Zlatý fond > Diela > Historia posvätnej piesne slovenskej a historia kancionálu


E-mail (povinné):

Ján Mocko:
Historia posvätnej piesne slovenskej a historia kancionálu

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Zdenko Podobný, Daniel Winter, Eva Lužáková, Marián André, Katarína Tínesová, Andrea Jánošíková, Miroslava Lendacká, Patrícia Šimonovičová, Jaroslav Geňo, Michal Maga.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 53 čitateľov

4. Latinská cirkevná pieseň v stredoveku

Kresťanstvo šírilo sa ďaleko za hranice bývalej rímskej ríše. Kmeny germánske a slovanské prijaly krst svätý a jako sa kresťanstvo v Europe šírilo, tak rástla i moc pápežova. Touto mocou uvedená bola v celom západnom kresťanstve rímska liturgia, jejž musely ustúpiť všetky zvláštnosti jednotlivých krajín, a latinská reč, ako bohoslužobná. Tvrdilo sa, že len latinská reč hodí sa pre náboženské obrady a v nej teda boly všetky výkony cirkevné vybavované, krem krstu sv. a ušnej zpovedi, pri níchž sa od prvopočiatku materinská reč udržovala. Cirkevné shromaždenie v Toulousi r. 1129 zakázalo laikom čítať Písmo sväté, najviacej dovolilo im mať knihu žalmov, výťah latinskej liturgie a piesne o Panne Márii, no i tieto nie v materinskej, ale v latinskej reči.

Už to samé dostatočne poukazuje na to, že tu nebola pôda pre cirkevnú pieseň v tých širokých rozmeroch, ako pozdejšie, keď miesto mrtvej latiny nastúpila živá materinská reč. Pri výlučnom panstve latinskej reči i cirkevná pieseň mohla sa len v latinskej reči pestovať a i to len v užších rozmeroch. Piesne skladaly sa na dni apoštolov a svätých (hymni de sanctis) a na nešpor a jutro (hymni de tempore). Pri hlavných službách Božích, totiž pri omši, neboly dovolené piesne v pravom slova smysle, ale len prozaické čiastky liturgické, na pr. Agnus Dei, Sanctus, Gloria atď.

Medzi spevcov, v tejto dobe vyniknuvších, patri Rhabanus Maurus, ktorý narodil sa okolo r. 776 v Mohuči. Keď si nadobudnul nevšedného vedeckého vzdelania, sverená mu bola škola vo Fulde, ktorá pod jeho správou stala sa strediskom vzdelanosti. Pre svoju učenosť a neunavnú činnosť vo vyučovaní dosiahnul čestného titulu: primus Germanie praeceptor. Zanášal sa i básnením a zanechal mnoho v latinskej reči skladaných básní, medzi nimi i cirkevné piesne. Jedna z nich v preklade udržala sa dosiaľ v Tranovského kancionáli pod č. 250 Je to pieseň: „Festum nunc celebre magnaque gaudia in ascensisue Domini ad matutinum, v staročeskom preklade: „Svátek dnešní velmi slavný“.

Notker, ináč Balbulus (Zajíkavý) zvaný. Narodil sa okolo r. 850. Už ako chlapec oddaný bol do kláštorskej školy vo sv. Havle, jejž predstaveným sa pozdejšie stal. Jednak sa chválne spomína jeho vedecká činnosť, pobožnosť a prísnosť mravov. Zomrel r. 912.

