ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dejiny cirkve evanj. XVI. stoletia, jej života, kultu, písemníctva sú tak málo prezkúmané, že nateraz nemožno dať určitú odpoveď na otázku túto. Toľko je isté, že uvedením reformácie vo vlasti našej nebola naraz uvedená do cirkví evanj. bohoslužba v tom spôsobe, akú ju nachodíme v XVII. století. Latinská reč v bohoslužbe len pozvolna ustupovala slovenskej reči. K bohoslužebným cieľom postačovala z počiatku malá zásoba spevov. Žalmy, Magnificat, Benediktus, Nunc dimittis, Credo, Litanie atď. postačovaly v mnohých bohoslužebných potrebách a tie znala cirkev z pamäti. Len málo piesní bolo treba dodať a najsúrnejším potrebám sa vyhovelo. K tomu neboly potrebné kancionále. Čo by si bola počala s nimi veľká, čítať neznajúca massa? Rozšírenie kancionálov predpokladalo čítať znajúce obecenstvo, ktoré odchované bolo len v školách, k zakladaniu ktorých dala podnet reformácia. Že už pred r. 1580 spievalo sa v slovenských cirkvách z českých kancionálov, toho dočítame sa z bohoslužebného poriadku cirkve Štiavnickej z r. 1580, kde medzi iným toto stojí: „Der Chor singet erstlich einen deutschen Gesang nach dem die Zeit mit sich bringt aus dem Lutheri Cantional, bisweilen auch aus den Pickarden Gesangbüchlein.“^[35] V Štiavnici pri nemeckých službách Božích spievalo sa z Lutherovho,^[36] pri slovenských z českého kancionálu. Že sme oprávnení pod pikhardskými kancionály rozumeť české, postačí pripomenúť, že Nemci vôbec tak prezývali českých bratov; štiavnickí pak Nemci, ktorí ani spoluobčanov svojich Slovákov nemenovali ich menom, ale volali ich Vendmi, alebo vindmi, ľahko preniesli potupné meno „pikhard“ na všetko, čo bolo českého.

To by bolo jediné, dosiaľ mi známe svedoctvo o tom, že v slovenských cirkvách už pred r. 1580 spievalo sa z českých kancionálov. Že nevyhovovaly vo všetkom potrebám našim, že v cirkvách našich spievaly sa piesne, ktorých nebolo v českých kancionáloch, menovite Lutherove piesne, toho stopu nachodíme v štatútoch trenčianskych z r. 1580, kde po kázni, kde sa neprisluhuje večera Pána, predpisuje sa spievať: Zdrž, nás, Pane, při svém slovu, a pri pohrabných sprievodoch: Z hlubokosti volám k tobě, alebo: Odpolu životem naším položení jsouc na smrti. Sú to piesne, ktorých v českých kancionáloch niet. Z toho vidno, že u nás povstávaly piesne pomimo českých kancionálov, ktoré boly v rukopisoch rozširované. Podnet k takým piesňam dávaly styky s Vittembergom a s blízkymi cirkvami nemeckými, v nichž Lutherov kancionál bol uvedený.

Z Tranovského predmluvy možno zatvárať, že rôzne kancionále boly v cirkvách našich rozšírené. To je na teraz jediná správna odpoveď na výšspomenutú otázku, aké kancionále užívali predkovia naši pred Tranovským. Ludevít Haan v historii Cithary Sanctorum na str. 19 tvrdí síce, že to boly kancionále Jednoty bratrskej, ktoré predkovia naši užívali, odvolávajúc sa na nápis bratrského kancionálu z r. 1618, kde stojí, že je vydaný „k spasitedlnému cirkví Jezukristových v národu českém i jiných, jazyku českému rozumějících, u víře Boží vzdělání a utvrzení.“ Avšak tým nič sa nedokazuje. Za jedno: tých českému jazyku rozumějících treba hladať nie na Slovensku, ale i v Sliezsku, v Poľsku a v Prusku, kde mala Jednota početné sbory, s nímiž spoločne i synody vydržiavala;^[37] za druhé, podobné nápisy majú i jiné kancionále, na príklad Tobiáša Závorku (lut. smeru) z r. 1602, kde stojí, že ho vydal „pro vzdělání spasitedlné v Boží pravdě všechněch věřících křesťanů, slavného a rozšířeného jazyka Slovanského užívajících.“ — Kancionále Jakuba Kunvaldského, Tobiáša Závorku a podobne i Jednoty Bratrskej boly ustrojenia na ten čas skvelého, formátu veľkého, foliového alebo štvorcového, piesne notami opatrené. Dľa toho musely byť drahé a odhliadnuc od iných, už z tejto príčiny nehodily sa pre ľud náš, ustavičnými válkami zúbožený. A čo by si bol počal ľud náš s tými početnými notovanými introitmi a prózami, ktoré len vycvičení speváci mohli spievať?

Naproti tomu veľmi často tlačené boly kancionále strany podobojí,^[38] formátu zväčša 8°, ustrojenia jednoduchého bez nôt a všelijakých okras, opravdu ľudové vydania. Dobre sa hodily pre slovenské cirkve, a ich časté vydávanie poukazuje na hojný odbyt ako doma, tak i za hraniciami. Sú piesne, ktoré povstaly v strane kališnickej, alebo podobojí, a len do kancionálov tejto strany prijaté boly, ako: Znamenejme křesťané, Když čas přijde dni soudnému, Léto chvíle této veselé vydává atď. Tranovský prijal piesne tieto do svojho kancionálu preto, že boly u nás známe. No známe mohly byť len z kancionálov strany podobojí, čo dosť zrejme poukazuje k tomu, že tieto kancionále musely byť u nás rozšírené.