ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kliesnil cestu veľkému reformátorskému pohybu v Čechách, ktorý vyvolal Ján Hus a ktorý dal podnet k tak rezkej piesňotvornej činnosti. Hus vlastne je tvorcom ľudovej posvätnej piesne. Hus bol prvý, ktorý povedome a pragmaticky uviedol ľudovú pieseň do bohoslužby.

Milič stál vo veľkej vážnosti u kráľa, jehož bol na cestách jeho sprevádzal a v rokoch 1360 — 1362. stal sa jeho podkanclerom. Zasadzoval sa s vrúcou láskou a s neunavenou horlivosťou za to, čo smerovalo k spaseniu duší. Na vísítačných cestách po cirkvách poznal veľkú zanedbanosť a opustenosť ľudu v duchovnom ohľade, čo ho pohlo k tomu, aby kázaním slova Božieho ľud poučoval. Tým cieľom počal kázať v reči českej v Prahe v chráme Sv. Mikuláša na Malej Strane. Spôsob jeho kázania z počiatku nenašiel obľuby, ale on vytrval, až konečne jeho kázne húfne boly navštevované. Účinok ich bol ďaleko siahajúci. Mnohí privedení boli k pokániu a začali nový život viesť, úžerníci a tí, čo nemravný obchod viedli, zriekali sa hriešneho obcovania. Tieto výsledky povzbudily ho ešte k väčšej činnosti, tak že v nedeľu a vo sviatky na rozličných miestach dva do päťráz kázaval. Príprava jeho ku kázňam záležala v modlitbe, z nejž čerpal silu, tak ako v novšom čase preslulý L. Harms v Hermansburgu. Keď sa ubieral po kázni vysilený domov, sprevádzali ho mnohí, ktorí útechu a radu u neho hľadali a našli, tak že nemal temer oddychu. Chcejúc i nemeckému obyvateľstvu Prahy slúžiť, v pokročilom veku naučil sa nemecky natoľko, že Nemcom nemecky kázaval. Obrátil pozornosť svoju i na študentstvo; tomuto kázaval latinsky; s veľkou zaujatosťou sprevádzali kázne jeho, tak že si ich odpisovali. Blahodarne účinkovaly kázne jeho na ženské pohlavie. Početné ženy a panny zriekly sa panovavšej nádhery v šperkoch a v šatstve a Matej z Janova svedčí, že po celom Česku žijú ženy, ktoré jemu ďakujú obrátenie svoje a sú vzorom ženských cností.

Za časov Miličových panovala v Prahe veľká nemravnosť. Jedna čiastka mesta, kde si necudnosť rozbila svoje stánky, nazývala sa Benátkami. Milič obrátil pozornosť svoju i na tieto v necudných rozkošiach hynuvšie duše a podarilo sa mu dvadsať z nich priviesť ku pokániu. A tu si počínal, ako v najnovších časoch mužovia vnútornej missie. Opatril dom, kde tieto kajúce ženštiny spoločne bývaly, pečoval o ich preporodenie, zaopatroval im miesta u pobožných paní, niektoré z nich sa vydaly, následkom čoho, keď sa vždy viac ženských hlásilo o prijatie a dom nepostačoval, založil v zlopovestných Benátkach Magdaleneum, útulok pre kajúce ženské, v ňomž spoločne bývaly a kde sa im každodenne zvestovalo slovo Božie. Miesto pre Magdaleneum darovali mu z vďačnosti z čiastky kráľ, z čiastky magistrát a obecenstvo v hojnej miere prinieslo milodary k napomoženiu vznešeného cieľa. Krásne svedectvo o jeho blahodarnom účinkovaní na poli tomto vydal jeho žiak Matej z Janova, hovoriac, že keďby nebol Milič svojím mohutným slovom toľko vykonal, boli by sme ako Sodoma a Gomora zahynuli, avšak milosťou Kristovou a ustávaním Miličovým Sodoma vrátila sa k predošlej hodnosti a z Babylona duchovným preporodením povstala Praha, oplývajúca všelikým slovom Kristovým a spasiteľným učením.