Notker má zvláštnu zásluhu o cirkevnú pieseň v stredoveku. Jemu hlavne pripisuje sa uvedenie nového druhu latinských piesní do bohoslužby, takzvaných sekvencií alebo laudes. Vyššie som spomenul, že Gregor Veľký uvedúc do bohoslužby žalmový, monotónny recitatív, dopustil predsa niektoré modulácie hlasov tak, že intonácia prvej sloky počínala sa tromi alebo štyrmi vystupujúcimi tónami, a keď ostatné slabiky jedným tónom spievané boly, pri poslednej slabike sloky nastúpila kadencia z 2-5 tónov záležajúca. Keď sa sloka s Hallelujah končila, posledná slabika „jah“ predĺžila a spievala sa bez textu, tak že v nej zopätoval nápev. Do tohoto zakončenia vložený bol výraz oduševnenej radosti, preto volali ho jubilos alebo laudes. Keď sa tento finál voždy viac predlžoval a modulácie jeho tónov ťažko bolo si zachovať, teda z čiastky pre snadnejšie zachovanie nápevu, z čiastky ale aby do bohoslužby uviedli viac premien, podkladali jednotlivým tónom slová v latinskej neviazanej reči a tak povstalé sekvencie nazvali prósami na rozoznanie od hymnov. Notker šiel ďalej. On do týchto textov v neviazanej reči uviedol rythmus. — Posielajúc biskupovi Luitwardovi sbierku sekvencií, písal mu takto: „Keď som bol mladý a nie vždy sa mi podarilo nápev poslednej slabiky v Hallulujah v pamäti zadržať, rozmýšľal som o tom, ako by sa dal snadnejšie nápev v pamäti zachovať. Raz prišiel k nám jeden kňaz s antiphonarium (so spevníkom), v ňomž boly na sekvencie niektoré sloky, trebárs nie cele bezvadné, napísané. Toto primälo ma k tomu, že som dľa nich iné složil. Ukázal som ich môjmu učiteľovi Ysovi, jemuž sa v celku ľúbily, ale poznamenal, že koľko nôt má nápev, práve toľko slabík musí byť v texte. Dľa toho prezrel som prácu ešte raz a tak ju prijal Yso s úplným súhlasom a texty dal žiakom spievať.“

Tak povstalé sekvencie boly s úľubou prijaté a našly mnoho pestovateľov, tak že dosť skoro bolo ich viac ako hymnov, lebo vždy viac cítila sa potreba piesní, ktoré by mohol s ľahkosťou spievať nielen chór spevákov, ale i ľud. Poznenáhla vlúdil sa do ních v stredoveku tak veľmi obľúbený rým a tak povstaly z nich už v XII. století piesne, ktoré sa od hymnu len delily, že ich sloky pozostávaly zo 3 alebo 6 riadkov a nie zo 4 ako pri hymne.

Už za času Ambrozia, obzvlášte ale za času Gregora, bolo zvykom, že predspevák v pobočných službách B. pred žalmom, alebo pri omši pred introitom intonoval primeraný biblický verš, takzvanú antifonu, čo malo medzi inými i ten cieľ, aby cirkev vedela, v ktorom tóne má po ňom nasledujúci žalm alebo hymn spievaj. Notker počal tieto antifony metricky skladať. Jedna z nich, antifona smrti — antifona de morte — zachovala sa dosiaľ v cirkevnom úžitku, totiž: Media vita in morte sumus. Podnetom k jej složeniu bola mu nešťastná smrť mladého muža, a od tej doby užívala sa pri pohreboch. My ju máme v Tranovského kancionáli medzi starými antifonami pod č. 657, v staročeskom preklade „Odpolou životem naším poddáni jsouc smrti hořké“. U nás patrila medzi piesne obľúbené ešte v dobe pred Tranovským, ako o tom svedčí Pribišov kancionálik z r. 1634, kde ju nachodíme medzi pohrebnými piesňami pod č. XXIII. a s nápisom „chorál se zpívá při průvodu“. — Táto antifona Notkerova dala podnet Lutherovi k jeho 3 slokovej piesni „Mitten wir im Leben sind mit dem Tod“ atď. I táto Lutherova piseň nachodila sa v českom preklade na konci XVI. stoletia. Závorka ju má v kancionáli pod č. LXXX. a znie: Odpolu životem naším poddáni sme smrti hořké. My ju máme v dokonalejšom preklade Tranovského pod číslom 968. „Uprostřed věku svého smrtí jsouc sklíčeni.“

Desiate stoletie poskytuje neutešený obraz cirkevného života. Znemravnelosť šírila sa s hora na dol, od „stolice Petrovej“ až po kláštory. V tomto všeobecnom úpadku mravov a v nepretržitom válečnom ryku zamĺkla cirkevná poesia a čo vytvorila, vzťahuje sa viac na oslavovanie svätíc, ako svätého Boha.

Priaznivejšie bolo pre nábožnú pieseň XI. stoletie. Povstalo viac značnejších spevcov, ako Fulbert Carnotensis, Róbert, kráľ francúzsky, Herman z Veringen, Gottšalk, knieža Vendov, Anselm z Canterburg a Peter Damiani.

