím už nasledoval ďalší vývin cirkevnej piesne a vôbec spisby slovenskej, o čom však ďalej na svojom mieste prehovoríme.