Veľmi často vidíme pri mužoch za cirkev vrelo zaujatých, že v prítomnej zkazenosti vidia predznaky, ktoré majú predísť príchod Krista k súdu. Aj Milič upadol do mystického blúznenia. V spise o Antikristovi hovorí, že Antikrista nemáme v budúcnosti očakávať, že on už prišiel a že každý je Antikrist, kto zapiera Krista a jeho dôstojnosť. Tak súdi i o anjeloch, ktorých Kristus pred posledným súdom vyšle, aby odstránili kúkol zo pšenice, že sú oni symbolom zvestovateľov právd Božských, ktorí majú dielo Antikristovi ničiť a o Kristu svedčiť. O sebe veril, že ho Duch Sv. k tomu povolal, aby cirkev na cestu spasenia nazpät zaviedol, anjelov, totiž kazateľov rozposlal, aby odstraňovali pohoršenie z cirkví a vykoreňovali kacírov, pokrytcov, falošných prorokov, rozkolníkov, jichžto všetkých označoval menom Goga a Magoga. A skutočne Milič založil spolok mladých mužov, s ktorými v jednom dome býval, ktorých učil a za kazateľov vychovával a vynikajúcich sám cirkvám odporúčal. Jeho chovanci rozšírení boli v Čechách, na Morave i v Sliezsku, všade v duchu Miličovom pracujúc.

Konečne žebraví mnísi, jichžto Milič v kázňach svojich vždy ostrejšie napádal, sostavili z kázní jeho 12 závadných bodov a poslali ich pápežovi do Aviňonu, žalujúc, že Miličove bludy a jeho učedlníci zaplavili celé Česko, Sliezsko áno i Poľsko. Pápež Gregor XI. pohnal Miliča pred súd. Milič, v povedomí svojej nevinnosti a čistoty učenia, odobral sa r. 1374 do Aviňonu, ked počas vyšetrovania zomrel.

Druhý z tých mužov, ktorý mohutný pohyb reformátorský v Čechách pripravoval, bol Matej z Janova. Keď prvý vynikol praktickým účinkovaním, tento viac spisami a vedeckými úvahami pracoval k tomu istému cieľu. V jeho spisoch nachodíme vyslovené nie len tie zásady, ktoré Hus prijal, ale i tie, ktoré pozdejšie Luther k platnosti priviedol. Bol synom šľachtica Václava z Janova, študoval za šesť rokov na parížskej universite filosofiu a theologiu, po vybavených štúdiách cestoval po Nemecku a Itálii, koriac sa vtedy panovavším náhľadom náboženským, avšak navrátiac sa do vlasti, vplýval naňho neodolateľne Milič, tak že sa stal s ním veľký obrat a on osvojil si cele náhľady Miličove. R. 1381 stal sa kupitulníkom v Prahe a r. 1394 zomrel.

Matej z Janova zanechal v rukopise dielo: De regulis veteris et novi testamenti, v ňomž líči zkazenosť, v akej sa cirkev toho času vo všetkých čiastkach svojich nachodila. Príčiny tejto zkazenosti videl v tom, že sa kňažstvo do svetských vecí ponoruje, duchovné zanedbávajúc a o študium Písma svätého a starodávnych učiteľov cirkve nedbajúc. O tehdajšom kňažstve hovorí, že nezná ducha Ježiša ukrižovaného a o zákone Pána nerozmýšľa dňom i nocou, a takí — vraj — vystupujú ako kazatelia, zaopatria si kázne na celý rok, vyzdobia ich báchorkami a sľubami odpustkov a prednášajú ich. Vedie ich ku kázaniu nie nábožnosť, nie horlivosť, nie túžba, aby ľud vzdelali, ale samoľúbosť, že chcú buďto svoju obratnosť v rečnení ukázať, alebo pochvalu získať. — Keď Matejovi z Janova a jeho rovnosmýšľajúcim zazlievali, že zkazenosť a ničomnosť kňazov a mníchov v reči ľudu odokrýva na ujmu ich vážnosti, on odvolal sa na príklad Krista Pána, ktorý zjavne a otvorene trestal zkazenosť a ničomnosť farizeov a zákonníkov, biskupov a kňazov, napomínajúc, aby sa varovali kvasu farizejského a saducejského.