Róbert, kráľ francúzsky, už v mladosti svojej vyznačoval sa pobožnosťou a túhou po vzdelaní. Bol žiakom vehlasného Gerberta, ktorý pozdejšie ako pápež Silvester II. preslávil sa. Robert i keď na trón dosadnul, cvičil sa v pôstoch, v bdení a modlení a čítal každodenne žalmy. Vieru svoju prejavoval skutkami lásky naproti chudobným, jichž každodenne choval, a menovite v zelený štvrtok mal vo zvyku 300 chudobným nohy umývať, pri čom žalmy spieval. Služby Božie pilne navštevoval, snažiac sa ich povzniesť pekným spevom. Tým cieľom složil niekoľko sekvencií a antifon, z nichž dosiaľ zachovala sa v cirkevnom úžitku: Veni sancte spiritus, et emitte coelitus lucis tuae radium. My ju máme v Tran. kancionáli pod č. 267. v staročeskom preklade: „Navštěv nás, Duchu Svatý, navštěv, mistře předobrý, Pane, svým milostivý.“ Preklad ten pochodí z XV. stoletia; prvý raz bol tlačený v bratrskom kancionáli z r. 1501. Pôvodina má len 10 slôk, preklad 15; krížik pri sloke 10. značí, že je to prídavok.

Do XI. stoletia pôvodom svojím patrí veľkonočná hymna: Vita sanctorum, decus angelorum, jejžto pôvodca nenie známy. My ju máme v staročeskom preklade „Život svatých nejsvětější“ v Tran. kancionáli pod č. 240.

Na konci XI. stoletia započaly sa križiacke výpravy na vydobytie svätej zeme i rúk mohamedánskych Seldžukov, ktorí kresťanských pútnikov utiskovali. Výpravy tieto predchádzaly po celom západnom kresťanstve za víťazstvo kríža oduševňujúce reči, následkom čoho mysle obrátené boly k náboženským otázkam a ako náboženské záujmy boly do popredia potisnuté, tak nastala i prajnejšia doba pre cirkevné básnictvo. V XII. století počala prekvitať cirkevná pieseň menovite vo Francúzsku; vtedy prišiel do úžitku a stal sa obľúbeným i rým a sekvencie rymované množily sa. Znamenitejší spevci z tejto doby sú: biskup Marbod, arcibiskup tourský Hildebert, Adam zo Sv Viktora, Peter Abälard a Bernard z Clairvaux.

Peter Abälard, vehlasný svojho času učenec a dialektik, založil školu v Paríži, ktorá sa tak slavnou stala, že navštevovali ju mladíci z celého kresťanského západu. Milostný pomer s Heloisou, vnučkou kanonika Fulberta, ktorú vo vedách vyučoval a jehož zrejmé následky nevystaly, zničil jeho slávne započaté účinkovanie v Paríži. Abälard pojmúc Heloisu za manželku uprchnul s ňou, ale Fulbert ich dostihnul a pomstil sa na Abälardoví tým spôsobom, že ho dal vykleštiť. Heloisa vstúpila do kláštora v Argentueilli, Abälard v Paríži, kde prednášky jeho zase pripútaly množstvo vedochtivých mladíkov. Tu si pritiahol mnoho nepriateľov svojím racionalistickým zachádzaním s článkami viery, podriaďujúc vieru rozumu, a keď aj zostal v súhlase s cirkevným učením, stalo sa to len z opatrnosti. Synoda r. 1121 v Rheimsu vydržiavaná odsúdila ho k väzeniu. Dosiahnuc svobodu, postavil si modlitebnicu sv. Trojice v pustom kraji v blízkosti Nogentu a tu opäť shromažďovalo sa vôkol neho množstvo učedlníkov. Vyvolený súc za opáta v Bretagni, odovzdal ústav svoj, ktorý paraklétom nazval, svojej Heloise. Konečne vystúpil proti nemu na obranu cirkevného učenia Bernard z Clairvaux a vymohol kliatbu pápežskú proti nemu a doživotné väzenie. Peter Venerabilis poskytnul mu úkryt v benediktínskom kláštore v Clugny, kde prísne žil dľa predpisov kláštorských, udržujúc stále dopisovanie s Heloisou. Roku 1142 zomrel; telo jeho preniesli do ústavu ním založeného, paraklétom zvaného, kde bola Heloisa abatiškou. Roku 1164 zomrela i Heloisa a pochovaní boli spolu v jednej hrobke a pozdejšie v jednej rakvi.

Abälard bol básnického nadania a súc i dobrým znalcom hudby, opatril piesne svoje nápevami. Jeho milostné piesne, v nichž ospieval lásku svoju k Heloise, boly i medzi ľudom rozšírené a obľúbené. Pozdejšie skladal i cirkevné hymny a sekvencie v lat. reči, z nichž jedna udržala sa u nás až dosiaľ v cirkevnom úžitku. Je to jeho hymna na zvestovanie Panne Marii: Mittit ad virginem non quemvis angelum. My ju máme v Tran. kanc. pod č. 20 v staročeskom preklade: „Pán Bůh všemohoucí“ a v inom spracovaní pod č. 22: „Poslán jest od Boha anjel.“

Bernard z Clairvaux (Clara Vallis), od r. 1115 opát kláštora cisterciákov v Clairvaux, muž výtečný i ako učenec i ako cirkevný básnik. Luther vysoko ho cenil, ako svedčia slová jeho: „Ak kedy pravý, bohabojný a pobožný mních jestvoval, bol to sv. Bernard, ktorého vyššie cením, ako všetkých mníchov a kňazov celého okršleku zemského, o rovnom jemu som nikdy nečítal, ani neslýchal“. Tuto chválu zasluhuje v plnej miere. — Narodil sa r. 1091, ako syn znamenitého rytiera. Jeho pobožná matka posvätila ho Bohu a vychovala ho v bázni Božej. Po jej smrti zdalo sa, že jej zbožne túžby na zmar prijdú, lebo syn bol vtiahnutý do marných spoločností. Ale rozpomienka na matku vzbudila v ňom dojmy detinstva a bolo mu, ako by čul napomínajúci hlas matkin. Raz keď sa ubieral za bratom, práve jedon zámok dobýjajúcim, tak ho ovládaly city, že vkročiac do kostolíka u cesty stojaceho, so slzami učinil Bohu sľub, že sa od svetských sväzkov osvobodí a mníchom sa stane. Tento úmysel sdelil bratom a pokrevným s takou zápalistou výmluvnosťou, že tridsiati z nich vstúpili s ním do kláštora cisterciákov, jemuž pre prísny rád najviacej vyhýbali. Tu takej vážnosti požíval, že trebárs mal len 25 rokov, r. 1115 vyvolený bol za opáta vnove založeného kláštora v Clairvaux. Pod jeho vedením tento kláštor stal sa vzorom, dľa nehož iné kláštory zakladali.

Bernard požíval veľkú vážnosť, tak že ho na viac miestach za biskupa vymenovali, on však hodnosť túto neprijal, súc toho presvedčenia, že nasledovník Kristov nemá túžiť po vysokých hodnosťach. Za jeho časov bez neho nič sa nedialo ani v štáte, ani v cirkvi. Panovníci utiekali sa k nemu o radu a nasledovali ju. Bol i obľúbeným kazateľom a svojou výrečnosíou mnohých získal, prečo ho i nazývali učiteľom mädoústým, „doctor mellifluus“. Pri tom všetkom zotrvával v nelíčenej pokore.

Zkazenosť v cirkvi hlboko kormútila tohoto v Písme svätom dobre zbehlého muža a on neštítil sa smelo odhalovať neriady a poklesky cirkve. Tak písal pápežovi Eugenovi III., svojmu bývalému učedlníkovi: „Pomni, že si nástupcom Toho, ktorý riekol: „striebra a zlata nemám!“ Ó bych videl cirkev Božiu, prv než umrem, tak ako bola za starodávnych časov, keď apoštolovia siete svoje rozprestierali, aby lovili nie striebro a zlato, ale duše ľudské.“ On bol evanjelistom stredoveku. Jemu jadro evanjelium svätého nebolo ešte zatemnené, lebo veril, že človek spasenie nemôže si u Boha zaslúžiť, ale že ho prijať musí ako dar milosti Božej skrze vieru v lásku Ježišovu. V mnohom ustávaní svojom mal tú útechu, že pracuje za vec toho, jemuž všecko žije. „Ja musím tomu žiť — hovoril — ktorý vydajúc život svoj za mňa, môj život si vydobyl.“ Zomrel r. 1153.