Ako jasno videl Matej z Janova, kde je koreň všetkého zlého v kresťanstve, vidno z jeho náhľadov o Antikristovi. On hovoril, že Antikrist nebude Žid, pohan, Saracen, alebo svetský tyran, ktorý by kresťanstvo prenasledoval, to vraj už všetko bolo, a nemohlo by viac mámiť. Satan musí hľadať nové prostriedky k porážaniu kresťanstva. On teda určuje Antikrista nasledovne: Antikrist bude človek, ktorý sa pravde kresťanskej a životu kresťanskému lstive proti postaví, najhorším kresťanom, a najvyššiu auktoritu nad všetkými kňazmi a laikmi zaujímať bude, v hodnosťach a bohatstve všetkých prevýši, poklady Kristove: Písmo sväté, sviatosti velebné a všetko, čo patrí k viere, k svojej cti a k ukojeniu svojich žiadostí zneužije. Vidno, že cielil na sosvetštelú hierarchiu v najvyššom predstaviteľovi svojom. Pápežom robil výčitku, že si všetku moc v cirkvi osvojili a že v bližších stykoch stoja k svetským panovníkom, ako ku biskupom, kdežto v cirkvi mali by pápežovia s biskupmi úzko byť spojení a o to pečovať, aby biskupi úrad svoj náležite vykonávali. Podobne káral i biskupov, že obcujú s kniežatmi a veľmoži, že chcú panovať nad kňazmi, že o dobré obsadenie fár sa nestarajú, ale tým viac pečujú o zemské veci. Neušli kárania jeho ani tí biskupi, ktorí oddávali sa súkromným pobožnostiam, o cirkve a farárov sa nestarajúc. Hovorí, že taká súkromná pobožnosť nenie milá Pánu, lebo on riekol Petrovi: Pas baránkov mojich. Ostro káral i pomer farárov k ich cirkvám a veriacim, že nestoja v úzkom spojení s nimi, ale márnosti oddaní sú a sháňajúc sa za majetkami a výhodami, tak že niet sa čomu diviť, keď veriaci nie sú im poslušní a mizne v nich všetka úcta k stavu kňazskému. Aby ukázal, ako mnoho záleží na spôsobných, statných farároch, používa podobenstvo ramena, hovoriac: Rameno, trebárs by ako silné bolo, neudrží mnoho, nie sú-li prsty silné a zdravé. Keď by bolo rameno i poranené, sú-li prsty zdravé a silné, môžu zbraň udržať. Tak keď by i pápežovia a biskupi boli spozdilí a neschopní, nech len je hodný zástup pobožných a spôsobných kňazov, ktorí bezprostredne s veriacimi sa stýkajú, nebude stádečko Kristovo rozptýlené, zanedbané a nepriateľmi zavedené, lebo Pán Ježiš je pri nich s plnosťou milosti a moci svojej.

Veľkú záhubu pre cirkev videl Matej z Janova v tých prepočetných zákonoch cirkevných a ustanoveniach ľudských. Vyslovil sa o nich, že sú to samým diablom vymyslené lstivé prostriedky, nimiž duše veriacich sú ujarmené, bo väčší dôraz kladie sa na zachovávanie týchto ustanovení, ako na zákon Boží a ľudia viac sa boja tieto ustanovenia prestúpiť, ako Božie prikázania. Poukážuc na to, ako tieto ustanovenia mysle veriacich k zovnútorným skutkom obracajú a ich Kristu ukrižovanému a jeho dielu spasenia odcudzujú, prorockým duchom vyslovil sa o nich: Verím, že všetky ľudské skutky, ustanovenia a ceremonie budú zo základu vyvrátené a prestanú a jedine Boh bude vyvýšený a slovo jeho na veky zostane a už je blízko ten čas, kde tieto ustanovenia budú zničené.

Matej z Janova videl pravú jednotu cirkve založenú len na viere v Krista. On je to, — hovorí — ktorý s Otcom i Duchom Svätým prebýva v cirkvi a v každom jej údovi, spoludrží a obživuje. Tu vidno už zárodok nového ducha, ktorý bol povolaný roztrhať staré formy, nimiž duch kresťanský bol sputnaný. Obviňujúc súčasníkov, že chcú ospravedlnenie pred Bohom dosiahnuť mnohými prácami a nákladmi, keď vykonávajú ustanovené ceremonie až do unavenia a predsa im je Kristus mŕtvy, nemajú ducha jeho, aniž ho poznajú, hovorí: Ako Písmo sväté, tak i viera kresťanská učí, zvestuje a vyznáva, že sám Ježiš Kristus ukrižovaný je jediným Vykupiteľom a on sám je na ospravedlnenie každému veriacemu.

Ačkoľvek Matej z Janova direktne nedotknul sa hierarchistickej sústavy rim. cirkve, následky jeho učenia viedly k sboreniu jej. On totiž horlil za všeobecné kňazstvo, s čím v súvise stála iná otázka, o ktorú hádaly sa rozdielne strany toho času. Bola to otázka o častom, alebo každodennom súčastnení sa veriacich stolu Pánovho. Strana, jejž na čele stál Matej z Janova, pôsobila v tom smere, aby veriaci boli k častému požívaniu Večere Pánovej povzbudzovaní, z tej príčiny, že táto sviatosť je najlepším prostriedkom k napomoženiu a utvrdeniu viery; protivná strana naproti tomu obávala sa, že by tým ľud na rovný stupeň s kňazmi bol postavený. Najživší podiel v tejto rozopri bral Matej z Janova, ako o tom svedčí zvláštny, tomuto predmetu venovaný polemický spis jeho. Pozoruhodné je, že sa vždy tak vyslovuje, akoby laici oprávnení boli Večeru Pána pod obojím spôsobom prijímať. Pádne podvracia obavu protivníkov, že by ľud každodenným požívaním Večere Pána bol s kňazmi na rovný stupeň postavený a že by menej úcty im preukazoval. On hovorí, že ľud by i potom len ľudom bol a kňazi pre ich postavenie boli by vždy predstavení ľudu, a že keď by ľud od kňazov častejšie a väčšie dobrodenia prijímal, že by i väčšiu lásku a vďačnosť preukazoval.