Piesne jeho patria medzi najlepšie celého stredoveku. Spočíva v nich uchvacujúca sila z čiastky pre ľúbozvučnú reč, nado všetko ale pre vrúcnosť a svätý zápal myšlienok. Vidno z nich, že čítanie Písma sv. patrilo k jeho rozkošiam. Ono ho sprevádzalo na jeho vychádzkach do poľa i do hôr a preto i z jeho piesní ozývajú sa zvuky pravej evanjelickej, na slove Božom založenej viery. Preto niektoré z nich buď v prekladoch, alebo v samostatnom spracovaní ich obsahu slúža i dnes ku vzdelaniu ľudu evanjelickému.

Najobľúbenejšia a najrozšírenejšia je jeho pieseň „Jesu dulcis memoria“ — jubilus rhytmicus de nomine Jesu. Je to 48-slokový chválospev mena Ježišovho, plný vrúcej lásky ku Pánu Ježišovi. Nielen že už v XIII. a XIV. století podelili ju na 7 odsekov, utvoriac tak z nej 7 piesní, pri kanonických hodinách upotrebovaných, ale i z jednotlivých slôk tvorili piesne. Najlepším dôkazom obľúbenosti tohoto chválospevu mena Ježišovho je, že za časov panovania latiny v cirkvi našej v pôvodine známa bola a že na konci Arndtovej zahradky rajskej i dosiaľ sa tlačí v pôvodine. Od prvopočiatku javí sa snaha rozkošnú pieseň túto i širokým vrstvám ľudu prístupnou učiniť. Z tej príčiny povstalo viac staročeských prekladov, na pr. „Ó Kriste, paměť tvá nad stred všeho světa sladká“, tlačený r. 1501, alebo: „Ježíše v paměti míti, jest v jeho srdce přijíti“, tlačený r. 1522. No, našla i táto pieseň v Tranovskom svojho majstra. V kanc. pod č. 467 nachodí sa podarený jeho preklad: „Ježíši, jak jest přesladká“. Bernard svojou piesňou uderil na strunu, ktorá našla ozvenu v mnohých srdciach, čo dosvedčujú jej preklady a početné viac-menej samostatné spracovania a ponášky. Taká ponáška je dľa Jirečka mistra Jakoubka ze Stříbra v lat. reči složená pieseň: „Jesu, tui memoria dulcior menti quam mella“, ktorá v českom preklade: „Ježíši, tváť jest památka sladší nad stred všeho světa“ vo všetkých temer staročeských kancionáloch medzi piesňami o Večeri Pána sa nachodí. I my máme pieseňku, ktorá z tohoto prameňa vrúcej lásky ku Kristu sa vyprýštila. Nachodí sa v Tran. kanc. pod č. 866 a znie „Ježíši, drahý poklade“. Skladaná je v duchu Bernardovom a k označeniu príbuznosti oboch postačí poukázať na 23. sloku Bernardovej piesne:

Desidero te millies, Mi Jesu, quando venies? Me laetum quando facies? Me de te quando saties?

a na druhú sloku našej pieseňky:

Žádám tě na stotisíckrát, Ach, Pane, ke mne se obrať! Bys mně v zármutku potěšil, Z soužení mne vysvobodil.

Bernard složil i veršovanú modlitbu: „Salve mundi salutare“ — rhytmica oratio ad unum quodlibet membrorum Christi patientis et a cruce pedentis. Je to modlitba, majúca za predmet nábožného rozjímania jednotlivé údy ukrižovaného a na kríži pniaceho Krista.

I táto zo sedem oddielov záležajúca modlitba dala podnet ku skladaniu mnohých piesní. Jej štvrtý odsek: „Salve, Jesu, summe bonus“ — oratio ad latus — preložil Joachim Kalinka 29. marca 1672, keď bol v Prešporku internovaný. Jeho preklad znie: „Vítej, předrahý Ježíši, Spasiteli nejmilejší“, má 6 slôk a nachodí sa v jeho denníku na str. 346. Odtlačená bola v Cirkevných Listoch z r. 1893 na str. 49. Pozdejšie, bezpochyby keď bol vo vyhnanstve v Žitave, prepracoval a rozviedol ju na 15 slôk a v tejto podobe prijatá bola do Tran. kancionálu r. 1696 a teraz umiestená je pod č. 185 a znie: „Zdrav buď, předrahý Ježíši, Spasiteli nejmilejší“.

Posledný odsek Bernardovej modlitby o obličaji znie:

Salve caput cruentatum Totum spinis coronatum Conquassatum, vulneratum Arundine verberatum Facie sputis illita.

Tento odsek, majúci 5 desaťriadkových slôk, nadchnul výtečného básnika Pavla Gerharda k složeniu práve tak utešenej piesne: „O Haupt, voll Blut und Wunden, voll Schmerz und voller Hohn!“ Niet nemeckého spevníka, aby sa v ňom táto perla cirkevnej poesie neskvela. I naši spevci poponáhľali sa ňou Tran. kanc. ozdobiť a máme ju v preklade potomka českých exulantov Mag. Kristiana Peška pod č. 149: „Hlavo plná bolesti a v krvi ležící“.

Do tohoto stoletia patrí neznámeho pôvodcu pieseň: „Victimae paschali laudes immolent Christiani“. Nachodí sa v staročeskom preklade, ktorý bol už r. 1501 tlačený, v Tran. kanc. pod č. 214 a znie: „Nuž velikonoční chválu, ó křesťané, vzdejme Pánu“. Na základe tejto piesne vzdelaná je Lutherova pieseň: „Christ lag in Todes Banden“, ktorú máme v kanc. pod č. 210 v Tranovského preklade „Kristus Pán jat byl od smrti“.

Každým stoletím mohutnel prúd cirkevnej piesne, boriac úzke medze, ktoré Gregor bol vyznačil. Menovite v XIII. století obohatená bola latinská pieseň v každom ohľade i čo do počtu i čo do vnútornej ceny, ba možno tvrdiť, že v tomto století dosiahla latinská pieseň svojho vrcholu. Bol to menovite na počiatku tohoto stoletia založený rád Františkánov, ktorý sa ujal pestovať cirkevnú pieseň a povzniesol ju na výšku nebývalú. Podmienky k tomu boly v samom ráde: duchovná chudoba, dosvedčujúca sa v pokore a nízkom o sebe smýšľaní, snaženie po dokonalosti, nasledovanie Krista, zriekanie sa sveta a tá snaha, podiel mať v zemských boľasťach Kristových, to všetko pôsobilo oduševnenie a svätý zápal nábožnosti vo vysokom stupni.

Zakladateľom rádu tohoto je František z Assisi, narodený r. 1182 ako syn bohatého kupca a sám za kupca vychovaný. Mladosť strávil v rozkošiach a pôžitkoch svetských, ale v 25. roku veku svojho precítnuc, zaprel seba a nasledoval Krista v pokore a chudobe. Dľa tehdajšieho zvyku vyvolil si pustovnícky život a dosť skoro nasledovalo ho do samoty niekoľko rovnosmýšľajúcich, ktorí učinili sľub čistoty, poslušnosti, chudoby, pokory a bratskej lásky. Chodili dva a dva po okolí žobrúc a spievajúc. Sám František skladal nábožné piesne; po jeho však smrti r. 1226 vyznačil sa v tom jeho učedlník

Tomáš z Celana. Narodil sa v Celane v Taliansku a jemu sa nie bez dôvodu pripisuje ona svetochýrna sekvencia: „Dies irae, dies illa, Solvet seclum in favilla, Teste David cum Sybilla“, — na deň Dušičiek. Ona je z tých piesní, ktoré sa staly spoločným majetkom celého kresťanstva. V staročeských kancionáloch nachodí sa vo viac prekladoch viac-menej doslovných. V Tran. kancionáli pod č. 986 nachodiaci sa staročeský preklad „Když ten přijde přehrozný den“, pochodí z pozdejších časov.

Medzi spevcov XIII. stoletia patrí Jacoponu, františkán; narodil sa v Italii, študoval práva i bohoslovím sa zaoberal. Manželka jeho nešťastne zahynula v divadle s mnohými inými. To ho tak dojalo, že sa zriekol sveta a ostatné dni trávil v kajúcnosti. Zanechajúc úrady a rozdajúc majetok chudobným, vstúpil do kláštora františkánov. Ako mních chodil v handrách a pohŕdanie svetom tak nápadne prevádzal, že ako čudák bol predmetom posmechu.

On je pôvodcom piesne „Cur mundus militat“ — o pohŕdaní svetom, ktorá bola veľmi obľúbená a v latinskej osnove ešte na počiatku minulého stoletia u nás na pohreboch sa spievavala, preto ju i Jakobei k svojmu funebrálu na konec pripojil. V Tra. kancionáli pod č. 951 nachodí sa iná, podobného obsahu pieseň „Proč se svět v marnosti tak pyšně honosí“. V kanc. z r. 1674, kde obe po prvý raz prichodia, stojí nad ňou poznámka „Idem alio textu et tono.“ Z toho sa dá zatvárať, že Jacoponova pieseň bola v druhom spracovaní a Plintovic i túto ponášku preložil, lebo reč i schopnosť veršovníka je v oboch piesňach tá istá.