Z toho vidno, že semä nových myšlienok a zásad hojne rozsievalo sa mužmi prebudenými a cirkev vrúcne milujúcimi, a poneváč v reči ľudu učili a kázali, padalo ono do dobrej pôdy a prinášalo úžitok hojný. Ľud, obmedzený na zovnútorné ceremonie, ktoré nijako nemohly uspokojiť nábožného ducha jeho, hrnul sa na kázne týchto hlasateľov právd božských a nový život razil si cestu.

Doba táto bola prajná cirkevnej piesni. Za jedno láska k rodnej reči širila sa a množil sa počet spisovateľov, ktorí v živej reči národa rozširovali osvetu; za druhé ľud túžil po činnej účasti pri bohoslužbe a dosiahol to v nábožných piesňach. Karol Konrád v spomenutom spise uvodí 30 piesní v dobe Karolovej vzniklých. A koľko ich zaniknúť mohlo v pohromách 15. stoletia! Menovite na sklonku 14. a na počiatku 15. stoletia značne množily sa cirkevné piesne, na čo poukazuje to, že už r. 1406 cítila sa byť synoda pražská nútenou vyniesť mandát, nímž nakladá sa farárom a správcom kostolným, aby na kázňach oznámili, že všetky nové piesne, krem štyroch starých,^[16] sú zakázané a že proti tým, kto by ich spieval, alebo spievať dopustil, prikročí sa mocou práva.^[17] Zákaz tento obnovený bol r. 1409, ako sa z Postilly Husovej dozvedáme,^[18] kde výslovne uvedené sú piesne zakázané, a síce: „Vstal jest Bóh z mrtvých svou mocí“, „Jezu Kriste, štědrý kněze“ (spracovanie Husovo) a „Navštěv nás, Kriste žádoucí.“ Avšak zákazom týmto nemohla byť ani v nove vzniklá piesňotvorná činnosť zastavená, ani potreba ľudu, rozprúdenému náboženskému citu v piesňach dať výrazu, zamedzená, tým menej, že ľud, presýtený a neuspokojený zovnútornými ceremoniami stredovekej cirkve, s chvatom osvojoval si zápaľom viery hlásané pravdy a že už v plnej činnosti bol muž, ktorý i sám nábožné piesne v reči ľudu skladal i pohyb reformátorský mocnou rukou zachytil. — Bol to

Narodil sa v Husínci blízko hraníc bavorských 6. júla 1369, v dobe svobodnejšieho duchovného pohybu. Rodičia jeho boli chudobní, avšak vychovávali ho v bázni Božej, ktorá bola ozdobou jeho života. Študoval na universite pražskej filosofiu a theologiu. Tu panoval síce pravoverný smer, avšak vtedy už jestvovavšie strany reformátorská a protireformátorská zasahovaly i do vysokých škôl pražských, stotožniac sa s národnou stranou českou a nemeckou, tak že Nemci boli prívrženci ortodoxie, Česi naproti tomu priznávali sa k svobodomyslnej strane reformátorskej. K tejto strane priznával sa i učiteľ Husov Stanislav zo Znojma. R. 1396 Hus dosiahol hodnosť magistra a r. 1398 počal učiť na vysokých školách. Vliv Miličov je patrný pri Husovi, menovite ale Mateja z Janova, ktorý dôrazne upozorňoval na cirkev apoštolskú, a hlásal obnovu cirkve dľa jej vzoru. Pre jeho reformátsku činnosť dôležitá bola udalosť, že r. 1401 povolaný bol k úradu duchovnému pri kostole betlehemskom, založenom tým cieľom, aby sa v ňom slovo Božie v českej reči zvestovalo. Jeho kázne pútaly a mohutný dojem zanechávaly a tu vychoval si Hus prívržencov, jemu vrúcou láskou oddaných.^[19]

Prvá príležitosť zavdala sa Husovi vystúpiť proti neriadom, ktoré nesvedomití kňazia tropili s hostiami vo zborenom chráme vo Vilsnaku nájdenými a udanlive krvou sa potiacimi, čím privábili mnoho pútnikov z blízka i ďaleka. Hus k vyzkúmaniu tohoto zázraku arcibiskupom vyslaný, vystúpil rozhodne proti tomuto klamu ziskuchtivých kňazov, následkom čoho arcibiskup naložil farárom, aby každú nedeľu a sviatok oznamovali, že sú púte do Vilsnaku pod pokutou kliatby zakázané.

Avšak tento súhlas arcibiskupov s vystúpením Husovým nemohol dlho trvať, tak ako ani Hus nemohol zastať na ceste raz nastúpenej. Naplnený horlivosťou Miličovou k boju proti zkazenosti, v cirkvi sa rozhostivšej, a nesený stranou reformátorskou, kráčal ďalej na ceste raz nastúpenej. Pozoruhodné je, že táto strana prechovávala veľkú lásku k rodnej reči, jejž príslušné právo vydobývala a ju povzniesť sa snažila. V tejto snahe roznecovala ju strana cudzincov, ktorá na vysokých školách mala prevahu, v krajine dosahovala vysokých hodností, a panstvo svoje opieraním sa na Rím a na konservatismus, ako vo vede, tak i v cirkvi zabezpečiť si snažila. Nemcom priaznivé bolo sriadenie vysokých škôl pražských, že vo verejných shromaždeniach hlasovalo a rozhodovalo sa dľa národov tam zastúpených a síce: Čechov, Bavorcov, Sasov a Poliakov. Poneváč k Poliakom pridelení boli i Slezáci, vtedy už veľmi ponemčení, mali Nemci vždy väčšinu. Hus s priateľmi svojimi vymohol u kráľa Václava zmenu tohoto nespravodlivého a pre Čechov unižujúceho zariadenia tak, že Čechom prisúdené boly tri hlasy a cudzincom jedon hlas. To malo za následok húfne vysťahovanie sa nemeckých professorov a študentov a založenie university v Lipsku.

Osvobodenie pražskej university zpod vlivu nemeckého bolo ďaleko siahajúcou udalosťou. Česká strana vyvolila Husa za rektora; avšak nie všetci, ktorí s Husom v jednom šíku proti cudzincom bojovali, zastávali jeho cirkevný smer. Dosť skoro sriadila sa na universite s Husovým smerom v protive stojaca strana a Husovi nastal krutý boj, tým krutejší, že nemeckí vysťahovalci neopomenuli rozširovať po celom západnom kresťanstve chýr o kacírstve českom a o arcikacírovi Husovi. Boj stával sa zo dňa na deň zamotanejším a Hus dôsledne musel do protivy prísť s hlavou cirkve, s pápežskou mocou, pred ktorou ho nemohli obrániť ani vplyvní a vysokopostavení priaznivci jeho. Stalo sa to príležitosťou príchodu pápežského legáta do Prahy, ktorý priniesol novému arcibiskupovi pallium, mal vyhlásiť kliatbu pápežovu na Ladislava, kráľa neapolského a zároveň vyhlásiť krížovú výpravu na vykorenenie jeho a jeho prívržencov. Účastníci krížovej výpravy mali do výhľadu postavené odpustky, ako i tí, ktorí by osobne síce účasť nebrali, avšak dľa zámožnosti svojej toľko v peniazoch složili, koľko by boli za jedon mesiac na výprave strovili. Pápežský legát tušiac, že bude Hus tomu protirečiť, vyzval arcibiskupa Albíka, aby povolajúc Husa, v prítomnosti jeho spýtal sa ho, či chce byť poslušný apoštolským mandátom. Hus osvedčil, že zo srdca rád hotový je apoštolské mandáty poslúchať. Na to riekol legát arcibiskupovi: „Počujete, že mistr hotový je apoštolské mandáty poslúchať?“ Avšak Hus odvetil legátovi: „Pane, dobre mňa rozumejte, ja som hovoril, že apoštolské mandáty zo srdca rád plniť chcem; ale ja pod apoštolskými mandáty rozumiem učenie apoštolov Kristových a na koľko sa s nimi pápežské mandáty srovnávajú, natoľko s celou ochotou im poslušným budem. Ale ak bych niečo v protimluve s tým stojaceho spozoroval, nebudem poslúchať, ani keď by mi hranicu pred oči postavili.“

Hus bol už priveľmi preniknutý pravdou evanjelium Kristovho, ako by bol mohol súhlasiť s takou neprávosťou, ktorá povolaná bola náboženstvo a mravnosť od koreňa vyvrátiť.