Jacoponovi pripisuje sa v stredoveku veľmi obľúbená sekvencia: „Stabat mater dolorosa.“ Už na počiatku 14. stoletia nachodila sa v českom preklade, ako na to zastaralé mluvnické formy poukazujú. Z viac prekladov najstarší znie:

Stáše matka božie žalostieci Podle kríže a slzecí, Kdyžto syn jeji vyseše.

— Ako bratri, — tak i podobojí, áno i luteráni v Čechách prijali ju do svojich kancionálov, ovšem v spracovaní, prispôsobenom ich naukám. V Tranovského kancionáli máme pieseň, ktorá sa k nej blíži myšlienkou, výrazom i obrazmi. Je to pieseň: „Poděkujmež Kristu Pánu“, o nejž nižšie bude reč.

I rád dominikánsky, ktorý si vzal za úlohu učenie cirkevné rozširovať a hájiť kázaním, má podiel v piesňotvornej činnosti tejto doby. Z nich vyniknul Albert Veľký, pôvodca piesne: „Ave, praeclara maris stella — de beata et gloriosa virgine Maria“, jejžto staročeský preklad znie: „Zdráva, hvězdo mořská, všem hriešnym svietieci,“ — a Tomáš Aquinský, duchaplný obhajca katolíckej vierouky, ktorý svoje básnické dary venoval oslavovaniu Marie a tela Božieho. On je pôvodcom piesne: „Lauda Sion Salvatorem“, ktorá je i v staročeských prekladoch.

V štrnástom století počala pieseň latinská s výšky svojej klesať. Rád františkánov a dominikánov, od jehož založenia očakávalo sa omladenie cirkve a ktorý tak chválne ujal sa pestovať cirkevnú pieseň, obohatiac sa, čím diaľ — tým viac upadal v duchovnú tuposť, lakomosť a v kacerovanie pobožných, pozdvihnutie cirkve z úpadku úprimne žiadajúcich mužov. Vyššie duchovenstvo, za príkladom dvoru pápežského, obracalo pozornosť k svetským záujmom, nižšie duchovenstvo tonulo v nevedomosti, veda theologická zaoberala sa zchytralými otázkami a cirkevný život krpatel v odpustkoch a svätoskutočníctve. Mužovia, cirkev úprimne milovavší túžili po náprave týchto neutešených pomerov, pribrali sa poučovať a vzdelávať ľud slovom Božím a nábožnou piesňou, ovšem v materinskej reči. To bol prvý úder na latinu, výlučné panstvo v cirkvi zaujímavšej.

Je to cele prirodzené, že v dobe úpadku cirkve klesla i latinská pieseň s výšky svojej. No i zo štrnásteho stoletia máme v kancionáli od neznámych pôvodcov nasledujúce piesne:

Dies est laetitiae in ortu regali. Máme ju v staročeskom preklade v Tran. kancionáli pod číslom 65: „Nastal nám den veselý z rodu kráľovského.“ Už roku 1522 bola vytlačená v Mirinského kancionáli, z čoho je zrejmé, že v kancionáli Tran. nesprávne je nad ňu položená Lutherova pieseň: Der Tag der ist so freundlich, ako by z jeho piesne bola preložená. Nesprávnosti tejto dopustil sa Václav Kleych v kanc. svojom z r. 1722, z kadiaľ prešla i do Tran. kancionálu. Luther preložil výš zmienenú latinskú pieseň a z jeho prekladu pochodí pieseň v Tran. kanc. pod čís. 93: Ten den jest plný radosti.

In natali Domini — Na Boží narození. Závorka má len 5 slôk, v. Tran. kancionáli 7.

Laus tibi, Christe, qui pateris — Chvála tobě, Kriste, kterýž si trpěl.

Omnis mundus jucundetur nato Salvatore — Čas radosti, veselosti, světu nastal nyní. Voľne preložená. Do Tran. kancionálu bola prijatá roku 1684.