Kráľ Václav i arcibiskup Albík bez rozpakov svolili k vyhláseniu bully a odpustkov, z nichž sa maly stržiť peniaze na križiacku vojnu. To pobúrilo celú Prahu a Hus s prívržencami svojimi bol donútený k rozhodnému kroku a postaviť sa zjavne proti vôli pápežovej. Tým vykročil Hus z rámca pápežského absolutismu, čo malo za následok, že sa rozišiel s dosavádnymi priateľmi Stanislavom zo Znojma a Štefanom z Pálča, ktorí sa stali jeho zarytými nepriateľmi a žalobníkmi až po hranicu.

Nasledoval posmešný sprievod k potupeniu pápeža, jehož ustrojiteľom pri pomoci Jeronýma Pražského, bol Vok z Waldšteina, dvoranín kráľov. Pri náramnom shonu študentstva a obecného ľudu viezli cez ulice pražské pápežské bully a konečne pri speve potupných piesní spálili ich pod pranierom. Kráľ Václav, chcejúc s pápežom zotrvávať v dobrej shode, povolal k sebe predstavených mesta a naložil im, aby vyhlásili, že každé tupenie pápeža a protivenie sa jeho bullám bude smrťou trestané. To bolo ale všetko, čo kráľ podujal, ani Voka z Waldšteina, ani mistra Husa, ani Jeronýma za to, čo sa stalo, na zodpovednosť neťahal. K Husovým kázňam vždy väčšie a väčšie zástupy sa hrnuly, ba sama kráľovná Žofia neprestávala navštevovať kaplu betlémsku. Hus otvorene a neohrožene mluvil proti nestydatému predávaniu a ponúkaniu odpustkov a niet sa tomu čo diviť, keď pri vychvalovaní a ponúkaní odpustkov z protivnej strany udaly sa výstupy náruživé.

Dňa 10. júla 1412 v mnohých pražských chrámoch, keď kňazi vychvalovali odpustky a ľud k hojnému kupovaniu vyzývali, traja mládenci Ján, Martin a Stašek hlasite odpovedali kňazovi: „Ty lužeš! my sme počuli od mistra Husa, že je to všetko lož.“ To prišlo vhod mestskej vrchnosti, ktorá z väčšej čiastky z Nemcov pozostávala a nepriateľsky proti novým pohybom sa chovala. Tí traja mládenci boli ihneď chytení, uväznení a na smrť odsúdení, čo vyvolalo veľké rozčulenie v obecenstve. Hus v prospech odsúdených zakročil síce a radní páni sľúbili mu, že sa im nič nestane, avšak ako sa ľud utíšil a rozišiel, odviedli ich na popravné miesto a sťali. Našla sa ihneď nábožná žena, ktorá tri biele presteradlá priniesla a nimi mrtvé telá prikryla; prichvátal i mistr Ján z Jičína s veľkým zástupom iných mistrov, študentov a ľudu, vzali mrtvé telá a so spevom odniesli ich do kaple betlemskej, kde ich Hus s takou nábožnosťou pochoval, že nepriatelia od tedy nazývali chrám ten „ku třem svatým“.

Krv bola vyliata a Husova strana mala už prvých mučedlníkov. Nadšenie za vec svätú rástlo zo dňa na deň.

Protivná strana bola v Prahe málomocná, no tým mocnejšie účinkovaly jej úplatky v Ríme, kde za panovania najnehodnejšieho zo všetkých pápežov, zvrhlého Jána XXIII., za peniaze všetko bolo možno docieliť.

Z Ríma skutočne vyšla strašná kliatba na Husa, dľa nejž, akby v neposlušnosti proti pápežovi za 20 dní zotrvával, mala byť vyhlásená vo všetkých chrámoch pražských pri vyzváňaní na všetkých zvonoch a pri vyhasnutých sviecach, tiež i na tých, ktorí by s Husom obcovali a to miesto, kde by sa Hus zdržoval, malo byť pod interdiktom, t. j. služby Božie nemaly sa vykonávať, sviatosti prisluhovať, mrtvé telá pochovávať. Naložené bolo, aby sa Pražania Husa zmocnili, arcibiskupovi, alebo biskupovi litomerickému vydali, alebo ho upálili, kaplu betlemskú ale aby do základu rozborili. Kráľ neodporoval síce vyhláseniu tejto kliatby a prevedeniu učinených nariadení, trebárs nič nepodujal k ich prevedeniu. Rada mestská, vtedy ešte z väčšej čiastky nemecká, pokúsila sa dľa nariadení pokračovať, ale nič nesviedla. Hus proti týmto bezprávnosťam odvolal sa od uplatenej rimskej kurie na jediného nepodkupného, spravedlivého a neomylného sudcu Ježiša Krista a toto odvolanie vyhlásil s kazateľne chrámu betlehemského. Ale pražskí kňazia vyhlásili vo všetkých kostoloch kliatbu na Husa, prísne zachovávajúc interdikt, tak že sa v Prahe služby Božie neodbavovaly, sviatosti neprisluhovaly, ani cirkevné pohreby sa nevykonávaly. Následkom toho, keď sa v ľude nepokoj vždy povážlivejšie zmáhal, kráľ mal Husa k tomu, aby na čas pre pokoj Prahu opustil, on že sa postará o smierenie jeho s kňazstvom.