Patris sapientia veritas divina — horae canonicae Salvatoris. Nachodí sa v staročeských kancionáloch v rozdielnych, viac-menej voľných prekladoch. V Tran. kancionáli pod číslom 157 nachodí sa v svobodnom, bez pochyby od Kalinku pochádzajúcom spracovaní; bola roku 1696 prvýkráť do kancionálu prijatá a znie: „Moudrost Otce nesmírná“.

Puer natus in Bethlehem, mýlne v Tran. kancionáli Petrovi Drážďanskému pripisovaná. Už Blahoslav starý, nemotorný preklad „předělal a jako do nové formy přelil“. V Tranovského preklade (kanc. č. 47) znie: „Dítě se nám narodilo v městečku Betlémě“.

Surrexit Christus hodie — Pán Ježíš Kristus vstal z mtvých. Pôvodcom jej nenie Peter Dražďanský, ako v Tranovského kancionáli sa udáva.

Do tejto doby spadá antifona, ktorou sa u nás nedeľné služby Božie začínajú a ktorá nahradila za starodávnych časov užívaný introitus:

Veni sancte Spiritus, Reple tuorum corda fidelium, Et tui amoris in eis ignem accende. Qui per diversitatem linguarum cunctarum Gentes in unitatem fidei congregasti, Hallelujah, Hallelujah.

Nachodí sa v rozličných staročeských prekladoch; jeden z nich: „Přijdiž, prosíme, o svatý Duše“, nachodí sa v Tran. kancionáli pod číslom 2 a bol u nás v úžitku už pred Tranovským. Tento ho znovu voľne preložil a jeho preklad „Nejsvětější“ vytisnul cele z úžitku staročeský.

V pätnástom století zavŕšený bol úpadok latinskej cirkevnej piesne. Mohutný prúd, ktorý každým stoletím utešene riastol, občerstvujúci útechou nebeskou vypráhle duše, konečne zaniknul v piesčine svetáctva a barbarskej latiny. Vďaka Bohu, keď tak malomocne dokonával stredovek, nová doba dávala už znaky života, prinášajúc národom slovo Božie a sviatosti velebné prostriedkom materinskej národnej reči. Že v tak prajnom ovzduší vyšinula sa cirkevná pieseň na výšku dosiaľ nedosiahnutú, toho doklad poskytuje nám každý národ duchovne žijúci.

Na prahu tohoto stoletia účinkovaním svojím stojí muž, ktorý vzdelaním svojím do predošlého stoletia prináleží; je to Majster Ján Hus. On patrí medzi posledných, ktorí latinskou piesňou oslavovali milosť Božiu. Jeho vieryplná hymna o Večeri Pána: „Jesus Christus nostra salus“ je vzácne kvietko, na púšti tohoto stoletia vykvitnuté. Dr. M. Luther vysoko ju cenil, preložiac ju roku 1524 do nemeckej reči: „Jesus Christus unser Heiland“. Závorka v svojom kancionáli z r. 1602 má ju dľa prekladu Lutherovho: „Pán Ježíš Kristus náš Spasitel, hněvu Božího odvrátitel, skrz své těžké umučení zbavil nás od zatracení.“ Tranovský ju dľa prekladu Lutherovho znovu preložil; v jeho kancionáli pod čís. 366 znie nasledovne: Ježíš Kristus náš Spasitel, hněvu Božího zprostitel atď.

Do tohoto stolelia pôvodom svojím patrí pieseň neznámeho pôvodcu: Coelos ascendit hodie a znie v Tranovského preklade: „Vstoupil na nebe rek pravý“, a „Spiritus sancti gratia apostolorum pectora“, ktorá v staročeskom preklade znie: „Duch Páně svou svatou milostí“. Tran. kancionál číslo 263.

Nenie úlohou mojou označiť všetky latinského pôvodu piesne kancionálu nášho. Z označených však piesní vidno, že latinská cirkevná pieseň mnohé ušľachtilé, vonné kvietko poskytla do kytky kancionálu nášho. Nenie to k hane predkom našim, že na luhoch iných národov a cirkví sbierali rozkošné kvietka — Boh chce byť ctený skrze rozličnosť jazykov, — ale ku chvále, že nepohrdli darmi Ducha Božieho iných národov. Len v tom páde boli by zaslúžili hanu, keď by boli vlastné luhy zanedbali.

Obrátime sa teda k cirkevnej piesni v našej drahej československej reči.




Ján Mocko

— evanjelický kňaz, cirkevný a literárny historik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.