Hus opustil mesto na počiatku decembra 1412 Keď sa Hus z Prahy vzdialil, pokoj nebol uvedený. Česko platilo i naďalej za kacírske v mnohých krajinách. Václavovi veľmi záležalo na dobrom mene Česka; povolal tedy pred Vianocmi r. 1412 synodu do Česk. Brodu, ale táto synoda rozišla sa bez výsledku. Kráľov záujem bol, aby sa vyrovnanie pokojnou cestou stalo. Zvolil komissiu, záležajúcu zo štyroch členov; tá mala uviesť jednomyslnosť. Ale ani táto komissia nepokonala ničoho.

Hus medzi tým utiahol sa na zámky, ktoré patrily jeho priaznivcom. Zpočiatku zdržoval sa na Kozom Hrádku, ktorý patril Jánovi z Ústia. Tu spísal najdôležitejšie zo svojich diel „De ecclesia“. Tento spis nepriatelia Husovi využili dokonale proti nemu; tento spis doviedol ho i na hranicu.

Ačkoľvek Hus ďaleko bol od toho, žeby chcel novú cirkev zakladať, v tom diele nachodia sa zásady, ktoré boly dušou pohybu z Husa pošlého, ktorých aj pozdejšie mierni Husíti pevne sa držali.

Medzitým priblížil sa čas všeobecnej synody v Kostnici. Úlohou toho snemu bola náprava cirkve v jej hlave a v údoch, navrátenie jednoty a pokoja, utíšenie rozbrojov v Čechách a na Morave, ktoré sa vždy viac šírily a všeobecnú pozornosť obracaly na seba.

Cisár Žigmund vyzval brata svojho Václava, aby Husa poslal do Kostnice a sľúbil mu bezpečný sprievod. Odkázal Husovi, že mu vykoná výsluch na synode a akby sa nepodrobil synode, že ho v bezpečnosti pošle nazpät do Čiech. Hus prv, než nastúpil cestu do Kostnice, zjavil sa 14. aug. v Prahe. Tu vyzval jedného každého, aby ho poučili, z čoho je obvinený, a ak dokážu nepravé jednanie, že sa podrobuje pokute. Pred svojím odchodom z Prahy písal Žigmundovi list, v ktorom mu ďakuje za jeho starostlivosť. „Ja chcem môj krk nasadiť, pod istým sprievodom vašej ochrany na koncil prísť.“ Prosí cisára, aby prišiel pokojne na sbor, aby tam verejne vieru svoju vyznať mohol.

Hus rozlúčil sa so svojou cirkvou pražskou dňa 11. okt. 1414 a cestoval z Prahy v sprievode Václava z Dubé, Jána z Chlumu, Petra z Mladenovíc a s priateľom jeho kardinálom Jánom z Reinštajnu. Ačkoľvek Hus viedol boj s nemeckou stranou, jeho prijatie v Nemecku nebolo nepriateľské. Všade, kde prišiel, oznámil svoj príchod v reči českej, latinskej a nemeckej. Tým dal na vedomie každému, kto by sa chcel s ním shovárať o viere, že mu stojí k službám. Dňa 3. nov. došiel Hus do Kostnice, niekoľko dňami po príchode pápeža Jána, s nímž sa na ceste stretol.

V prvých týždňoch v záležitosti Husovej nič nekonali, až poprichodili jeho úhlavní nepriatelia: Michael de Causis, Páleč, Václav Tiem, prépošt pasavský. Hneď na druhý deň žalovali na Husa, ako na najväčšieho kacíra. Husove očakávanie, že pred shromaždeným snemom bude môcť svobodne vystúpiť, nesplnilo sa. Hus bol daný do väzenia nezdravého a ťažkého. Keď následkom toho choravel, dali mu lekára pápežovho, aby nezomrel. Jedného zasadnutia koncilového odvedený bol nazpät do žalára; cisár držal prednášku na koncile, v ktorej osvedčil, že Hus má toľko bludného učenia, že podľa jeho mienky zaslúži hranicu k spáleniu. Keby aj odvolal, nesmelo by sa mu dovoliť kázať a učiť, ako ani do Česka sa navrátiť, lebo pre mnoho prívržencov, ktorých tam má, ľahko by ešte väčšie nepokoje budil. Na ten pád, keby odvolal bludy svoje, koncil vyniesol uzavretie, že mu život daruje. Toto uzavretie znie nasledovne: „Poneváč z istého domnenia a z istých znakov je patrné, že Hus spáchané hriechy oľutuje a že s úprimným srdcom k cirkevnej pravde navrátiť sa chce, tedy aj koncil s radosťou povoľuje, aby ako dobrovoľne a pokorne prosí, kliatby bol sprostený, že všetky bludy odvolá a odprisahá, tak ho koncil kliatby sproštuje.“ Hus bol presvedčený, že bludy ani nekázal ani neučil, a nič odvolať nechcel, dokiaľ by o niečom lepšom nebol presvedčený. Tak ani nepriatelia jeho neobmäkčili sa, ale väzením zmučeného a strápeného odsúdili ho, že by bol na hranici upálený.

Po odsúdení, skôr ako by ho upálili, chceli ho zbaviť jeho kňazskej hodnosti. Voviedli ho až po omši do chrámu, — lebo ho nedržali za hodného, že by pri omši bol prítomný — v chráme obliekli ho do rúcha kňazského a dali mu do ruky kalich, potom čítané boly obžaloby proti nemu. Hus, ačpráve mal zakázané hovoriť, predsa viac ráz ohlásil sa proti ukrutným nepravdám, ktoré mu pripisovali, a odvolával sa na svojho Spasiteľa Pána Ježiša Krista! Konečne zvliekli z neho rúcho kňazské, ktoré že nikdy nosiť hoden nebol. Podobne i kalich vzali mu z ruky a hovorili: „Odnímame ti, prekliaty Judášu, kalich spasenia!“ Hus ale odpovedal: „Ja dôverujem môjmu Bohu Otcu všemohúcemu a môjmu Spasiteľovi, v ktorého mene toto utrpenie znášam; mám pevnú nádej, že ešte dnes piť budem kalich spasenia v kráľovstve jeho.“ Ešte sa nemohli dohodnúť, ako by sa dalo zničiť vyholené miesto na hlave, čo každému, ktorého na kňazský stav posviacajú, vyholia. Hus sa im divil a povedal cisárovi, že ani v tom sa nevedia dohodnúť, a že sú jednak ukrutní. Ztupeného, pohaneného odviedli na miesto popravné. Postavili ho na hranicu dreva, priviazali o stĺp a drevo pod ním zapálili. On spievajúc nábožne a volajúc na svojho Spasiteľa, vypustil ducha. Ani prach jeho nešetrili, ale do rieky Rýnu rozmetali.

Pripomenuli sme si v krátkosti činný život Husov; pripomenieme si i piesne, označujúce hĺbku ducha jeho.

V pätnástom století zavŕšený bol úpadok piesne latinskej. Vďaka Bohu, že už tu stál muž nadaný a nábožný. Patrí medzi posledných, ktorí latinskou piesňou slávili milosť Božiu. Bol to Ján Hus. Jeho vieryplná hymna o večeri Pána „Jesus Christus nostra salus“ je vzácny kvietok, vykvitnuvší na poli literárnom. Hus dokázal skutočne zbožnú mysel pri skladaní piesne tejto. Dosvedčili to mužovia veľkí, za ním nasledovavší. Dr. Martin Luther tiež vysoko cenil pieseň túto nad všetky piesne, ktoré hotovil pre nový kancionál a preložil ju do nemčiny. Potom náš Tranovský preložil ju do reči česko-slovenskej a vriadil ju medzi piesne o večeri Pána hneď do prvého vydania Tranosciusa a až do najnovšieho vydania tam je medzi piesňami o večeri Pánovej. Znie (pod č. 366):

To je prvá Husova pieseň.

Druhá je:

Je tiež až do dnes v našom Tranosciusi pod čís. 120, preložená Lukáčom Pražským.

Pieseň tretia: Jezu Kriste, štědrý kněze. Pieseň táto spievaná bola už v XIV. století. Zachovala sa v rukopise sväto-vítskom; v druhom rukopise na Slovensku v Trnave. Ale keď pozdejšie knižnicu preniesli do Ostrihomu, iste i ten rukopis bol ta prenesený.

Hus použil sloku prvú ako už známu, a ostatné sloky složil sám. Synoda 1409 zakázala ju spievať ako kacírsku. Bola im nepohodlná.

Pieseň štvrtá:

Pieseň piata:

Aj táto pieseň nachodí sa v Tranosciusi pod čís. 371.

Pieseň šiesta:

Husovi pripisuje sa aj latinská aj česká osnova. Bol iste pôvodcom aj iných nábožných piesní, ktoré sa nám ale nezachovaly.^[20]